"Vyprosujem si takéto správanie voči mne." Zamračila sa a upravila si svoje, aj tak vždy hrozné, vlasy. Super, už len táto mi tu chýbala. Vytočila som oči v stĺp a lakťami som sa oprela o pult, zabúdajúc, na slušné správanie sa.

"Fajn. Nadine, milá moja. Povieš mi, kam sa mám hlásiť, alebo tu ešte budem takto dlho postávať?" Preniesla som trochu viac arogantne a falošne, priam posmešne som sa usmiala. Vedela som, že ju svojím oslovením urazím, ale tak, čo si budeme klamať, bol to zámer.

"Už som ti povedala, že si vypros..-Och, vitajte späť, Greg." Pozrela som sa na miesto, kde Nadine upierala svoje oči, a naskytol sa mi pohľad na, pre mňa, dosť známu osobu.

"Dobrý deň, dámy. Prosím ťa, Nadine, buď aspoň raz užitočná a zožeň mi konečne tú novú asistentku. Potrebujem s ňou niečo prebrať." Prehlásil a upieral na mňa svoj prenikavý pohľad.

"Dobrý deň. Ehm. Ja som vaša nová asistentka. Luna Lyrová, teší ma." Svoju ruku som zdvihla do vzduchu a on sa na mňa milo usmial. Ruku mi stlačil vcelku silno, ale snažila som sa to ignorovať. Následne si ma prezrel od hlavy po päty a znovu skončil pri mojich očiach.

"Poďte so mnou." Kráčala som tesne za ním k výťahu. "A Nadine! Zajtra mi zavolaj môjho brata, nech je tu o druhej. Potrebujem sa s ním vážne porozprávať."

"Vybavím." Odkričala, keď sa dvere výťahu zavreli. Vydýchla som si, že ju konečne nemusím mať na očiach a na malú sekundu som sa pozrela na svojho šéfa. Bol pohľadný, síce pre mňa starý, ale stále sympatický. Usmial sa na mňa, keď dvere cinkli, čím oznámili, že sme na správnom poschodí, ruku mi položil na chrbát a jemne ma potlačil von. Na chodbe bolo dvojo dverí. Jedny celé presklené, dokonca bolo vidieť do kancelárie, ktorá bola naozaj obrovská a druhé menšie, ale tiež presklené. Zaviedol ma k tým menším, otvoril dvere a pustil ma dnu ako prvú.

"Toto je vaša kancelária. Náplň práce som vám poslal na email, budem rád, ak si ju čo najskôr prečítate. Pre dnes mi stačí, aby ste mi urobila kávu, zaspal som a nejako som nestihol." Zasmial sa, a ten smiech mi bol naozaj povedomý. Túto myšlienku som potlačila do úzadia a milo som sa na neho usmiala. Nejakým spôsobom som cítila, že my dvaja si budeme rozumieť.

"To hádam zvládnem." Podišla som ku konvici a postavila som vodu na kávu.

"To dúfam. Inak, som Greg. Budem rád, ak si potykáme."

"Luna, teší ma." Znovu mi podal ruku, ale tentokrát mi ju stlačil menej.

"Niekoho mi pripomínaš, ale neviem si spomenúť koho." Prstami si prešiel cez jemné strnisko, na znak rozmýšľania.

"Mne zas váš... Ehm, prepáč, tvoj smiech mi niekoho pripomína."

"Vážne? Je to možné. Možno smiech môjho brata." Zasmial sa a sadol si na stoličku, ktorá mala patriť mne. Ten sa do práce veľmi nehrnie.

"Mala by som poznať tvojho brata?" Udivene som sa na neho pozrela a už uvarenú vodu som naliala do červenej šálky.

"Je to viac než možné. Niall je fajn, a smiech je niečo, čo máme spoločné." Znovu sa zasmial a mne zabehla slina. Pri spomenutí jeho mena, akoby mi do srdca niekto zabodol dýku, ktorá sa nedala vytiahnuť. Pridržala som sa stola a kebyže ma môj šéf nezachytí, zrútila by som sa na zem. A to hneď v prvý deň práce.

"Si v poriadku?" Opýtal sa starostlivo a posadil ma na stoličku, na ktorej pred chvíľou sedel on.

"Áno, len jemná závrať." Znovu som sa usmiala a snažila som sa to predýchať. Môj šéf, teda Greg, je Niallov brat. Uf, to bude trochu náročnejšie na spracovanie. Potom povedal niečo, čo mi priam vyrazilo dych, už znovu.

"Viem, kto si Luna. Niall mi o tebe často rozprával, vlastne rozpráva. Trvá to dodnes, a vôbec nechápem prečo ťa opustil. Si pohľadné dievča." Všetky tie slová, to ako hovoril o Niallovi, ma zabolelo. Chýbal mi, tak strašne mi chýbal.

