Prekvapenieeeee ^^---> Ak vám pesnička nepôjde pustiť, tak isto ako mne, dajte si vyhľadávať Jason Mraz- I won't give up. xxx

"Lun?" Pozrela som sa do tých najdokonalejších očí. Znovu boli iné. Tmavé. Nastalo mŕtvolné ticho, nikto nič nehovoril, ako by sa bál, že tu všetko vybuchne. Presne tak som sa cítila. Pocity sa vo mne miešali strašnou rýchlosťou. Ako som to mohla urobiť? Mala som sa brániť, nemala som podlahnúť. Ale podlahla si...

"Ni." Šepla som a pozrela som sa na neho uslzenými očami. Jeho pohľad bol sklamaný, plný bolesti. Postavila som sa a ešte predtým som poriadne buchla Harryho do hrude. To on za to môže! Môžeš si za to sama.

"Prosím. Potrebuje-"

"Luna. Nedotýkaj sa ma." Povedal chladne a ja som zamrzla na mieste.

"Len ma p-"

"Podlahla si." Šepol a pozrel sa mi do očí.

"Nepodlahla som, ja len. Neviem. Sakra, neviem prečo som to urobila." Hlesla som a chytila som sa za hlavu. Dunelo mi v nej, išla mi vybuchnúť.

"Ľúbiš ho." Šepol a pozrel sa na osobu, ktorá sedela tesne za mnou.

"Nie." Povedala som tvrdo. Uprel na mňa, teraz už svoj uslzený pohľad a nahlas si povzdychol.

"Áno. Nepriznáš si to, ale je to tak."

"Ale ja milujem teba." Šepla som ponížene a ruky som mu položila na hruď. Pokýval hlavou do strán a ruky mi vrátil späť k telu.

"Zabijem ťa!" Zrazu vykríkol a vrhol sa na nemo sediaceho Harryho. Ten ani nestihol zareagovať a na tvári mu pristála Niallova päsť. "Všetko si vždy musel mať však?! Hah, ale teraz to tak nebude!" Uštedril mu ďalšiu ranu do tváre a smial sa pritom ako šialený.

"Niall. Prestaň." Zakričala som, aby ma počul, ale on ma ignoroval. Dával mu päste do tváre a Harry sa vôbec nebránil. Nestihla som si uvedomiť čo robím, proste som sa hodila medzi nich, čo sa mi nevyplatilo. Niall mi poriadne vrazil pod oko, z čoho som sa zosypala na zem. Zamrzol v pohybe a pozrel sa na mňa. Hnev vystriedala ľútosť a láska.

"Lun. Nechcel som." Povedal kľudným hlasom a čupol si ku mne.

"Som v poriadku." Postavila som sa s pomocou Nialla a pozrela som sa na dokaličeného Harryho. Utieral si krv, ktorá mu tiekla z nosa a nás si nevšímal.

"Prepáč mi to. Naozaj mi prepáč." Rozplakala som sa a zúfalo som sa pozrela do tých dokonalých modrých očí. Sledoval ma. Sledoval ma dlhý čas, akoby sa bál prehovoriť. Akoby ma videl naposledy.

"Poď." Rozkázal mi po dlhých minútach ticha a chytil ma za ruku. Pred dverami sa otočil a pohŕdavo sa pozrel na Harryho, stojaceho v rohu izby.

"S tebou si to ešte vybavým." Povedal tvrdým hlasom a zabuchol za nami dvere. Mala som nutkanie zastať sa Harryho. Neviem prečo, cítila som to tak. Cítila som sa dosť vinná z toho, že mu ubližujem už len tým, že existujem.
Niall ma za ruku vytiahol na príjazdovú cestu a odomkol svoje auto. Sadla som si na stranu spolujazdca a zapozerala som sa von oknom. Vysvietený Londýn mi bil do očí, cesty boli prázdne. Bola noc, pre niekoho kľudná, vhodná pre spánok, pre mňa deprimujúca. Celú cestu sme boli ticho. Za necelých desať minút Niall parkoval v garáži pod mojím bytom. Bez slova vystúpil a kráčal k výťahu. Nasledovala som jeho príklad a so slzami v očiach som kráčala za ním.

\\Pustite si pesničku na boku/hore\\

Dvere od výťahu sa zavreli skôr ako som stihla nastúpiť. Počkala som na výťah, ktorý pomalým tempom prišiel dole za päť minút. So zlým pocitom som vystúpila na mojom poschodí a odomkla som si dvere. Vyzula som si topánky a vošla som do obývačky. Niall stál presne v strede a pozeral sa von cez obrovské okno. Ruky mal vo vačku nohavíc a vyzeral, že tuho rozmýšľa.

"Niekedy rozmýšľam nad tým, či naozaj má byť všetko tak, ako má byť." Povedal zrazu a otočil sa na mňa. "Nepočúvla si ma. Sklamala si ma Lun." Zraniteľnosť. Cítila som sa zraniteľná. Každé jedno slovo, ktoré z neho vyšlo ma dostávalo na kolená.

