Dni ubiehali. Dni ubiehali presne tak, ako môj bezcenný život. Nedokázala som milovať, nedokázala som lásku dávať. A teraz? Zamilovala som sa, urobila som to, čo som sľúbila samej sebe, že už nikdy nespravím. Uverila som človeku, ktorý mi za to nestál. Padla som na dno, a teraz je sakra ťažké sa znovu vzchopiť a postaviť sa na nohy. Som slabá, nedokážem to.

"Lun? Počúvaš ma vôbec?" Šťuchol ma drobným dlhým prstom do boku a pretočil očami.

"Prepáč, Loki." Vydýchla som a ruky som si prekrížila na stole. Sedeli sme len tak v mojej kuchyni, pretože rodičia mi ho tu znovu nechali na týždeň. Vraj potrebujú zariadiť izbu pre bábätko a Loki by im tam len zavadzal. Ale som rada, že je tu. Aspoň nemusím stále premýšľať nad tým, čo sa stalo pred vyše dvoma týždňami.

"Ako raz povedal Oscar Wilde. Pre ženu, ktorú jeden čas miloval, urobí muž všetko na svete- až na to, aby ju miloval znovu." Nadýchol sa a ja som na neho zarazene pozerala. Kam tým smeruje?

"Tým chcem povedať, že tu nemôžeš len tak sedieť ako telo bez duše a zo spánku vykrikovať jeho meno." Pokrútila som hlavou a prebodla som ho očami.

"Nevykrikujem jeho meno zo spánku Loki."

"Jasné, jasné. Och, Niall! Tak si mi chýbal. Ale späť k tomu." Pretočila som očami, keď sa snažil napodobniť môj hlas. Stále som nechápala, čo sa mi môj osem ročný brat snaží povedať.

"Musíš na neho zabudnúť, aspoň tak som to čítal v jednom ženskom magazíne." Mykol plecom a ja som na neho pozerala s otvorenými ústami do korán.

"Čítal si ženský magazín?" Opýtala som sa s otáznikom v očiach a po dvoch týždňoch sa mi na tvári mihol úsmev.

"Áno, mala si ho na stolíku pri televízore." Prikývla som a hlavu som si oprela o ruky.

"Čo mám teda robiť? A nie, tie rady z časopisu som už čítala. Nepomáhajú." Vychŕlila som a on sa postavil z barovej stoličky.

"Tak fajn. Vstávaj!" Chytil ma za ruku a vytiahol ma na nohy. "Ideme sa prejsť. Možno ti to pomôže." Povedal a ťahal ma ku dverám.

"Nechcem ísť nikam." Rozhodne som povedala a odmietala som sa pohnúť z miesta.

"Ver mi, pomôže ti to."

"Ako vieš? Znovu si to čítal v nejakom časopise?" Zavrčala som a ruky som si prekrížila na hrudi. Začínal ma tento malý chlapec znervózňovať.

"Predstav si, že áno. A obúvaj sa, chcem ísť na zmrzlinu." Začal si obúvať topánky a ja som si odfrkla. Dokáže so mnou manipulovať, pre tentokrát vyhral.

"Toto je tvoj spôsob ako ma vytiahnuť von?" Stála som prehnutá a viazala som si šnúrku na teniske.

"Presne tak." Povedal a na tvári sa mu usadil víťazoslávny úsmev. Zobrala som kľúče od bytu a spolu s Lokim sme vyšli pred bytový komplex.

"Pozri, ešte aj počasie je krásne. To sa u nás v Londýne často nestáva, všakže?" Niekedy ma udivovali jeho múdre reči. Raz sa choval ako dieťa a raz ako dospelý. Som si istá, na stopercent istá, že Loki bude v budúcnosti vplyvný človek.

"Aha, tam je zmrzlinár! Pohni si!" Vykríkol šťastím a rozutekal sa k stánku so zmrzlinou. Tak, a znovu sa ukázala jeho detská stránka. Pomalým krokom som kráčala za ním. Akurát som stihla zaplatiť a už sme boli na ceste do Hyde parku, ktorý sa nachádzal neďaleko.

