Vo vstupnej hale bolo pár ľudí. Hádala som, že väčšina sa nachádza v hotelovej reštaurácii. Recepčný bol stále na tom istom mieste a keď som prechádzala okolo neho, usmial sa na mňa. Úsmev som mu neoplatila, nerada sa usmievam. Nemám na to väčšinou dôvod, celý môj život je chodiaca katastrofa. Vyšla som von kde padal hustý sneh. Milujem sneh. U nás v Anglicku stále len prší, toto je niečo iné.
Topánky mi vŕzgali pri každom kroku a ja som sa dnes poprvýkrát usmiala. Pri vleku bolo milión ľudí. Takže tu sú všetci? Kúpila som si celodenný lístok, pretože by mi mal platiť aj zajtra.
Vďaka bohu za môj rodný jazyk, s ktorým sa dorozumiem všade. Vyviezla som sa najvyššie, pokiaľ vlek siahal a porozhliadla som sa. Alpy sú krásne, mám to tu rada. Milujem čas strávený na snowboarde, naučila ma na ňom jazdiť mama. Otec nelyžuje ani nesnowboarduje, tak isto ako Jane a Loki.
Lokiho som presviedčala nech to aspoň skúsi, ale on mi začal hovoriť niečo o percentách ľudí, ktorý umreli pri tomto športe. Ináč povedané, nie je to nič preňho.

Nasadila som si okuliare, rukou som si pobúchala po prilbe, tak ako to robím vždy a odrazila som sa. Užívala som si jazdu medzi ľuďmi, ktorých som sa snažila obchádzať. Nebola som práve profesionál, ale zvládala som malé skoky, na veľké som si netrúfala.
Pri cieli som sa usmievala. Radosť z prvej cesty dole mi ale niekto musel pokaziť. Vletel do mňa neznámi chalan na snowboarde a zrazil ma na zem.

,,To si snáď robíš srandu!" Prilbu nemal takže mu trčali tie jeho blond vlasy. Dal si dole okuliare a usmial sa na mňa. Znovu on!

,,Prepáč. Nechcel som." Spomenula som si, že mám zahalenú tvár a tak netuší kto som. Zrazu je milý?

,,V pohode." Povedala som potichu. Zohla som sa, že si odopnem ľavú nohu, aby som mohla pokračovať, ale on ma zastavil. Vystrel ruku pred seba.

,,Som Niall." Stále sa usmieval. Má naozaj pekný úsmev, mal by sa usmievať častejšie. Dala som si dole prilbu a on sa zamračil.
Ha-mám ho!

,,Viem, kto si. Vďaka za zrážku." Usmiala som sa, samozrejme ironicky a on sa zamračil. Po tom peknom úsmeve nebolo už ani stopy. To je až taký mrzutý za jednu zrážku? Teda, vlastne už dve?

,,Uznávam, že tentokrát to bola moja vina." Po chvíli ticha prehovoril. Vážne to povedal, alebo mám len halucinácie?

,,Samozrejme, že bola. Vrazil si do mňa!" Rozhadzovala som rukami a zvýšila som hlas. Naozaj mi tento chlapec lezie na nervy.

,,Tak prepáč, že si išla predo mnou."

,,Chceš tým povedať, že som si mala dávať pozor na to, kto do mňa zo zadu narazí?"

,,Fajn. Viem, že som do teba narazil a ospravedlňujem sa. Spokojná?" Ironicky sa usmial a ja som sa stále mračila.

,,Nemám záujem o tvoje ospravedlnenie." Kráčala som od neho preč a on kráčal za mnou. Čo ešte chce? Nech mi dá pokoj, do čerta! Odpojil sa odomňa a kráčal k hotelu. Sledovala som jeho chrbát, ktorý mal zakrytý belasou bundou. Ladila mu s očami. Naozaj som si všimla jeho oči? Má ich naozaj krásne. Číra modrá.

,,Kebyže nie si stále taká mrzutá správam sa normálne!" Zakričal na mňa, otočila som sa a na chvíľu sa nám stretli pohľady. Cukla som, čo nemohol počuť a kráčala som naspäť k vleku. Nebudem sa vyjadrovať. Viem, že som dosť mrzutá a uzavretá osoba, ale mám na to dôvod. To jeho večné zrážanie ma, sa mu asi zapáčilo.

***

Vstupná hala bola preplnená. Vonku stálo pár nových autobusov, jeden bol aj z Anglicka. Všetci nervózne prešlapovali z nohy na nohu a vrčali na recepčného. Ten splašene behal od telefónu k ľuďom, ktorý ho otravovali, kedy/ako a kde ich ubytujú a videla som, že nestíha. Kráčala som k výťahu. Po ceste ma zastavil jeden chalan a usmial sa na mňa. Čo sa dnes všetci zbláznili?

,,Hovoríš po anglicky?" Pri úsmeve sa mu v pravom líci robila rozkošná jamka. Bol zlatý, typovala som mu tak 20 rokov.