"Chápem, je to tvoj brat, ale prosím. Nemohol by si ho prestať spomínať? Nerobí mi to dobre." Chápavo prikývol a znovu sa milo usmial. Myslím, že to inak ani nedokáže.

"Tak fajn. Dnes stačí, keď mi preberieš tieto papiere a už orazené ich donesieš ku mne. Zajtra toho bude viac, ale verím, že to zvládneš. Som rád, že si mojou asistentkou Luna." Postavil sa oproti mne a pobozkal ma na obe líca. Bolo to pekné gesto. Greg, Niallov brat, sa mi naozaj páčil. Ako človek samozrejme. Znovu ma obdaroval jedným z tých svojích milých úsmevov a odišiel naproti - do svojej kancelárie.

Deň ubiehal celkom rýchlo. Orazila som pár papierov, zaniesla som ich svojmu šéfovi, ktorý mal nejakú veľkú chuť rozprávať sa so mnou. Rozprával mi o sebe, o svojej rodine a dokonca aj o Niallovi, ako o svojom mladšom bratovi. Spomenul aj mňa v poste bratovej priateľky, o ktorej mu vraj veľa rozprával. Tešilo ma, že mu Niall o mne rozprával, ale prečo? Veď tvrdil, že ma nemiluje, nezáleží mu na mne, a tak to je.

Nakoniec som sa znovu cítila biedne a Greg ma konečne pustil domov. Rozlúčili sme sa so slovami, že zajtra môžem kľudne meškať.
Zasmiala som sa nad tým a opustila som tú veľkú presklennú budovu s pocitom, že zajtra bude pekný deň. To som sa ale kruto mýlila.

//

"Zamiloval som sa." Usmial sa na mňa a pozrel sa mi hlboko do očí. Bodaj by si sa zamiloval do mňa... Pomyslela som si.

"To ma teší." Usmiala som sa tiež, hlavu som sklopila a rukami som trhala steblá trávy, ktoré boli od rannej rosy plné malých mokrých kvapiek.

"Luna." Oslovil ma a moje ruky chytil do svojich. Páčil sa mi, to áno. Nemohla som žiť s pocitom, že sa zamiloval. Nešlo to.

"Si milé dievča a.."

"Šikovné. Viem Niall, hovoríš mi to stále. Mne to nestačí." Sklopila som znovu svoj pohľad a prezerala som svoje, teraz oveľa zaujímavejšie, topánky.

"Dávam ti všetko. Čo ešte chceš?"

"Chcem tvoje srdce. Už som ti to predsa hovorila, nemôžem žiť bez teba Niall." Vzdychla som si a pozrela som sa do jeho krásnych modrých očí. Milovala som ich. Boli ako malé svetielka, ktoré mi vždy vyčarovali úsmev na tvári. Mala som zcela rovnaké, ale tie jeho boli stále o niečo krajšie.

"Ver mi. Kebyže môžem, darujem ti svoje srdce."

"Ani ja som nemohla a pozri sa. Vlastníš ho ty." Preniesla som dramaticky a postavila som sa na nohy. Oprášila som si nohy aj zadok a kráčala som od neho preč.

"Stoj!" Zakričal a o chvíľu stál predo mnou. Zastavil ma, nemala som kam utiecť. "Vieš, že ťa milujem Lun. Ale ja nemôžem." Pošepkal a svoje čelo oprel o moje. Zadíval sa mi do očí, ruku pokladajúc na moje rozhorúčené líce.

"Môžeš, ale nechceš."

"To nie je pravda, a sama to vieš."

"Ja viem." Vzdychla som si a jeho ruku som jemne zložila z mojej tváre. Bok po boku sme kráčali cez tú známu lúku. Lúku plnú rôzne kvitnúcich voňavých kvetov. Pozrela som sa na chlapca, ktorý kráčal vedľa mňa. Usmial sa a ja som sa rozutekala preč. Rozosmial sa, obraz bol sekavý. Začal mi miznúť pred očami, až zmizol úplne a ja som videla len hrôzostrašnú tmu.

//

Neznášam sny. Povedala som si vduchu dlaňou si utierajúc kropaje potu, ktoré mi stekali po čele. S povzdychom som vošla do kúpeľne po zistení, že je šesť hodín ráno. V práci som mala byť pôvodne o deviatej, čo u Grega znamená o jedenástej, ale rozhodla som sa, že tam pôjdem skôr. Už by som aj tak nezaspala, tak ten čas aspoň múdro využijem.

