Som späť- zase neskoro, a sama som z toho smutná :( Dúfam, že vám to nejak dokážem vynahradiť... Definitívne zostavujem harmonogram pridávania častí, ktorý bude vyzerať následovne:

Streda

Nedeľa

- Samozrejme, ak sa mi podarí, tak aj častejšie. Uvidíme a budem sa snažiť predĺžiť časti aspoň na takých 2000-3000 slov :) - Toto je ešte jedna z tých krátkych, keďže má len 1000 slov :)) MO bude mať ešte tak desať častí. ^^Som rada, že vás tu stále mám a sama vidím, že sa čítateľnosť zvyšuje, čo ma neskutočne hreje pri srdiečku :') ^^ Ľúbim vás, všetky <3 Hope you like it <3

"Luna?" Počula som ospalý hlas zo spálne. Niallov hlas.

"V kúpeľni." Šepla som a znovu som sa zdvihla nad záchodovú misu. Začala som zvracať, a to už nado mnou stál môj anjel strážny, držiac moje vlasy a hladiac ma po chrbte, čo bolo neskutočne príjemné.

"Čo sa deje? Pre.... Ježiši, Lun! Ty..."

"Niall, bolí to."

"Pššt. Bude to dobré, zavolám sani- zavolám niekoho, len.."

"Ukľudni sa Niall, je to normálne." Jemne som sa usmiala a hlavu som si oprela o stenu.

"Normálne? Zvracala si krv! Nie si v poriadku, volám Liamovi." Rozrušene odišiel z kúpeľne a po chvíli sa vrátil aj s telefónom priloženým k uchu.
"Lee? Potrebujem aby si prišiel."
"Áno, hneď Liam!"
"Dobre, ponáhľaj sa." Zložil telefón a strčil si ho do vačku na teplákoch, ktoré si asi stihol obliecť. Nevnímala som, bolo mi zle, ale aj cez to som sa na neho jemne usmiala a rukou som mu pokynula, aby si sadol ku mne. Keď pochopil, sadol si vedľa mňa a položil si ma na seba. Hladil ma po chrbte a do vlasov mi vkladal malé bozky, plné nehy.

"Som diabetička Niall. Mám cukrovku." Pohľadila som ho po ruke a on stuhol. Pozrel sa mi do očí, ach tie krásne modré oči, a zarazene sa na mňa pozeral.

"Skôr, ako niečo povieš, viem. Mala som ti to povedať, ale nebolo to potrebné. Bolo mi dobre, vlastne som za posledných šesť rokov zvracala len päťkrát, a nemám takú silnú cukrovku, aby som si musela pichať inzulín, takže som fajn. Len sa to znovu opakuje a..."

"Je to v poriadku. Ale musíme ísť do nemocnice honey, áno?" Prikývla som a pobozkala som ho na jeho drobný noštek.

"Chcem, aby si vedela, že ťa ľúbim Lun dobre? A som tu pre teba, vždy tu pre teba budem." Vydýchol a pobozkal ma do vlasov, hojdajúc ma sem a tam.

"Viem, Nia-." Šepla som zoslabnutým hlasom a upadla som do hlbokého spánku.

//

"Luna! Už máš hotové domáce úlohy?" Počula som krik z chodby a následne do dverí vošla mamičkina strapatá hlava. Vždy prišla strapatá po tom, ako kričala ockove meno v ich izbe. Neviem, čo tam vždy spolu robia, ale myslím si, že hrajú nejakú spoločenskú hru. Pokrútila som hlavou - záporne a so smutným výrazom v tvári som odložila červenú pastelku na stôl. Mala som rada červenú farbu, ale viac som milovala ružovú.

"Tak ich urobíme spolu, čo povieš?" Prstami mi zdvihla bradu a usmiala sa na mňa tak, ako to dokázala len ona. Pobozkala ma na čelo a sadla si na stoličku, ktorá väčšinou opustená, stála vedľa stola.

"Čo prvé?"

