Studený vzduch mi narážal do tváre. Líca mi pod mrazom, ktorý mi tuhol na tvári, zčerveneli. Triasla som sa, ale chcela som pokračovať v nezmyselnom pozeraní na ľudí, ktorý behali okolo. Cítila som sa voľnejšia, lepšia, užitočnejšia. Aj keď som popravde len sedela na studenej lavičke pri lyžiarskom vleku a nikto sa na mňa ani nepozrel. Občas, keď niekto prešiel okolo sa na mňa čudne pozrel ale hneď svoj pohľad odvrátil. Neviem, ani koľko tu už sedím, ale nehodlám sa pohnúť.

***

,,Vstávaj, zlatko, musíš ísť do školy." Zobudilo ma príjemné hladenie mojich vlasov.

,,Mamiiii. Ešte chvíľku." Pretočila som sa na druhý bok a ignorovala som okolie.

,,Je to tvoj prvý deň v škole. Musíš vstávať Lu."

,,Dobre mami." Zdvihla som sa z vankúša a maminka mi darovala svoj krásny úsmev. Mama. Mama je človek bez ktorej si nevieme predstaviť život. Je tu pre vás stále, nezradí vás. Pobozkala ma na čelo a odkryla mi perinu.

,,Raňajky máš dole. Čakám ťa." Posledný krát sa na mňa usmiala a odišla z mojej detskej izby. Nohy som prevesila cez posteľ, ktorá bola vysoká, že som ani špičkami prstov nedočiahla na zem. Zošuchla som sa a prešla som ku skrini. Maminka mi každé ráno chystala oblečenie, ktoré mi položila na poličku, na ktorú som dočiahla. Zobrala som si riflovú sukňu a ružové tričko s krátkym rukávom s potlačou popolušky, ktorú som tak milovala. Najprv som si obliekla bodkované pančuchy a napokon sukňu a tričko. S kefou som vybehla z izby až do kuchyne, kde maminka sedela pri stole a čítala noviny, ktoré je ocko nosil každé ráno. Keď si ma všimla, pokynula rukou aby som k nej prišla a ja som si automaticky sadla na zem. Kefou, ktorú som jej podala do rúk mi prečesala vlasy a zaplietla mi dva copy, ktoré mi siahali po pás. Konce mi zviazala fialovou mašličkou a pobozkala ma na temeno hlavy. Keď som zjedla raňajky v podobe omelety, maminka mi na chrbát zavesila aktouku tiež s potlačou popolušky a moju ruku vložila do ockovej.

,,Uži si prvý deň v škole Lu. Si úžasné dievča, ľúbim ťa, a viem, že si tam nájdeš kopec kamarátov. Večer ťa počkám doma." Pobozkala ma na líčko a stlačila mi ruku.

,,Ľúbim ťa mami." Pošuškala som jej do ucha a pobozkala som ju na líčko, tak ako ona mňa. Jej úsmev sa roztiahol a následne sa pozrela na ocka. Ten ju objal a pobozkal ju na pery, tak ako to robil vždy keď sa lúčili. Ja, v podobe šťastného dievčatka som vybehla na príjazdovú cestu a vďaka maminke som sa tešila do školy. Vtedy ešte tešila.

***

,,Večer ťa počkám doma." Tá veta sa mi ozývala v hlave stále dookola. Z očí mi začali tiecť slzy a pohľad som mala rozmazaný. Prečo mami? Prečo som ťa večer už neuvidela, keď si mi to sľúbila?

,,Môžem?" Trhlo ma. Zdvihla som svoj pohľad, na mne známeho blonďavého chlapca, ktorý ma vyrušil z mojich myšlienkových pochodov.

,,Hm." Nezmohla som sa na nič iné. Rukou som si snažila skryť uslzené oči. Niall mi chytil ruku do svojej a druhou mi tvár otočil k sebe. Smutne sa usmial a palcom mi zotrel slzu, ktorá mi práve tiekla po tvári.

,,Chcem vedieť čo ťa trápi?" Vyslovil to skôr ako otázku. Akoby sa bál spýtať sa ma na to. Chcem mu to povedať? Človeku, ktorého poznám len pár dni a nič o ňom neviem?

,,Nie." Zasmial sa. A len tento jediný úsmev ma zahrial pri srdci.

,,Odpovedáš za mňa hej?" Znovu sa zasmial a nohy si vystrel pred seba. Zdvihla som svoj pohľad na jeho tvár a skúmala som ho z profilu. Bol naozaj krásny.

,,Nepozeraj sa tak na mňa." Znovu sa zasmial a tvárou sa otočil ku mne. Začervenala som sa, lebo to bolo už druhýkrát čo ma odhalil.

,,Si zlatá, keď sa červenáš." Skusol si spodnú peru a znovu sa usmial. Ja som sa naopak mračila.

,,Nečervenám sa."

,,To hovor vieš komu."

,,Neznášam ťa."

,,Ja ťa milujem." Znovu sa rozosmial a postavil sa.

,,Kam ideš?" Pozerala som sa mu do očí, zatiaľ čo on ku mne naťahoval ruky.

,,Poď."

,,Kam?"

,;Uvidíš." Žmurkol na mňa a za ruky ma vytiahol na nohy. Kráčali sme vedľa seba v tichosti, ale nebolo to trápne ticho. Bola som uvoľnená.

,,Niall?"

,,Áno?" Pozrel sa na mňa a usmial sa.

