Nemala som silu vzdorovať. Jeho pevný stisk okolo môjho zápästia povolil, asi si myslel, že odídem. Aj keď, môj rozum bol práve na odchode, srdce kričalo, že nikam neodíde. Spolupracovala som. Chcela som. Keď pochopil, že nikam neodídem, obmotal ruky okolo môjho pása a natlačil si ma na seba najviac ako sa dalo.

Niall.

"Vstúp." Zakričal hlas môjho brata poza presklenné dvere.

"Och Niall. Myslel som, že si niekto iný. Sadni si." Ukázal na stoličku pred sebou a ja som si ako na povel sadol.

"Niekto iný?" Myslel som, že čaká na mňa, a nie ešte na niekoho iného.

"Och, to je jedno. Späť k tomu, čo s tebou potrebujem preb- Ďalej." Aha, tak asi naozaj niekoho čakal. Počul som za sebou kroky a čakal som, čo za osobu môj brat očakával. Ale ani vo sne by ma nenapadlo, že práve ona vstúpi do tejto miestnosti a práve vtedy, keď ja. Prezrel som si ju od hlavy po päty a znovu ma začalo hrýzť svedomie. Bola krásna ako vždy, jej modré oči svietili, a zdalo sa mi, že som zbadal aj malé iskričky, keď uvidela mňa, ako osobu, ktorá jej ublížila. Boli to dva dlhé týždne, čo som odišiel a každý deň som to viac a viac ľutoval. Chýbala mi, nechcel som si to priznať, ale neskutočne mi chýbala. Každý deň som ľutoval, že som odišiel, a že som jej povedal slová, ktoré som ani nemyslel vážne. Nerozmýšľal som. Nechcel som ju stratiť, ale stalo sa.

"Doniesl-a som ti tie papiere." Vykoktala a ja som sa jej pozrel do očí. Nedokázal som to. Nedokázal som sa na ňu pozerať bez pocitu viny.

"Dáš mi ich?" Spýtal sa Greg, keď Luna stále stála na mieste bez pohnutia a vymieňala si so mnou očné pohľady. Tešilo ma to. Aspoň som si myslel, že mi raz dokáže odpustiť.

"Pre-páč. Môžem ísť domov?" Opýtala sa a svoj pohľad tentokrát uprela na Grega.

"Samozrejme. Chválim ťa, dnes si odviedla dobrú prácu. Vidíme sa zajtra." Usmial sa a ona kývla na súhlas. Bez slova opustila túto priestrannú kanceláriu a nevenovala mi už ani jeden pohľad. V mysli som viedol boj so sebou samím. Chcel som ísť za ňou, chcel som jej všetko vysvetliť.
Na jednej strane som nechcel. Nechcel som jej znovu ublížiť, znovu ju ťahať za nos, keď som vedel, že znovu odídem.

"Choď za ňou." Povedal Greg kľudným hlasom a vtedy som to vzdal. S pevným rozhodnutím som sa postavil, Greg mi venoval povzbudivý pohľad a s veľkým nádychom som vyšiel na chodbu. Práve kráčala k výťahu a ja som sa snažil nepozerať nižšie ako bolo treba, pretože tá obtiahnutá sukňa bola neskutočne sexi. Pokrútil som hlavou nad svojimi myšlienkami a chytil som ju za zápästie.

"Lun. Potrebujem sa porozprávať."

"Neviem, o čom by sme sa my dvaja mali rozprávať." Povedala hnusným tónom a trhla rukou. Uvedomil som si, že jej silou stískam ruku, preto som stisk povolil, ale stále som ju nepúšťal. Nesmela mi odísť, už nie. To ty si odišiel pokiaľ si spomínam.

"Je to inak ako si myslíš." Šepol som a pozrel som sa jej do očí. Snažil som sa ju pohľadom presvedčiť, že to myslím vážne, ale v kútiku duše som cítil, že neobstojím.

"Čo je inak? To, že si to na mňa celý čas len hral? Hral si sa so mnou, to bolo všetko však? Čo odo mňa chceš? Myslíš si, že sa len tak vrátiš, znovu mi pomotáš hlavu a nakoniec mi povieš, že ma nemiluješ? Prepáč, ale ja na takéto veci nie som stavaná." Začala kričať, čo som chápal a hltal som každé jej slovo. Tak veľmi tie slová boleli. Vedel som, že som jej ublížil, ale keď mi to hovorila do očí, tú bolesť ktorú kvôli mne prežívala, bolo to strašné. Na konci stíchla a chcela odísť, ale ja som nechcel aby odišla! Už nikdy! Proti mojej vôli mi začali slziť oči, a aj keď som veľmi chcel, nedokázal som ich zastaviť. Ublížil som jej, a vedel som, že jej nie som hoden, ale aj tak som za ňou išiel, rozhodnutý prosiť o milosť.

