Po 1. Strašne, ale naozaj strašne, Vám chcem poďakovať za 9K a za 800 hviezdičiek. Jedným slovom - je to ÚŽASNÉ. <3 Ani si neviete predstaviť, aká som šťastná, VY ma činíte šťastnou.

Po 2. Hore som vám priložila fotku z takého menšieho "photoshootu", ktorý som dnes zorganizovala, kvôli novej a hlavne dokončenej kresbe Harryho a Marcyho (viď. obrázok) a obalu na telefón (:

Po 3. Nová časť je na svete a ja Vám zas raz prinášam Niallov pohľad. Tak si ho poriadne užite. (Pre Mrs. Styles-ovkyne viac Harryho ^^) (Nová časť v nedeľu)
Hope you like it <3

Niall.

"Prosím?" Zdvihol som telefón, ktorý ma zobudil z tvrdého spánku. Pri Lune som bohužiaľ na noc zostať nemohol, ale tak rád by som jej robil spoločnosť.

"Si Niall?" Oslovil ma hrubý hlas, v pozadí nahlas hučiacia hudba mi otriasala ušné bubienky.

"Áno, kto sa pýta?"

"Som majiteľ baru Electric brixton na Brixton Hill. Leží mi tu opitý chlap, ktorý tvrdí, že si jeho brat. Poď si pre neho." Ani som nestihol reagovať a zložil ma.

Nepochybujem, že chlap, ktorého myslel je Harry. Odvtedy, čo pochopil, že Luna patrí niekomu inému, zmenil sa. Opíja sa častejšie, občas fajčí trávu a odmieta sa s hocikým rozprávať. Snažili sme sa mu s chalanmi pomôcť, ale vždy nás len hnusne odbil a poslal nás kade ľahšie. S hlavou plnou myšlienok som sa vyšvihol na nohy a čo najrýchlejšie som si obliekol tepláky a voľné tričko.
Bohvie, koľko toho ten kretén vypil.

***

Kráčal som ku klubu, ktorý bol počuť až na koniec ulice, kvôli ohlučujúcej hudbe, čo najrýchlejšie. Pri dverách, keď už som si myslel, že len schmatnem Harryho pri bare, a pôjdem domov, ma zastavil dvojmetrový SBS-kar s veľkým pivným bruchom.

"Preukaz totožnosti." Povedal tvrdým hlasom a ja som sa na neho ironicky uškrnul. Zbytočne ma zdržiaval, vyzerám ako decko?! Keď som mu ukázal ID- kartu, s ohrnutým nosom si ma prezrel a pustil ma dovnútra. Ovanul ma smrad potu zmiešaný s alkoholom. Ľudia sa na seba lepili, čo asi malo byť tancovanie, a niektorí si vymienili sliny v rohu baru. Poznal som to tu dobre, chodili sme sem občas s chalanmi, a presne viem, prečo si Harry vybral práve toto miesto. Bolo dobre zabezpečené, a púšťali sem len oprávnených ľudí, takže nehrozilo, že by nás tu zahrnuli 13-ročné fanúšičky.

Vydýchol som si, keď som cez dav ľudí uvidel kučeravú hlavu, položenú na barovom pulte a nohy len tak spustené na zemi. Rozbehol som sa cez spotené telá a poriadne som sa vydýchal za Harryho chrbtom. Ten aspoň nesmrdel, ako pot zmiešaný s deodorantom, ale alkohol z neho tiahol poriadne. Zodvihol som mu hlavu a po zistení, že zaspal som ho prefackal cez obe líca.

"Budíček Hazz." Zakričal som, pretože cez tú hudbu by ma nepočul nik a falošne som sa uškrnul. Nepáči sa mi jeho stav, a to, že to robí už skoro každý večer.

"Už je ráno?" Zachraptel a rozosmial sa. Pokrútil som nad ním hlavou a barmanovi, ktorý prešiel okolo nás, som do ruky strčil dosť veľkú čiastku peňazí za Harryho vyčíňanie a postavil som ho na nohy.

"Ide sa domov Harold, tak spolupracuj, si ťažký." Jeho pravú ruku som si obmotal okolo pliec a s hádzajúcim Harrym zo strany na stranu som sa dostal k môjmu autu, na moje prekvapenie, za dobrých desať minút. Keď som ho posadil na miesto spolujazdca, viditeľne som si vydýchol a naštartoval som svoj Range Rover, smer môj a Lunin byt. Zaparkoval som, ako obvykle, v podzemnej garáži a ďalšími fackami som Harryho zobudil. Zaskučal a s mojou pomocou sa dostal až do útrob nášho bytu. Vyzul som ho v predsieni a zaniesol som ho do hosťovskej izby, ktorá väčšinu času patrila Lokimu, ktorý tu už dlho nebol. Hodil som ho na posteľ, do ktorej sa so zamrnčaním zahrabal a zaspal za pár sekúnd.
Zakryl som ho, mobil, ktorý mu trčal z vačku som položil na konferenčný stolík vedľa postele a sám som si šiel lahnúť. Zaspával som s myšlienkou mojej Luni v mojom náručí.