,,Áno."

,,Nevieš kde je tu hotelová reštaurácia? Nejako som sa stratil." Začervenal sa a poškriabal sa na zátylku. Bol milý, nemala som dôvod byť k nemu odporná. Potrebuje len pomôcť, nič iné.

,,Pôjdeš rovno tamtým smerom a odbočíš do ľava. Určite to neprehliadneš." Usmiala som sa. Chystala som sa na odchod ale on ma chytil jemne za zápästie.

,,Som Benjamin. Severné Írsko." Podal mi ruku. S radosťou som ju prijala a potriasol mi ňou.

,,Luna. Anglicko."

,,Z kade presne?" Stále sa usmieval a ruku mi nepúšťal. Vyžarovalo z neho teplo, niečo čo ma nútilo aby sa mi potili ruky.

,,Londýn."

,,Ja som z Belfastu. Tešilo ma Luna." Pobozkal ma na vrch ruky a so širokým úsmevom odkráčal tam, kade som ho poslala. S prihlúplim úsmevom som sa otočila a čakalo ma za mnou milé prekvapenie. Pri výťahu sa oprieral Niall s ironickým úšklabkom na tvári.

,,Takže Benjamin. Aké sladké." Zatiahol posmešne a ja som nad ním prekrútila očami.

,,Nemáš nič iné na práci, ako odpočúvať cudzí rozhovor?" Odvrkla som a stlačila som tlačítko na privolanie výťahu.

,,Šiel som okolo a náhodou som započul váš nudný dialóg."

,,Hovoríš, že bol nudný, no aj tak si ho počúval."

,,Nepovedal som, že som vás počúval." Zavrčal.

,,Vieš komu hovor." Nastúpila som do výťahu a Niall vliezol za mnou. Naozaj mi nedá pokoj?!

,,Nepočúval som." Odvrkol ako by sa snažil presvedčiť samého seba a ja som sa nevyjadrovala. Načo? Vystúpili sme na našom poschodí. Pred našimi dverami stála Jane a otec s malým Lokim.
Hups, zabudla som, že by sa malý chcel dostať dovnútra.

,,Kde si bola mladá dáma?" Nahnevane a povýšenecky ma schladila Jane. Čo sa tá stará?

,,Bola som na snowboarde, čo nevidíš?" Ukázala som na svoje mokré oblečenie a snowboard v rukách.

,,To ťa neospravedlňuje. Vieš koľko tu stojíme? Mala by si byť zodpovedná!" Zakričal na mňa môj VLASTNÝ otec. ,,Mala by si byť zodpovedná!" - opakuje to každý deň. Neprešiel deň, kedy mi to nevyhodil pred oči.

,,Bola som sa snowboardovať. Čo som mala akože robiť? Čakať sama na izbe, kým sa ty so svojou rodinkou naobeduješ? Prepáč, ale nemám nutkanie tráviť svoj čas s tvojou preafektovanou ženou a otravným synom!" Rozkričala som sa a jeho ruka mi pristála na tvári. Toto som asi prehnala. Nechcela som plakať. Z očí sa mi tlačili slzy ale snažila som sa ich zatláčať. Nemôžem plakať, nie teraz, nie pred nimi a nie pred Niallom. Niall. Zabudla som, že tu stojí tiež a práve videl našu rodinnú potýčku.

,,Toto si prehnala! Ako si dovoluješ? Si moja dcéra!"

,,Keď som tvoja dcéra, prečo sa tak nechováš?" Povedala som už kľudným hlasom a on sa na mňa ľútostne pozrel. Naozaj? Ľútostný pohľad? Teraz, v tejto situácii?

,,Vypadni na izbu. Neukazuj sa mi na oči. Aspoň nie tieto dva týždne. Zbytočne mi ničíš dovolenku." Povedal varovne a prstom ukázal na dvere od izby.
Jane tam len tak stála a Loki sa skrýval za jej chrbtom. Síce je občas otravný a nedá sa vystáť, ale mám ho svojím spôsobom rada.

,,Poď Loki." Podávala som mu ruku a on mi ju po chvíli podal. Bol zaskočený, tak isto ako ja. Ale čo viem je, že ma má rád, tak ako ja jeho.
Otec s Jane odišli skôr ako som z pravého vačku vybrala kartu od izby. Otvorila som dvere a Loki vbehol dnu. Oči sa mi zaliali slzami. Nechcela som plakať, naozaj nie, ale zranilo ma to. Stále ma to zraňuje, to ako sa ku mne chová.

,,Si v poriadku?" Och, Niall. Zabudla som, že tam celý čas stál.

,,Daj mi pokoj." Povedala som medzi slzy a on sa na mňa ľútostivo pozrel. Videl, že plačem, natiahol ruku a chcel mi zotrieť slzy ale ja som cúvla.

,,Odíď." Nedala som mu šancu na odpoveď a zabuchla som dvere. Prečo som taká nedostupná?