Týždeň. Prešiel týždeň odvtedy, čo som sa pohádala s otcom. Neľutujem to. Mala som veľakrát chuť mu vykričať do tváre ako to vidím ja. Nemala som odvahu. A teraz? Cítim sa hrozne. Nevšíma si ma už ani Loki, a ja sa pomaly ale iste rútim k zemi. Život sa mi rúca ako domček z karát. Prečo som použila práve toto prirovnanie? Možno preto, že je výstižné.

Ležím na posteli, pozerám do prázdna a rozmýšľam nad tým, čo by som mala zmeniť. Mám zmeniť seba? To nie, každý má byť sám sebou. Mám zmeniť svoje správanie? Výzor? Z týchto otázok sa mi točí hlava a na chvíľu mi pred očami preblysne samovražda. To by som, samozrejme nebola schopná urobiť. Nikdy som nechápala ľudí, ktorí si vedeli sami ublížiť, či už fyzicky alebo psychicky. Nie som zas až taká troska. Nemám rodinu, to nie, ale mám priateľov. Nanešťastie niekoľko tisíc kilomentrov odtiaľto.

Vyskočila som z postele a tým som upútala Lokiho.

,,Kam ideš?" Opýtal sa. Konečne ku mne prehovoril. Áno, vravieval často "idem preč" alebo "idem za ocom" a podobne, ale nič viac, nič menej. Sama pre seba som sa usmiala, pretože už toto bol postup vpred.

,,Idem sa prejsť. Musím si vyvetrať hlavu. Mal by si ísť so mnou a nie si tu slepiť oči nad psp-éčkom." Zamračila som sa a on sa tiež netváril dvakrát nadšene.

,,Fajn. Pôjdem."

,,Naozaj?" Začudovane som si ho premerala a on zábavne zdvihol obočie. Obliekol si bundu a natiahol si obyčajnú čiernu čiapku. V predsieni som si obula svoje timberlandy a na hlavu som si natiahla čiapku s obrovským brmbolcom. Svoje blond vlasy som si snažila vopchať pod bundu, ale vďaka ich dĺžke sa mi to nepodarilo. Nechala som ich voľne padnuté na ramenách a modlila som sa aby mi od toľkého snehu, ktorý sa rozhodol padať z neba, nezmoknú. Zobrala som kartu od izby, strčila som si ju do vrecka na bunde a vykročila som z izby. Loki kráčal hneď za mnou. Výťah prišiel menej než za minútu a my sme už obaja kráčali cez halu. Bolo tu veľa fotografov, bulváru a množstvo ľudí z hotela. Čo sa tu deje? Všetci sa snažili dostať do priestrannej konferečnej miestnosti, a aj cez krik sbs-kara pokračovali vo svojom tlačení dnu. Chcela som vedieť čo sa tam deje, keď je tu taký chaos. Chytila som Lokiho za ruku, a ten sa na moje prekvapenie nebránil. Nechtiac som ramenom vrazila do niekoho a začala som sa ospravedlňovať.

,,To je v pohode Lun." Zatiahol mne známy hlas.

,,Benjamin? Nevieš čo sa tu deje?" Snažila som sa dovidieť do predu, ale cez tú kopu ľudí to nebolo možné.

,,Chcel som ísť na obed, ale oznámili mi, že je tu nejaká skupina, plná teplích chlapcov. Chcel som ich vidieť." Zasmial sa. Počkať. Skupina? Teplí chlapci?
,,Nie sú teplí." Zamračila som sa na neho. Nechápavo sa na mňa pozrel a potom sa znovu usmial. Nechápem, prečo sa ich zastávam, predsa ich nepoznám, ale viem, že teplí nie sú.

,,Fajn. Nezabi ma." Rozosmial sa a ja som ho hravo udrela do pleca. Z pravej strany ma niekto poťukal na boku.

,,Luna? Dokedy tu budeme? Je mi teplo."

,,Prepáč Loki. Už ideme." Usmiala som sa a on mi pustil ruku. Kývla som hlavou na pozdrav Benjaminovi a otočila som sa k dverám hotela. Loki kráčal za mnou až von. Prechádzali sme sa okolo hotela, obišli sme ho asi dvakrát. Všade boli lesy, a tam sme sa stratiť nechceli, takže iná cesta na prechádzku tu nebola. Čerstvý vzduch mi pomohol a ja som sa cítila uvoľnejšia.

,,Luna?"

,,Áno Loki?"

"Máš ma rada?" Zaklipkala som očami.

,,Jasné, že ťa mám rada." Povedala som to najviac vážne ako som vedela.

,,Vieš, aj ja ťa mám rád. Ale myslel som si, že potom čo si povedala, ma neznášaš." Smrkol a ja som si k nemu čupla.

