Z pohľadu tretej osoby.

Dnes slnečný deň sa v jednej sekunde zmenil na sychravý a chladný. Mladé dievča s tehotenským bruškom prechádzalo cez cestu smerom do malebnej kaviarne plnej ľudí, ktorí sa snažili ukryť pred dažďom. To bolo to, čo robila aj ona. Chcela sa skryť, pred dažďom, ale aj pred svetom tam vonku. Prešla necelá hodina odvtedy, čo sa dozvedela nevšednú správu. Správu, ktorá je naveky zmení život, a ona potrebovala vzduch; potrebovala to predýchať. Mala len dvadsať rokov a život jej už na plecia vešia takú ťarchu. Tehotenstvo brala už ako vec, ktorú nechce zmeniť, ale toto? Bola to rana do tela, niečo, čo sa bála povedať aj svojej polovičke.

Blond chlapec akurát stál v zákulisí a čakal, kedy im dajú pokyn nastúpiť na stage. Miloval svoju prácu, ale práve teraz chcel byť doma. Dievča, ktoré miloval sa mu neozvalo dva dni a neodpovedala na nič od neho. Prišlo mu to čudné a nevedomosť ho zabíjala. Bojoval s pocitom zahodiť všetko za hlavu a vrátiť sa domov - tým by sa všetko vyriešilo, ale on netušil, čo všetko sa v posledných dňoch udialo.

//Flashback//

"Loki! Večera!" Zakričala som čo najhlasnejšie, pretože ma nepočúval - volala som ho už asi trikrát.

"Veď už idem!" Nakráčal si do kuchyne a s rachotom odsunul stoličku. Sadol si oproti mne a pustil sa do rizota, ktoré som nebola lenivá urobiť.

Dojedli sme, Loki ako vždy zmizol vo svojej izbe a ja som si sadla na pohovku zapínajúc televízor. Prepínala som stanice, a po zistení, že nič dobré nenájdem, som to vzdala a nechala večerné spravodajstvo. Pár ukradnutých áut, vykradnutých bánk a podobne - vždy to bolo o tom istom. Ale nasledujúca informácia ma dosť zaujala - môj šok sa nedal opísať. Po chrbtici mi prešli nechutne štípajúce zimomriavky a s otvorenými ústami som sa pozerala na obrazovku televízie. Pridala som hlas a ruku som si presunula na ústa; pohľad na to bol dychberúci, cítila som sa neopísateľne.

"Nehoda sa stala na Boyle street dnes popoludní. Mladé dievča zrážku neprežilo. Údajne chyba pripadá mladej vodičke. Vošla do proti smeru, ďalšie udalosti zatiaľ nie sú známe.
Anastasia Blake pred dvoma týždňami porodila zdravého chlapčeka, a preto sa pýtame - aký bol dôvod tejto zrážky? Prečo vošla do proti smeru, keď to v tomto pruhu ani nebolo možné? To sa bohužiaľ od nej už nedozvieme - alkohol v krvi zatiaľ nebol vylúčený, to potvrdí nasledujúca pitva. Úprimnú sústrasť všetkým príslušníkom rodiny."

Bez pohnutia som sledovala zábery na obrazovke - rozbité auto a veľa policajtov okolo. Samovoľne sa mi spustili slzy dole tvárou a ja som sakra netušila prečo plačem; neznášala som tú ženu. Stlačila som červené tlačítko na ovládači a pozerala som sa na čiernu obrazovku. Nemala som ju rada, ale nikdy by som jej nepriala smrť. Štvalo ma, že malý Kaden svoju mamu už nikdy neuvidí. S touto myšlienkou v hlave som sa pohladila po brušku a malej som prisľúbila, že ju nikdy neopustím.

***

"Idem!" Utekala som k dverám, pretože človek na druhej strane bol značne nervózny - trieskal do dverí ako zmyslou zbavený. Odomkla som dvere a pred očami mi vyskočila jej tvár - tvár ženy, ktorá už nikdy nebude na tomto svete.

"Je mi to tak ľúto Baster." Šepla som a pritiahla som si ho do objatia. Ten chlap sa zrútil, naozaj zrútil. Hlavou mi ležal na ramene a zadúšal sa plačom.

"Je to nespravodlivé, tak nespravodlivé!" Povedal medzi plačom a ja som ho zatiahla dovnútra. Posadila som ho na gauč a doniesla som mu pohár vody; prijal ho a vypil ho do dna.

"Luna, neviem čo mám robiť." Šepol a hlavu si skryl do dlaní. Sadla som si vedľa neho a hladila som mu chrbát - podpora bola to najmenej, čo som pre neho teraz mohla urobiť.

"Kde je Kaden, Baster?" Zdvihol hlavu a pozrel sa mi do očí - akoby sa mi niečo snažil naznačiť.

"U mojej mami. A to je vec, pre ktorú som prišiel. Luna, ja starostlivosť o neho nezvládnem, práca s deťmi mi ide od ruky." Povedal a utrel si slzy stekajúce po jeho zarastených lícach a brade.

