Niall.

S hlbokým nádychom a v mysli zmierený s tým, že jej odpoveď na moju otázku môže znieť rôznorodo, som zdvihol ruku a chystal som sa zaklopať na dvere. Priložil som hánky prstov k mohutnému drevu a zastavil som sa v pohybe. Chcem to naozaj urobiť? Tak znela otázka, ktorá mi vŕtala v hlave už od včerajšieho letu. Letel som z Ameriky a zastavil som sa ešte tu doma v Londýne, aby som si pospal. Jasné, že to chcem urobiť, ale stále som v mysli cítil niečo zlé, pocit, že ma nedokážem zobrať späť.

S pevným rozhodnutím som zaťukal na dvere zabudajúc, že aj Luna vlastní niečo ako zvonček. Keď sa po piatich zaklopaniach nikto neozýval, mal som chuť otočiť sa a už sa nikdy nevrátiť. Ale ja som nemohol, nemohol som len tak odísť bez pocitu, že moje dve dievčatá, alebo chlapček sú v bezpečí. Zaklopal som po šiestykrát a začal som bojovať s nutkaním vyraziť dvere. To by sa síce Lune, ktorá zrejme bola niekde vonku, nemuselo páčiť. Zaťukal som posledný krát a zvnútra som počul štrngot kľúčami a následne jej dokonalý hlas.

"Už idem!" Zakričala to tak jemne, tak milo, ale to ešte netušila kto stojí za dverami.

Luna.

Rozmýšľala som. Rozmýšľala som nad svojím životom tak dlho a hlboko, až som si neuvodemila klopanie na dverách. Vyliezla som rýchlo zo sprchy, čo sa mi nevyplatilo, pretože vonku bola strašná zima, obliekla som si saténový župan, ktorý mi raz Niall kúpil a na nohy som si nasunula huňaté papuče. Šuchtavým krokom som prišla ku dverám, sama seba sa pýtajúc, kto ma straší o takejto neskorej hodine.

"Už idem!" Hmatom som sa snažila nájsť kľúče na poličke, ale keď to prišlo navnivoč, zapálila som, čo mi skoro vypálilo sietnicu a strčila som správny kľúč do dverí. Dvere nahlas cukli, stlačila som kľučku na dol a pozerala som sa do tých očí. Do tých krásny modrých očí, ktoré mi tak chýbali. Vyzeral, že sa odhodláva na prvý krok, ale ja som tu bola tá, čo mala o čom hovoriť.

"Nie je to tak ako si myslíš Niall. Naozaj som nespala s Harrym." Šepla som a pokynula som mu nech vojde dovnútra - nepotrebovala som aby moji klebetný susedia počuli všetko.

"Viem Lun." Povedal naoko vážne a sadol si na pohovku v obývačke, rozvalený akoby tu bol doma. Čo vlastne aj bol, ešte predtým ako ma opustil.

"Prišiel som sa ti ospravedlniť. Neviem prečo, ale veril som Harrymu a ja.."

"Ja to chápem. Veril si mu, čo ma síce stále zaráža, al-"

"Odpusť mi to."

"Tak prejdime k veci. Prečo si prišiel, hm? Čo odo mňa čakáš?!" Opýtala som sa urazene a ruky som skrížila na hrudi. Cítila som, že o chvíľu vybuchnem, hnev sa neskutočne rýchlo vynáral na povrch.

"Chcem ťa späť, chcem späť vás." Šepol a zahanbene sklopil hlavu. Hral sa s rukami, ktoré mal vložené v lone a nervózne podupkával nohou. Mala som chuť ho vystískať, vlepiť mu bozk na pery a povedať mu, ako strašne ho milujem, ale chcela som ho potrápiť.

"Aha. Tak to je to prečo si prišiel? Vŕtalo ti v hlave, že si ma nabúchal a nechcel si si dať podkopať ego?! Čo keď ti poviem, že to dieťa nie je tvoje-?"

"Je moje."

"- prečo si si taký istý čo? Čo by si urobil? Znovu by si odišiel na dva mesiace a nechal ma tu samú? To je to, čo by si urobil? Milovala som ťa! Milovala! A ty si odišiel!!! Odišiel si!.." Zlomila som sa. Padla som na zadok pri kresle a zadúšala som sa plačom. Len tak si príde, a čaká, že mu tie dva mesiace odpustím? Len tak, mihnutím prútika s predstavou, že bude všetko v poriadku?