"Ideš mi hrať na city tým, že za mňa vyroníš slzy? To na mňa neplatí. Prepáč, ale mám iné povinnosti." Sykla, keď som jej znovu stlačil zápästie. Už som viac nemohol počúvať tie reči.
Potreboval som ju.
Potreboval som ju cítiť, potreboval som ju mať pri sebe. Možno som nerozmýšľal, ale to čo som urobil mi prišlo ako správne riešenie. Nemyslel som na nič, proste som ju pobozkal a čakal som, že sa odtiahne. Neurobila tak, a vo mne svitla štipka nádeje. Bozkával som ju najprv jemne a za pás som si ju pritiahol k sebe. Tak veľmi mi toto chýbalo. Veľmi som si to neuvedomoval, ale teraz, keď som konečne dostal to, po čom som túžil, mi všetko začalo dávať zmysel. Od začiatku- keď som ju stretol- som vedel, že ju potrebujem k životu. Tak ako človek potrebuje kyslík, tak ja potrebujem toto nádherné stvorenie, ktoré už nikdy nenechám odísť.

Po chvíli som si uvedomil, že už jej pery necítim a pozrel som sa k dverám výťahu, ktoré sa práve zatvárali, aj s osobou vo vnútri, ktorá bola viac, než len osoba. Pre mňa to bola osoba, ktorú som nikdy nechcel, ani nesmel stratiť. Miloval som ju, a stále milujem. Nemohol som ju nechať odísť, teraz už nie. Čo najrýchlejšie som nohu strčil do zatvárajúcich sa dverí výťahu a zadýchane som vstúpil dovnútra. Nechápavo sa na mňa pozrela. Na nič som nečakal, pritlačil som ju k stene výťahu a venoval som jej dlhý a precítený bozk. Chcel som, aby z neho vycítila všetky city, ktoré k nej prechovávam.

"Milujem ťa Lun. Už ťa nenechám odísť." Pozeral som sa jej do očí. Do tých krásnych modrých očí.

"To ty si odišiel." Šepla, akoby bola bez hlasu a sklopila pohľad. Uvedomoval som si, že som jej ublížil.

"Nechcel som. Sám neviem, čo sa vtedy stalo, teda vlastne viemc ale chcem začať odznovu."

"Už sme odznovu začínali, pokiaľ si dobre spomínam."

"Sľubujem ti, že tentokrát to naozaj nepokazím." Povedal som blízko jej pier a jemne som na ne dýchol. Tentokrát som nebol ja ten, čo spojil naše pery v jedny. Vyštartovala po mne ako šelma na svoju korisť a darovala mi pár drsných bozkov.

"Tak veľmi mi toto chýbalo." Povedal som pomedzi bozky a ona svižne podliezla pod moje plecia. Vystúpila z výťahu a sebavedomo, rád by som povedal, že nie provokačne, kráčala von z bratovej firmy. Najprv som na ňu bez pohybu pozeral, a keď som si uvedomil, že stále stojím vo výťahu, dobehol som za ňou. Už stála pri mojom aute a s úškrnom na tvári sa na mňa pozerala.

"Tak bude to?" Zakričala na mňa a ja som rýchlo odomkol a sadol som si na miesto šoféra. Náročky si dávala pozor, aby nezabuchla dvere, a to sa mi na nej páčilo. Nechcela ma nahnevať, čo by sa jej aj tak nepodarilo, pretože teraz som v sebe choval dobrú náladu, a nehodlal som si ju nechať pokaziť. Ako vždy som si nasadil slnečné okuliare a za pár minút som parkoval pred obytným domom, v ktorom bývalo dievča, ktoré nadovšetko milujem, ale aj dievča, ktoré nás teoreticky spojilo dokopy. Vždy, keď som bol s Lunou v jej byte, som sa snažil ignorovať skutočnosť, že moja "bývalka" býva v byte oproti. Snažil som sa na to nemyslieť a vystúpil som z auta, asi po piatich minútach, pretože Luna tu už nebola. Povzdychol som si a výťahom som sa vyviezol na ôsme poschodie, kde sa spomínaný byt nachádzal. Zaklopal som na dvere a chvíľu som čakal, kým som započul kroky spoza dverí. Otvorilo mi neznáme dievča. Neznáme dievča v čipkovanej podprsenke a čipkovaných nohavičkách. Dravo sa na mňa pozrela a za tričko ma potiahla k sebe.

"Chcem ťa." Šepla mi do ucha a následne mi skusla ušný ľalôčik. Vtedy som ešte netušil, čo tými slovami myslí.

Asi každý pochopil, k čomu sa schyluje. Som sama zvedavá na to, ako sa to všetko ďalej vyvinie. Myslíte si, že dokáže Niall pred Lunou vzdorovať? :')
Hope you like it <3 Ďakujem vám, ža všetko <3