"Dobré ráno." Zdravila som sa každému, kto okolo mňa prešiel po chodbe tejto obrovskej firmy. Výťahom som sa vyviezla na najvyššie poschodie a po zistení, že tu Greg ešte nie je, som išla uvariť kávu aj sebe a aj jemu. Podľa toho, čo mi hovoril, v práci začína okolo osmej. Teraz bolo o päť minút osem, takže najvyšší čas na uvarenie kávy. Keď bola hotová, odniesla som mu ju na stôl. Práve som sa chystala na odchod, keď sa prudko otvorili dvere a Greg do mňa nemilosrdne narazil.

"Ospravedlňujem sa. Prepáč, naozaj som nechcela." Milo sa usmial a napravil si košelu spolu s kravatou.

"Neospravedlňuj sa. To ja som si ťa nevšimol." Prešiel k svojmu stolu a sadol si do veľkého kresla. Po pohľade na kávu, ktorá stála pred ním, sa mu rozžiarili oči. Presne tak, ako Niallovi, keď sa čo i len tešil z maličkosti. Pri ňom to bolo najčastejšie jedlo.

***

Mala som posledné papiere na dokončenie, ktoré som potrebovala podpísať od Grega. Upratala som si stôl, notebook som si strčila do tašky a veci som si pripravila na odchod. Tešila som sa domov, konečne v kľude oddychovať. Veci som si položila na stolík vedľa dverí od mojej kancelárie a zaklopala som na tie vedľajšie.

"Poď ďalej." Zakričal, mne známy hlas, a hneď na to som vošla. Zamrzla som v pohybe pri pohľade na osobu sediacu oproti môjmu šéfovi.

"Doniesl-a som ti tie papiere." Vykoktala som a vduchu som si vynadala za to, že som si to vôbec dovolila. Pri započutí môjho hlasu, Niall silno cukol hlavou a svoje modré oči upriamil na mňa. Prezrel si ma od hlavy po päty a mňa to začalo znervózňovať. Celé dva týždne som ho chcela stretnúť, porozprávať sa s ním, ale teraz som mala chuť utiecť ako najzbabelejší človek.

"Dáš mi ich?" Milo sa opýtal, pretože som stále mlčala a stála na mieste, svoj pohľad upierajúc do tých krásnych očí.

"Pre-páč. Môžem ísť domov?" Opýtala som sa a radšej som sa pozrela na Grega.

"Samozrejme. Chválim ťa, dnes si odviedla dobrú prácu. Vidíme sa zajtra." Usmial sa a ja som kývla hlavou na súhlas. Vyšla som von a poriadne som sa nadýchla čerstvého vzduchu. Toto len tak nerozdýcham. Po chvílu som si uvedomila, že stále stojím na tom istom mieste, vošla som do svojej kancelárie a zobrala som si svoje veci. Pred odchodom som všetko skontrolovala a s balvanom v žalúdku som kráčala k výťahu. Okolo zápästia sa mi obtočila ruka a ja som sa pozrela na dotyčnú osobu.

"Lun. Potrebujem sa porozprávať."

"Neviem, o čom by sme sa my dvaja mali rozprávať." Povedala som čo najviac hnusným tónom a šklbla som rukou, na čo ma hneď pustil.

"Je to inak ako si myslíš." Šepol a pozrel sa mi do očí. Tentokrát mu neuverím. Vždy to na mňa len hral, mal by byť radšej hercom ako spevákom.

"Čo je inak? To, že si to na mňa celý čas len hral? Hral si sa so mnou, to bolo všetko však? Čo odo mňa chceš? Myslíš si, že sa len tak vrátiš, znovu mi pomotáš hlavu a nakoniec mi povieš, že ma nemiluješ? Prepáč, ale ja na takéto veci nie som stavaná." Kričala som na neho a pri konci mi hlas začal pomaly dochádzať. Nie len hlas, ale i slová. Konečne som mu povedala všetko, čo som mala na srdci. Nestojím o neho, nepotrebujem ho! Klameš samú seba. Teraz sa ozveš? Dlho si mlčala! Ja viem, mala si debky, nechcela som ťa deptať aj ja. Takže deptať? To robíš stále. Fajn, ale ty si teraz priznaj, že ho stále miluješ. Jasné, že ho stále milujem. Zavrčala som vo svojej hlave na svoje podvedomie a pozrela som sa na Nialla, ktorý na mňa upieral svoje krásne modré oči plné sĺz. Ale nie...

"Ideš mi hrať na city tým, že za mňa vyroníš slzy? To na mňa neplatí. Prepáč, ale mám iné povinnosti." Sykla som, keď ma znovu silno chytil za zápästie. Prudko ma otočil k sebe a vášnivo a zároveň drsne ma pobozkal.

Dúfam, že som vám to čakanie vynahradila mimoriadne dlhou časťou. +Niall- konečneee :') Ďakujem vám veľmi za krásnych 104 komentárov, vážim si to <3 Hope you like it <3 My girls.