"Lun, teraz ma počúvaj." Sadol si ku mne a zobral si ma do náručia. To ma ukľudnilo na toľko, že som pomaly prestávala zvlykať, ale slzy mi stále zasychali na lícach.

"Neprišiel som pre svoje ego dobre? Čo ma nepoznáš?" Zasmial sa a pri tom som sa musela zasmiať takisto. Je to pravda, poznám ho a viem, že by toho nebol schopný.

"Prišiel som, pretože mi Harry povedal pravdu. Ja viem, neveril som ti a ja pochopím, keď ma navždy opustíš, ale dovoľ mi, aby som mohol byť v živote nášho bábätka." Šepol a mne na čele dopadla malá teplá slaná kvapka - plakal. Trhalo mi to srdce, chlapec, ktorého milujem a potrebujem ho k životu, sa tie dva mesiace trápil tak isto ako aj ja. A ja som to chápala - všetko. To Harry bol ten, čo nás oboch klamal a vymýšľal si nemožné. To Harry nás rozdelil a ja som ho znenávidela ešte viac. Chápala som Niallovu starosť, vraj pochopí, keď ho opustím, ale ide to vôbec? Opustiť len tak osobu, ktorú milujete? Ja si myslím, že nie a preto som urobila to, po čom som túžila.

Pobozkala som ho.

Pobozkala som ho s láskou a pokorou, tou, ktorá nám obom bola odobraná na dobu dvoch mesiacov. To všetko je ale preč, a ja konečne môžem cítiť jeho dokonalé pery a dotýkať sa jeho blonďavých vlasov.

"Milujem vás Lun." Povedal, keď sme sa od seba odtiahli kvôli nedostatku kyslíku a posledný krát ma pobozkal na napuchnuté pery. Usmiala som sa a postavila som sa na nohy. Lahla som si na pohovku a nohy som si prikryla dekou. Niall vyzeral, že môj čin nechápe, ale keď som sa mierne odsunula, tak ako to len šlo a naznačila som mu, nech si ľahne ku mne, pochopil a za pár sekúnd sme spoločne ležali v objatí a užívali si spoločnosť toho druhého. Niall mi chýbal, ale až teraz som si uvedomila ako veľmi.

"Aj my ťa milujeme Niall." Povedala som mu najúprimnejšie ako sa dalo a pohladkala som sa po brušku. Niall si moje gesto všimol a tak svoju ruku so širokým úsmevom premiestnil na moje bruško. Jemne ho hladil a pri tom mi ho obdivoval - bol uchvátený.

"Princezná, ak ma počuješ, to som ja tvoj ocko. Prepáč, že som neprišiel za tebou skôr, ale nemal som čas. Chcem aby si vedela, ako veľmi ľúbim tvoju mamičku a takisto aj teba." Povedal detským hláskom a ja som sa pozastavila nad jeho oslovením. Princezná. Ešte ja sama som nevedela, čo sa z toho malého čuda narodí, ale Niall v tom mal jasno.

"Myslíš si, že to bude dievčatko?" Opýtala som sa a pohladila som ho po vlasoch.

"Cítim to." Povedal a pobozkal ma na čelo.

"Ale ani chlapček by mi nevadil. Malý futbalista." Znovu ma pohladil po brušku a ja som chcela, aby táto scéna nikdy neskončila.

Aký strašný by bol svet, keby sa ustavične nerodili deti, ktoré so sebou prinášajú možnosť dokonalosti a nevinnosti. - John Ruskin

Čakali ste niečo takéto? :D Lebo ja sama som si nebola istá, čo z toho vznikne, ale je to tu, a dúfam, že som niekoho prekvapila, a nezabijete ma za Lunine milé chovanie - ale pochopte, miluje ho.:'D Ten citát v minulej časti vyjadroval túto "scénu". Ďakujem vám strašne veľmi za 14K je to úžasné!! <3 Nikdy by som nečakala, že sa s Maybe Once dostanem tak ďaleko :) myslím si, že na wattpade je stokrát viac lepších poviedok, ktoré také číslo nemajú, ale zaslúžili by si ho :) Veľké ďakujem patrí vám všetkým! <3 časť venujem @Sarahs324 ( nejde mi ťa označiť, lebo sa "nesledujeme") za krásne komentáre <3 ^^ Hope you like it <3