"Vedela si, že keď sa človek narodí má v tele 350 kostí, ale už ako dospelý ich má len okolo 200?" Spýtal sa a sadol si na studenú lavičku. Stála som nad ním a pozorovala som ho ako líže svoju zmrzlinu.

"Vážne?" Spýtala som sa so záujmom a prisadla som si vedľa neho.

"Áno."

"Ako je to možné?" Pozrel sa na mňa. V očiah mal iskričky, asi preto, že som konečne prejavila záujem o nejaký jeho poznatok.

"Chýbajúce kosti nevypadajú, ani nezmiznú. Ako rastieš, niektoré z menších kostí sa zrastú a vytvoria väčšie." Povedal a jemne sa usmial. "Páči sa mi, keď sa usmievaš." Dodal a pozrel sa niekam do diaľky.

"Niekedy si prajem byť dospelý." Povedal so sklonenou hlavou a následne sa pozrel na mňa.

"Prečo?"

"Neviem. Možno to bude tým, že sa cítim ako dospelý, vieš? Moji rovesníci sa stále hrávajú s autíčkami, ale ja si radšej čítam encyklopédiu na internete. Niekedy si myslím, že som narušený."

"Nie si narušený Loki. Si len šikovný, výnimočný." Usmiala som sa a pohladila som ho po líci.

"Asi máš pravdu."

"Nie asi, ale mám. Poď, niečo ti ukážem." Zodvihla som sa z lavičky a Loki nasledoval môj príklad. Spolu sme dokráčali na určené miesto a Loki otvoril ústa dokorán.

"Wow." Prehlásil a pozrel sa do diaľky. Toto miesto som milovala. Chodila som sem vždy, keď mi nebolo najlepšie.

"A vedela si, že....."

***

"Loki! Už nemáme mlieko. Skočím do obchodu. Chceš niečo?" Zakričala som cez celý byt, aby ma počul.

"Dones mi čokoládu!"

"Akú?"

"Veď mliečnu." Vystrčil hlavu z izby a pretočil očami. Proste si to nemohol odpustiť. Pokrútila som hlavou a obliekla som si tenký svetrík. Vonku fúkal vietor a ten vie byť vždy zradný. Hlavne ten Londýnsky. O pár minút som vstúpila do malých potravín na rohu našej ulice. Zvonček nad dverami oznámil novo prichádzajúceho zákazníka. Usmiala som sa na starú zvráskavenú pokladníčku a vošla som do útrob obchodíku. Podišla som k polici s mliekom a zobrala som rovno dva litre. Kráčala som vyľudnenou uličkou. Pri jednej z políc som zastala a natiahla som sa po krabicu cornflakes lupienkov. Postavila som sa na špičky a snažila som sa na ne dočiahnuť. Od dnes preklínam svoju výšku. Po dlhšej snahe som uvidela ruku, ako mi ladne skladá krabicu a podáva mi ju do rúk.

"Slečna Lyrová. Čo tu robíte?" Usmial sa na mňa pán riaditeľ Brand. S obtiahnutého hrubokánskeho svetra mu vytŕčal jeho posvätný robustný pupok. Pohľadom som mu poďakovala a cornflaky som strčila do nákupného košíka.

"Bývam neďaleko. Čo vy? Ešte som vás tu nikdy nestretla." Kráčal so mnou k pokladni, kde som položila svoj nákup. Z police, ktorá stála po pravej ruke som zobrala najlepšiu mliečnu čokoládu. Loki si na čokoládu potrpí, a ja nechcem znovu počúvať reči o tom, že čokoláda so štyridsiatimi percentami nie je čokoláda.

"Tiež bývam neďaleko. Ako sa vám darí? Chystáte sa na vysokú?" Pokladníčke som podala požadovanú sumu a počkala som, kým pán Brand vyplatí svoj, nie veľký, nákup.

"Uvažujem nad tým. Ale stále neviem akým smerom sa mám vydať. A ešte k tomu mám aj problémy." Spolu sme kráčali po zaľudnenom chodníku. Zistili sme, že bývame na rovnakej ulici.