,,Vieš. Noo, z kade pochádzaš?" Poškriabala som sa na zatýlku. Naozaj Luna? Nevedela si vymyslieť trápnejšiu otázku?!

,,Som z Írska. Hrdý ír." Zasmial sa a rukou si prehrabol vlasy.

,,Škriatok."

,,Čo si to povedala?"

,,Nazvala som ťa škriatkom." Zatiahla som a rozbehla som sa od neho. Utekal za mnou, na čom som sa musela smiať. Ten chlapec nevie utekať!

,,Len počkaj!" Zakričal a smial sa. Zaplietli sa mu nohy a už som videla ako padá k zemi. Rovno tvárou do snehu. Začala som sa nepríčetne smiať až sa mi podlomili kolená a padla som do snehu vedľa Nialla. Ten sa s naštvaným výrazom zodvihol na ruky a strčil ma do snehu. Teraz som bola ja v takej pozícii ako on pred chvíľou.

,,Stačí Niall! Stačí!" Smiala som sa, pretože ma začal štekliť.

,,Stop!" Zakričala som a on prestal. Smial sa a svoje ruky mal stále položené na mojich bokoch. Obaja sme zvážneli. Pozerali sme si do očí a nikto nepovedal ani slovo. Čas. Trvalo dosť dlhý čas, kým sa Niall začal tvárou približovať k mojej. Pomaly plnil medzeru medzi nami. Otázka ale je: Chcem to? Chcem aby ma pobozkal chlapec, ktorý mi pomaly ale iste zamotáva hlavu? Začala som panikáriť. Strčila som ho zo seba a rýchlo som sa postavila na nohy.

,,Vstávaj." Zavelila som a ponúkla som mu ruky. Prijal ich a ja som sa ho posnažila vytiahnuť na nohy.

Kráčali sme k hotelu. Celú cestu nikto nič nepovedal. Toto bolo trápne ticho.

Pred výťahom sme čakali dosť dlhú dobu. Výťah nechodil, na čo som si už zvykla a videla som, že Niall je nervózny.

,,Lun?" Niečie ruky ma chytili za plecia a ja som sa automaticky otočila.

,,Ben." Usmiala som sa.

,,Och čau. Nevšimol som si ťa." Benjamin kývol Niallovi hlavou na pozdrav a znovu sa pozrel na mňa. Niall pretočil očami a ďalej sa venoval svojmu telefónu. Mohol by byť viac spoločenský. Ale čo od neho vlastne chcem? Odtiahla som sa, keď ma chcel pobozkať.

,,Vieš. Chcel som sa opýtať. Čo robíš dnes večer?" Z jeho hlasu bola počuť nervozita, čo bolo vidno aj na kropajách potu, ktoré sa mu tvorili na čele tesne pod hustými čiernymi vlasmi.

,,Nič. Prečo?" Čudne som sa zatvárila. Pozýva ma na rande?

,,Nešla by si so mnou na večeru? Napríklad?" Poškrabal sa vzadu na krku a prestúpil z nohy na nohu.

,,Ja.."

,,Dnes večer už niečo máš však?" Adresoval mi Niall cez zuby a telefón odložil do vačku na teplákoch. Nechápem čo za hru hrá, ale dobre, budem ju hrať s ním. Hádam mi to neskôr objasní.

,,Vlastne áno, sľúbila som otcovi, že mu pomôžem. Ehm. S niečím." Čiapku som si zložila z hlavy, lebo mi začalo byť teplo.

,,Neboli ste náhodou pohádaní?" Benjamin zdvihol pravé obočie a Niall sa na mňa pozeral pohľadom "Väčšiu blbosť si nevedela vymyslieť?!"

,,Boli, ale už sme sa udobrili."

,,Aha. Tak teda nabudúce."

,,Nabudúce." Zopakovala som a Niall sa zamračil. Výťah stál pred nami otvorený, ale my cez našu debatu sme si to nevšimli. S Niallom sme nastúpili dovnútra a ja som stlačila piate poschodie.

,,Čo to malo znamenať?" Opýtala som sa hneď ako sa zavreli dvere výťahu.

,, O čom hovoríš?"

,,Prečo si ho tak hnusne odbil? Čo keď som s ním chcela ísť na večeru?"

,,A chcela?" Zamračil sa a pozeral sa mi hlboko do očí. Akoby sa snažil vyčítať, ako to vidím ja.

,,Nechcela."

,,Tak vidíš. Ešte som ti aj pomohol. Mala by si mi ďakovať a nie sa urážať."

,,Vieš čo Niall? Si otrasný."

,,Vďaka." Zamrmlal a ja som vystúpila hneď ako sa otvorili výťahové dvere. Niall ma chytil za lakeť a otočil ma k sebe. Prudko som narazila na jeho hruď.

,,Počkaj. Lu, ja.."

,,Už nikdy ma tak nevolaj!" Povedala som cez zuby a vytrhla som sa mu. Kartou som si otvorila dvere od izby a skĺzla som po nich na zem. Slzám som nechala voľný priestor.

,,Mami." Nečujne som vypustila z úst a hlavu som si oprela o dvere. V hlave mi behala jedna myšlienka za druhou. Prečo ma tu nechala, keď mi povedala, že sa večer vidíme? Prečo je tento svet taký nespravodlivý? Čo som urobila zle? A vlastne, prečo som sa tak zachovala k Niallovi? Nazval ťa tak, ako ťa volala tvoja nebohá matka. Áno, ale to nieje dôvod na hádanie. Nemohol vedieť, že ma tak volala. Nemohol.