,,Pozri Loki. Ľúbim ťa, si môj malý brat a viem, že si aj dosť všímavý však? Takže vieš, že ťa mám veľmi rada a vždy som mala."

,,Maminka ťa nemá rada. Ani ocko však?" Zamyslela som sa. Jane ma nemá rada, to som si istá. A ocko? Nemám tušenie.

,,Zrejme nie."

,,Prečo?"

,,Neviem Loki. Neviem prečo." Prvá slza mi stiekla po líci, a ja som sa snažila neplakať. Nemôžem. Znovu nie.

,,Neplač Lun. Ľúbim ťa." Stále som čupela pri ňom a on ma pohladil po líci a následne ma naň pobozkal. Usmiavala som sa na neho, aj keď s ťažkosťou a niečo som si uvedomila. Síce je Loki väčšinu času otravný a lezie mi na nervy, ale neviem si svoj život predstaviť bez neho.

,,Poď pôjdeme, lebo zamrzneme." Chytil ma za ruku a pevne ju stlačil. Vošli sme dovnútra. Nebolo tu už toľko ľudí čo predtým. Pár pubertiakov sedelo na kreslách vpravo a keď som uvidela veľkú tabuľku "free wi-fi" mi bolo všetko jasné. Sedel medzi nimi aj Benjamin a usmial sa na mňa. Úsmev som mu opätovala a spolu s Lokim sme kráčali do reštaurácie. Bola som hladná a je mi jedno, že Loki chodí na večeru s rodičmi. Dnes je len môj. Celá miestnosť bola preplnená ľuďmi. Keď som sa pozrela na pravú stranu reštaurácie zahliadla som vačší stôl ako tie ostatné. Sedeli tam všetci piati. Harry vlasy šialene okolo hlavy, Zayn jeho typický vrkôčik na hlave, Liam s jemným strniskom, Louis s hniezdom miesto vlasov a nakoniec Niall. Jeho úsmev. Úsmev, pri ktorom sa mi podlamovali kolená. Vyzeral ako anjel. Blond vlasy, modré oči. Pri pohľade na neho, som si uvedomila ďalšiu vec. Páči sa mi. Páči sa mi tento chlapec, ktorý je väčšinu času na mňa odporný. Nahlas by som si to ale nikdy nepriznala. Bola som natoľko skúpa.

Keď som uvidela voľný stôl, ktorý stál blízko pódia, potiahla som Lokiho za ruku a sadli sme si oproti sebe. Pocítila som prenikavý pohľad na svojom boku a preto som hlavu pootočila kúsok vpravo. Všimol si ma. Čakala som, že sa zamračí. Usmial sa. Krásne sa usmial. Usmial sa na mňa. Placho som mu úsmev opätovala a sklopila som pohľad. Čo sa to so mnou deje? Je to len chlapec, Luna. Ukľudni sa. Nie len hocijaký chlapec. Ten chlapec sa ti páči. Mlč! Neznášam svoj vnútorný hlas. S Lokim sme si išli nabrať večeru, keďže to tu bolo na štýl švédskych stolov. Keď sme sa aj s jedlom usadili za svojim stolom, chalani sa zdvihli a prechádzali okolo nás. Niall niečo povedal chalanom, ktorí mi zakývali a podišiel ku mne.

,,Môžem si prisadnúť? Som ešte hladný." Odul spodnú peru a tým ma rozosmial. Nemala by som sa smiať, ešte nedávno sme sa hádali.

,,Áno." Povedal za mňa Loki. Škaredo som sa na neho pozrela a Niall zmizol. Išiel si po jedlo. Po chvíli sa vrátil s dvoma taniermi, na ktorých mal rôzne druhy koláčov a zmrzlinu. Sadol si k Lokimu, oproti mne a začal jesť. S úžasom som pozerala na krásneho anjelskeho chlapca, ako do seba pchá vyše 2000 kalórii. Neverila som, že sa to do neho vojde.

,,Nepozeraj sa tak na mňa." Povedal po chvíli a zdvihol pohľad od svojho taniera. Zčervenela som. Prichytil ma.

,,Prepáč." Povedala som potichu a dúfala som, že to nepočul. Povedala som si to skôr pre seba. Prečo si ho vkuse obzerám? Keď dojdedol oba taniere a pozrel sa na mňa, rozosmiala som sa. Bol celý špinavý.

,,Je tu niečo vtipné?" Zamračil sa a ja som k nemu natiahla ruku. Sledoval každý môj pohyb. Nachvíľu som zabudla, že tu je s nami aj môj mladší brat. Prstom som mu otrela omáčku, ktorú mal okolu úst a následne som si ruku utrela do servítky položenej na stole. Sledoval ma tými jeho dokonalými modrými očami. Pochvíli sa mu na perách rozlial široký úsmev, ktorý ma donútil usmiať sa tiež.