"Rád by som vám poradil. A smiem vedieť aké?" Ako som aj čakala, hneď sa zaujímal. Obdivovala som ho, vo všetkom. Pán Brand je človek s veľkým č.

"Niall odišiel."

"Tipujem. Na turné?" Spýtal sa a mne sa znovu natlačili slzy do očí.

"Bodaj by." Šepla som. "Nie, odišiel natrvalo." Dodala som.

"Čo ho k tomu donútilo? Skupina?"

"Ja." Povedala som hlasnejšie a utrela som si prvú slzu, ktorá mi stihla stiecť po líci.

"Nechápem. Ako to, že vy?" Zatváril sa nechápavo a tašku s nákupom si preložil do druhej ruky.

"Pohádali sme sa."

"Smiem vedieť prečo?"

"Podviedla som ho." Šepla som a on sa na mňa zhrozene pozrel. "Nie. Nie tak, len... Je to zložité. On to videl a proste odišiel. Povedal, že ma nemiluje." Rozplakala som sa a on zastal v strede chôdze. Tašku s nákupom položil na zem a natiahol ku mne svoje ruky. Objala som ho, pevne. Cítila som sa v nezpečí, to bude asi tým hrubým a teplým svetrom.

"Bude to dobré. Myslím si, že aj keď to povedal, nemyslel to vážne. Možno sa len snažil presvedčiť sám seba." Povedal a odtiahol sa odo mňa. Vďačne som sa na neho usmiala a on si zobral nákupnú tašku zo zeme.

"Ďakujem." Povedala som, keď som sa s ním lúčila pred mojimi dverami.

"Rád som vás stretol Kamea. Dúfam, že sa ešte niekedy stretneme." Usmial sa na mňa. Len on ma volal druhým menom. Páčilo sa mi to. Počuť meno mojej mami, mi vždy rozžiarilo deň.

"Dúfam v to. Dovidenia, užite si zbytok dňa." Zakričala som, keď som vchádzala do vnútra. Videla som ako zahol za roh. Nastúpila som do výťahu, ktorý prišiel na moje prekvapenie hneď a o pár minút som vykladala mlieko do chladničky. Cornflaky som položila na najvyššiu poličku v skrinke vďaka stoličke a znovu som ju zasunula na pôvodné miesto. S Lokiho čokoládou v ruke som zaklopala na dvere hosťovskej izby, ktorá neoficiálne patrila Lokimu. Zaklopala som a počkala som, kým ma sám pustí dnu.

"Ďakujem." Doslova mi ju vytrhol z ruky a zabuchol za mnou dvere. Povzdychla som si a sadla som si na pohovku s notebookom v ruke. Začala som si prezerať vysoké školy. Nič ma nezaujalo, nuž som si preklikla na všemožné stáže. Zapáčila sa mi práca osobnej asistentky. Vytočila som číslo, ktoré uvádzali na oficiálnej stránke a čakala som na niekoho, kto sa mi uráčí zdvihnúť.

***

Opletačky s papiermi trvali dva celé týždne. Bola som s nervami na konci. Nakoniec sa to podarilo a ja práve kráčam do svojej vysnívanej práce. Výkonná asistenka riaditeľa najlepšej firmy v Londýne. Jams Comporation bola najvplyvnejšia firma tejto doby. Poriadne som sa nadýchla a cez veľké presklené dvere som vstúpila dnu. Dokráčala som k pultu, za ktorým sedela recepčná a milo som sa na ňu usmiala. Keď na mňa zdvihla svoj pohľad, úsmev mi zmizol z tváre.

"Ty?!"

Čo si myslíte, kto sedel na mieste recepčnej? :'D Som zvedavá, či to niekto uhádne. PS: nie, nie je to Niall. :DD Ale SĽUBUJEM, že sa tam čoskoro objaví. Bez neho to nie je ono. :)^ Hore/na boku fotka Lokiho. Ak som vám pokazila predstavu, prepáčte, ale lepšiu fotku som nenašla :/ Časť venujem ldufkova -každopádne viac Lokiho pre teba :)) Hope you like it <3