"Čo tým chceš povedať? Si jeho otec, musíš sa o neho starať, nemôž-"

"Nie som jeho otec. Dal som si urobiť testy otcovsta, Lun to Niall je otec." Povedal do ticha a mne prestala prúdiť krv v tele. Hnev sa striedal s pocitom sklamania, lásky a utrpenia- bolesti.

Nebol vtedy s ňou, nechodil s ňou, ale aj tak sa cítila dotknutá, to ona nosila pod srdcom jeho dieťa, bohužial nebola jediná.

"Ak- , ako to myslíš Baster? To je blbosť, Niall by mi to povedal." Šepla som a ruky som si pritlačila na sedem mesačné bruško.

"Niall to nevedel, ani ja som to nevedel. Anastasia vedela veci dobre skrývať." Povedal už vážne a vystrel sa. Žmurkala som a snažila som sa to rozdýchať. "Niall to nevedel, ani ja som to nevedel." tá veta mi stále vŕtala v hlave.

"Kaden nie je môj syn, Anastasia mu dala meno Horan, je mi to ľúto Luna." Zavrela som na pevno oči a snažila som sa dýchať; cítila som, že sa ochvíľu rozplačem.
Stalo sa tak a teraz som ja bola v Basterovom objatí a zmáčala som mu tričko slzami.

"Musím ísť. Kedy ti ho mám doniesť?" Opýtal sa pred odchodom a ja som na neho zdvihla svoj nechápavý pohľad.

"Doniesť? Ako koho?" Opýtala som sa nechápavo a zaviazala som si župan na veľkom brušku.

"Kadena, Lun ty si to asi neuvedomuješ, ale to dieťa je vaše, teda Niallove, nie moje." Hovoril to tak vyrovnane a kľudne, ale ja som kľudná naozaj nebola - dieťa? Živé dvojtýždňové dieťa? Niekto si zo mňa robí srandu?

"Potrebujem čas Baster."

"Ja to chápem Luna, ale ja nemám čas na niečo čakať - chcem sa ho zbaviť, čo najskôr." Povedal s nechuťou, akoby malý nevinný človiečik mohol za všetko, čo sa deje; a v tej sekunde mi ho prišlo ľúto. Mal dva týždne, prišiel o mamu a teraz prichádza aj o otca, ak sa tak dá nazvať.

"Dones ho zajtra." Šepla som, pobozkal ma na obe líca a nastúpil do prichádzajúce výťahu.

//Koniec flashbacku.//

"Čo si dáte?" Opýtala sa ma milá pani, čašníčka asi v mojom veku, ktorá pristúpila k môjmu stolu.

"Citrónovú limonádu, ďakujem." Jemne som sa usmiala a pozrela som sa cez okno kaviarne - splašení ľudia hladali miesto na ukrytie pred dažďom, ja som sa ale potrebovala ukryť pre krutou realitou. Jedno dieťa? Fajn, ale rovno dve? Snažila som sa prehrýzť touto situáciou bez následkov a pokračovať ďalej, ale išlo to vôbec? Dvadsať ročné dieťa sa má starať o dvojtýždňové bábätko a o dva mesiace porodiť ďalšie nemluvňa? To bolo až moc veľa starostí na takého mladého človeka. Ale stále som vedela, že ten malý za nič nemôže, a preto som sa postavila, na stole nechávajúc pár drobných a bez pozdravu som vyšla do silného dažďa kráčajúc k najbližšiemu obchodu s nábytkom. Auto som nechala zaparkované pred kaviarňou a nevšímala som si nenávistné pohľady ľudí, ktorí sa tvárili akoby som nepratila do tohto sveta, keď som tehotná v takom mladom veku - kedysi to bolo normálne, ale doba sa mení.

Vošla som do nákupného domu a zamierila som k farbám na stenu. S predavačovov pomocou som našla krásnu modrú a bledofialovú farbu, ktorú som si nechala namiešať. Vybrala som hlavne biely nábytok, a aj keď som chcela veci pre našu princeznú kupovať s Niallom, situácia sa zmenila a ja som bola nútená urobiť to hneď teraz, ešte pred tým, než do našej rodiny pribudne ďalší člen - Kaden Liam Horan.

Keď každý deň posunieme naše hranice, krok po kroku, prekonáme strach, ktorý nám v tom bráni alebo obmedzuje, zmocniť sa svojho vlastného života.-Angelo d'Arrigo

Ja viem, dnes nie je štvrtok, ale vy by ste sa mali tešiť nie? :D Dnes som dostala múzu a potrebovala som sa vypísať - tu je výsledok. Finally - toto je tá veľká záplietka, ktorú som spomínala! Konečne som to napísala, mala som to premyslené už od polky príbehu.
So smútkom vám oznamujem ( bude to pre mňa ťažké), že dokonca zostáva asi už len 5 častí, samozrejme epilóg a v budúcnosti aj pár "pseudo" častí. ^^ Ďakujem vám neskutočne za 16K, je to dokonalé, proste úžasné <3 ILY. Prepáčte za chyby, nečítala som to po sebe :)) V prílohe malý Kaden Liam - ak sa vám nezobrazuje fotka, prosím napíšte mi do komentárov, lebo nikdy mi to neukazuje :/
Hope you like it <3

Ps: netuším, kedy bude ďalšia časť.