,,Vďaka." Šepol a sklopil pohľad, k teraz už prázdnemu tanieru.

,,Dojedol si?" Pozrela som sa na svojho brata, ktorý sa celý čas pozeral niekam za mňa.

,,Áno. Je tu mama s ockom."

,,Čo? Kde?" Začala som sa šialene obzerať okolo seba. Malo by mi byť jedno, že som zobrala Lokiho na večeru, tak prečo sa tak bojím?

,,Kráčajú k nám. Za tebou." Hlavou naznačil za mňa a ja som nahlas prehltla. Jane si sadla k stolu o kúsok ďalej a otec kráčal k nám.

,,Loki, najedol si sa poriadne?" Usmial sa na môjho brata a hravo ho buchol do ramena. Loki sa zaň následne chytil. Nemal to rád.

,,Áno oco."

,,Dobre. Majte sa tu." Ani sa na mňa nepozrel a pohľadom prebehol Nialla. Zamračil sa naňho a išiel si sadnúť k Jane.

,,Ehm. Asi by som už mal ísť." Ukázal prstom na dvere a začal sa dvíhať od stola.

,,Ideme aj my-y, však Loki?" Zakoktala som sa. Prečo kokcem? Ukľudni sa! Loki prikývol a všetci traja sme sa postavili.

,,Idem za rodičmi." Odišiel od nás a sadol si k Jane a otcovi, ktorí si prezerali Nialla. Musela to byť pre neho nepríjemné, keďže sa ošil a poškriabal sa na zátylku.

,,Poď." Potiahla som ho za ruku, na ktorej mu naskočili zimomriavky. Ruky mal príjemné teplé a neskutočne jemné. Dokázala by som ich držať, ba aj hladiť, každú stotinu dňa. Vyšli sme do haly. Benjamin sedel stále na tom istom mieste. Pozrel sa na mňa a keď ma uvidel postavil sa a kráčal k nám. Teraz nie.

,,Ahoj. Vidím, že s jedným z tých te- dobrých spevákov si rozumieš." Zaškeril sa a ja som presne vedela čo chcel povedať. Bol sympatický a milý, ale nepáčilo sa mi ako sa správal voči nim. Niall to spozoroval tiež a zaťal ruky v päste.

,,Čo si to povedal?" Rozzúrene zavrčal a Benjamina chytil za golier jeho drahej košele.

,,Ukľudni sa kámo, dobre?" Zasmial sa a vôbec to nebral vážne. Obávam sa, že ho týmto len viac rozzúril.

,,Nie. Som. Tvoj. Kámo." Zavrčal a pustil ho. Sotil ho dosť silno. Skoro neudržal rovnováhu, ale ja som ho zachytila.

,,Vďaka." Jemne som sa usmiala a postavila som sa na Niallovu stranu.

,,Poď." Posledný krát sa na neho zamračil a kráčal za mnou. Chcela som ho chytiť za ruku a potiahnuť ho, ale on sa uhol. Bolo mi to ľúto. To ako zrazu zmenil správanie. Presne to robil často. Usmieval sa, hneval sa a znovu sa usmieval. A teraz tomu nebolo inak. Čakali sme na výťah, ktorý neprichádzal a Niall sa odrazu začal smiať. Nechápala som.

,,Na čom sa smeješ?" Zdvihla som jedno obočie a on sa na mňa zaškeril.

,,Si blbá Luna." Zamračil sa a nastúpil do výťahu, ktorý sa práve otvoril. Nenastúpila som. Chcela som počuť vysvetlenie, prečo si to myslí, ale na druhej strane som na neho bola nahnevaná a nechcela som ho nejaký čas vidieť. Venovala som mu posledný pohľad. Dvere sa začali zatvárať, otočila som sa a kráčala som k východu. Chcela som sa ísť vyvetrať, presne ako predtým.

,,Nemyslel som to tak." Okolo zápästia sa mi obmotala jeho jemná a teplom sálajúca ruka, ktorá mi na tele vytvárala zimomriavky a mrazila ma na chrbte.

,,Ale povedal si to." Vytrhla som sa mu a utiekla som von. Som zbabelá. Utekám pred problémami, ale vtedy sa mi to zdalo ako dobrý nápad. Išla som sa prejsť k lanovkám, k rekreačnému stredisku, kde hrala hudba na plné pecky a bolo tam plno ľudí. Potrebovala som sa stratiť v dave, zahodiť zbytočné myšlienky a prečistiť si hlavu. Sadla som si na najbližšiu lavičku, ktorá bola mokrá, ale bolo mi to v tej sekunde jedno.