"Prečo?" Šepol a priblížil sa ku mne.

"Milujem ťa." Povedala som a utrela som mu slzy, ktoré mu stekali po tvári.

"Mal by som odísť." Zrazu povedal a ľútostne sa na mňa pozrel.

"Nie. Nikam ťa nepustím." Stála som si za svojím, nemôže v takomto stave nikam ísť, ani nikdy inokedy. On patrí ku mne!

"Nepredlžuj to. Aj tak by som raz odišiel..."

"Chcel... Chcel si odísť?" Hlesla som a prvá slza mi stiekla po líci.

"Nikdy som o našom vzťahu neuvažoval v budúcnosti. Bola to chvíľková záležitosť a každá láska sa raz končí, no nie?" Jemne sa zasmial a mne slzy začali samé odseba stekať po tvári.

"Hádam si si nemyslela, že-... Aha." Jemne sa usmial. "Myslela si si, že budeme spolu až do smrti, vychováme spolu štyri deti a presťahujeme sa do veľkého domu so záhradou, však?" Zahmlelo sa mi pred očami. Bolesť v hrudníku sa nedala opísať. Padala som na dno, na to samé dno, na ktorom som bola, keď zomrela moja mama. Chcela som sa postaviť, bojovať proti tomu, ale nemala som silu.

"Áno. Presne toto si si myslela." Hlesol a zadíval sa mi hlboko do očí. "Sklamem ťa, odchádzam."

Niall.

"Chcel... Chcel si odísť?" Hlesla zúfalo a pozrela sa mi do očí. Jej krásne modré oči boli plné sĺz. Nikdy som ju takto nechcel vidieť, ale sakra! Ublížila mi!
"Nechcel som odísť, milujem ťa a spoločne to prekonáme."

"Nikdy som o našom vzťahu neuvažoval v budúcnosti. Bola to chvíľková záležitosť a každá láska sa raz končí, no nie?" Jemne som sa zasmial a začal som ľutovať slová, ktoré som povedal. Pri pohľade do jej ublížených očí, som mal chuť hodiť všetko za hlavu a poriadne vybozkávať jej dokonalú tvár.

"Hádam si si nemyslela, že-... Aha." Jej ublížený pohľad, bolesť, ktorú obsahovali jej oči, ma bolel. Kurva, tak strašne ma bolel, ale ja som stále hovoril to, čo som vtedy nevedel, že budem ľutovať. Možno vedel, ale cez moju hrdosť som si to nedokázal priznať.

"Myslela si si, že budeme spolu až do smrti, vychováme spolu štyri deti a presťahujeme sa do veľkého domu so záhradou, však?" Chytila sa opierky gauča a naśledne sa posadila. Vnútri to vo mne vrelo, mal som chuť objať jej drobné telo a povedať jej, že je všetko v poriadku. Ale neurobil som to.

"Áno. Presne toto si si myslela." Hlesol som a pozrel som sa do jej ublížených krásnych modrých očí.

"Sklamem ťa, odchádzam." Povedal som po dlhom tichu. S ťažkosťou som to vyslovil, slová akoby sa mi zasekli na jazyku a odmietali výjsť von. Pomalým krokom som prešiel do chodby a obul som si topánky. S povzdychom som stlačil kľučku na dol a posledný krát som sa pozrel na dvere tohto bytu.

"Milujem ťa. Nemôžeš odísť." Zastavil ma jej dokonalý hlas. Hlas osoby, ktorú nadovšetko milujem. Čo mám urobiť?

1.) zahodím svoju hrdosť a ospravedlním sa jej za všetky slová
2.) poviem jej pravdu
3.) poviem niečo, čo budem naveky ľutovať

Možnosť 1.) sa mi zdala najrozumnejšia, ale urobil som presný opak.

"Nemilujem ťa Lun. A preto musím odísť." Hlesom som a kráčal som k výťahu. Tie slová ma neskutočne boleli, neverím, že som ich dokázal vysloviť. Posledný krát som sa na ňu pozrel.

"Luna." Šepol som a dvere výťahu sa zavreli.

Hello my girls ^^ Ako ste si mohli všimnúť, pridávam po dni. Otázka; čo sa stalo? Dostala som chuť, tak som napísala novú. Je síce krátka, ale už som veľmi nevedela ako ju roztiahnuť. Pri poslednej vete som sa inšpirovala 50-timi odtieňmi sivej :'D tú scénu proste milujem. Všetko je zle, ja viem :( MO tipujem tak na tých 35-40 častí :) Ďakujem za ohlasy na minulej časti. ^^ Túto deprimujúcu časť venujem @nikusiiik , ktorá na mňa chystá spáchať atentát :D ( nie, vôbec si týmto nesnažím zachrániť prdel)... Hope you like it <3