"Učili nás slová na B." Usmiala som sa, pyšne, pretože som už ovládala dve písmenká abecedy písaným písmom- tlačeným som dokázala napísať všetko.

"To je super, tak poď, napíšeš mi nejaké slová na B." Usmiala sa a vytiahla mi zošit, na ktorom bolo jej krásnym písmom napísané: písanie. Naučila ma to prečítať mamička, ona je môj anjel strážny a vždy bude. To som ešte nevedela, že môj anjel strážny bude niekto iný.

"Tak ideme na to hm?" Znovu sa usmiala a miesto červenej pastelky mi do ruky strčila pero. Prisunula ma viac k stolu a hlavou mi pokynula, aby som napísala slovo balloon.

"Krásne. Skús napísať believe." Jemne sa usmiala a ja som prikývla. Písmeno v síce vyzeralo skôr ako u, ale dalo sa to prehliadnuť.

"V čo?"

"Čo v čo?" Pozrela sa na mňa nechápavo.

"V čo veriť?" Objasnila som jej a písmenko B na začiatku slova som dvakrát obtiahla.

"Veriť v to, že tu vždy budem pre teba." Povedala vyrovnaným hlasom a následne mi venovala horúci bozk na líce.

... Ďalšie klamstvo... Ničíš ma Mami...

//

"Ľúbim ťa, Lun. Vždy budem. Je to vtipné, čo? To ako sme sa neznášali, teda vlastne, neviem ako si to videla ty, ale ja som ťa jednoznačne neznášal." Zasmial sa a so silným povzdychom pokračoval.

"Kebyže nie je Álp, nikdy by sme sa nestretli. Bola si tam neskutočne otravná, liezla si mi na nervy. Ale už od začiatku som sa do teba zamiloval. Len som si to nechcel priznať. A pozri sa kde sme teraz. Ty ležíš v bezvedomí v nemocnici a ja ti tu hovorím, ako som ťa neznášal." Znovu sa uchechtol a nahlas vzlykol. Snažila som sa otvoriť oči, ale nedokázala som to. Počúvala som jeho neustupujúce vzlyky a snažila som sa aspoň pohnúť prstom - Niall silne stískajúc moju dlaň vo svojej.

"Budeš v poriadku. Som tu s tebou." Šepol a hlavu si položil na môj bok. Hladil ma po dlani, stále som sa nedokázala ani len pohnúť. Ale vedela som, že musím. ON musel vedieť, že vnímam, a že ho rozhodne neopúšťam. Dala som do toho síce veľkú časť energie, ktorú som mala, ale ja som musela. Nežne som pohla prstom na ruke, ktorú mi pevne zvieral. Rýchlo zdvihol svoju hlavu zo mňa, a aj keď som ho nevidela, vedela som, že na mňa upiera svoj krásny, modrý, síce zaslzený, ale stále dokonalý pohľad.

"Počuješ ma?" Povedal s nádejou v hlase a palcom mi nežne prešiel po líci, po ktorom sa mi za chvíľu skotúľala slza, ktorú som nedokázala udržať. Bolo mi ho ľúto, musel trpieť kvôli mne, ale ja som nikdy nechcela, aby trpel. Zotrel mi ju a nežne ma pobozkal na pery, keď som znovu pohla prstom na znamenie, že ho počujem.

"Doktori povedali, že budeš v poriadku. Len ti predpíšu nejaké lieky, ktoré ti dodajú inzulín. Nemáš také silné štádium, aby si si musela pichať injekcie. Ale chcem, aby si vedela, že sa na teba nehnevám. Mal by som sa, ale ja to nedokážem. Už keď som ťa videl na tom záchode, pichlo ma v hrudi. Milujem ťa, a nikdy nedopustím, aby sa ti niečo stalo." Šepol na konci a znovu mi venoval nežný bozk na pery.

A vtedy som už naozaj použila svoju zbytkovú energiu a vydala som zo seba pridusené: "Niall." a následne, s námahou, som otvorila oči dokorán, upínajúc ich do dokonalo modrej farby. Farby mora.