***

Ráno som sa zobudil na silný rachot z kuchyne a následne chraplavý hlas, ktorý kričal hádam, cez celý obytný dom.

"K*urva, bolí ma hlava." Zaskučal mne známy hlas, keď som vošiel ešte po slepiačky do obývačky, ktorá sa spájala s kuchyňou.

"Nekrič hneď z rána." Zahriakol som ho a do priesvitného sklenného pohára som si nalial čistú vodu. Robil som to každé ráno, niečo ako moja ranná rutina.

"Dobré ráno aj tebe, škriatok." Poznamenal a sadol si na barovú stoličku s pohárom vody v ruke. Pretočil som očami nad jeho prezývkou pre mňa a z hornej poličky som mu podal tabletku na bolesť hlavy.

"Tu máš." Ďakovne sa usmial a zapil to. Chcel niečo povedať, ale ja som ho predbehol.

"Už ma to nebaví Harry. Spamätaj sa." Zasyčal som naňho a rukou som tresol pohár o barový pult. Strácal som nervy, a to úplne.

"Nekrič prosím." Zaúpel a pošúchal si spánky. Na to mal myslieť skôr, ako sa znovu nachlastal.

"Budem kričať. Už ma to nebaví, čo by! Nás to nebaví! Harry ničíš sa!.." Posledné slová som povedal s menšou prestávkou a on sa na mňa zamračil s prstami na brade.

"Milujem ju Niall. Je to ťažké a-... Bolí to." Šepol a pozeral sa niekam za mňa. Zdalo sa, že neumytý riad je zaujímavejší ako ja samotný.

"Ja to viem Harry. Ale čo mám podľa teba urobiť?" Povedal som zúfalo a sadol som si oproti tej kvôpke nešťastia. Miloval toho istého človeka ako ja, ale nehneval som sa. Skôr som ho ľutoval, pretože som v hĺbke duše tušil, že Luna by mu nechcela ublížiť a miluje len mňa.

"Nič. Len mi dajte všetci pokoj." Povedal kľudným hlasom a so slzami, ktoré mu začali stekať po tvári sa postavil, kráčajúc k dverám. Toto som nechcel, ešte viac mu ublížiť..

"Harry, stoj! Môžeš tu zostať." Chytil som ho za zápästie, ktoré mi on jemne odsunul, usmial sa a začal sa obúvať do svojich milovaných hnedých, kožených topánok.

"Všetko mi ju to tu pripomína. Nemôžem." Povedal skleslo, obliekajúc si svoj dlhý čierny kabát.

"Chcem ti pomôcť, vieš, že som vždy bol s tebou však?" Opýtal som sa čo najjemnejšie a usmial som sa na svojho brata. Bratov som mal piatich, a hlavne za štyroch výnimočných som bol vďačný.

"Viem Ni." Usmial sa tak, že mu na lícach boli viditeľné jamky, z ktorých každá druhá išla do kolien. Ale Harry si vybral Lunu. Luna bola tá, ktorú miloval a ja som s tým nemohol nič urobiť.

"Sľúb mi, že si nič neurobíš." Šepol som, keď vychádzal z nášho bytu a pohľadil som ho po ramene. Zasekol sa, otočil sa a pozrel sa mi do očí.

"Dokážem to Ni. Nájdem si niekoho iného, sľubujem. Len sa o mňa už nestrachujte, chalani ma obskakujú ako malé soplavé decko, a ja sa tak potom popravde aj cítim." Mykol plecami a rukou mi prehrabol vlasy.

"Neboj sa, nič si nespravím." Usmial sa, čomu som veľmi neveril, ale prikývol som a rozlúčil som sa s ním.

***

"Konečne doma." Objal som zo zadu svoju princeznú a pobozkal som ju do vlasov. Klamal by som, ak by som tvrdil, že mi nechýbala. Bolo tu nezvyčajné ticho a kľud, za ktoré by veľa ľudí vraždilo, ale mne sa nepáčilo. Mám radšej ruch a Luna mi spestrovala život. Či už svojimi múdrymi rečami, ktoré aj tak múdre neboli, alebo len zbytočnými vecami, ktoré ženy vypustia z úst. Pomohol som jej tašku odniesť do izby a sadol som si na posteľ, dívajúc sa na dokonalého človeka, ktorý si práve vybaloval veci naspäť do skrine. Konečne je doma. Ona. Moja princezná.

„Kto miluje, ten chce darovať seba samého." - Ján Pavol II.