,,Som doma." Zakričala som sama sebe. Stále som si nezvykla, že bývam sama. Inak povedané, chcelo by to spolubývajúcu. Alebo spolubývajúceho? Chlapská ruka by sa sem hodila. Škoda len, že žiadna nie je. Sadla som si na barovú stoličku a prezrela som si ten prázdny priestor. Osamelosť.

|FLASHBACK|

Niall sa pozeral do chladničky. Vybral si jogurt a s buchotom ju zatvoril.

,,Dáš si?" Opýtal sa a sadol si za malý okrúhly stôl. Žije tu dva a pol chlapa, Louis je podľa mňa skôr žena, a majú takýto malý stôl.

,,Nie, vďaka." Usmial sa na mňa a začal si vychutnávať jogurt. Tak rýchlo ako vždy zje všetko jedlo, teraz si ho vychutnával. Jedol ho po malých lyžičkách a pri tom sa na mňa pozeral. Jemne som sa na neho usmiala a zahanbene som sklonila hlavu. Začal mu zvoniť telefón, ktorý mal položený vedľa seba na stole a on po ňom hneď habol. Meno som si nevšimla, zdalo sa mi to všetko podozrivé. Keď uvidel meno volajúceho, postavil sa, pohľadom sa mi ospravedlnil a odišiel neviem kam.

..Zabijem ho!"

..Neznášam!"

,,Áno!"

,,Nemôže mi riadiť život!"

,,Harold!"

,,Aj tebe kazí život do riti!"

,,Uvedom si to!" Kričal zrejme na Harryho. On mlčal, len Niall si na ňom vybíjal svoju zlosť. Nevydržala som to, postavila som sa a vybehla som na druhé poschodie. Vošla som do dverí, z ktorých vychádzali hlasy bez zaklopania. Obaja sa na mňa pozreli a Niallov pohľad na chvíľu zmäkkol. Akoby sa spamätal znovu sa zamračil a z očí mu šľahali blesky.

,,Nemôžeme byť spolu." Povedal nečujne a ospravedlňujúco sa na mňa pozrel. V tejto chvíli som zabudla na všetko. Na príšernú bolesť v hrudi, na Harryho sediaceho oproti na veľkej posteli, na myšlienky, ktoré sa mi množili v hlave a hlavne na otázku "prečo?".

,,Ako myslíš, nemôžeme?" Opýtala som sa zúfalo a prešlapovala som z nohy na nohu. Napätie v tejto miestnosti bolo take husté, že by sa dalo krájať. V nasledujúcej chvíli povedal slová, ktoré som nikdy nechcela počuť. Nikdy som ich nechcela počuť práve z jeho úst. Z úst človeka, do ktorého som sa beznádejne zamilovala. A to som si myslela, že aj on do mňa. Znovu som len padla do neopätovanej lásky. Do temnoty zvanej láska.

,,Nestojím o teba." Chlad. Z jeho hlasu išiel obrovský chlad. Akoby... Akoby... Ma neznášal? Hnusím sa mu?
Plač. Chcela som plakať. Plakať, ako malé dieťa na pieskovisku, keď mu niekto zašliapne hrad. Plakať, ako dieťa, ktoré si rozbije koleno na asfalte. Plakať, ako ja, keď mi umrela mama. Inak povedané, chcela som kričať.

,,Niall, ty..."

,,Daj mi pokoj."

,,Nehovor tak." Jedna slza mi stiekla po líci.

,,Choď za Harrym." Prehlásil a rukou ukázal na Harryho sediaceho na posteli. Poslúchla som ho, a snažila som sa ignorovať fakt, že to myslel inak. Ísť za Harrym- poddať sa Harrymu, nie si k nemu prisadnúť.

,,Prosím, Niall." Zaprosila som a utrela som si slzu, ktorá mi stekala po líci. Niall mi bol otočený chrbtom a videla som ako sa mu zbesilo dvíha hrudník.

,,Nie som pre teba dobrý Lun." Smútok. Konečne aj cez ten chladný a odstrašujúci tón, povedal niečo inak. Smutne. Akoby ho to trápilo. Ale keď ho to trápi, prečo to robí?

,,Netrep. To som počula už veľakrát." Ticho. Rozhostilo sa ticho, ktoré nútilo človeka rozmýšľať.
Päť minút. Päť minút trvalo, kým niečo povedal. Niečo, čo ma donútilo začať k tomu človeku pociťovať aspoň kúsok nenávisti.

,,Odíď, prosím." Znovu chlad a odpor. Odpor k mojej osobe. Urobila som niečo zlé? Vstúpila si mu do života. To je to? To je to, čo je zlé? V tomto prípade áno. Prečo myslíš? Pozri sa na neho. Nestojí o teba. Asi máš pravdu. Asi? Asi? Pozri sa, čo ti robí!

,,Nájdi si niekoho iného Lun. Bude to tak lepšie. Nezaslúžiš si ma."

,,Niall, ty si sa na sto percent zbláznil. Je tu niekde skrytá kamera? Vylezte!" Zakričala som a slzám som nechala voľný priebeh. Baví ho ničiť ma?

,,Povedal som, odíď." Pozrel sa na mňa. Jeho oči boli tmavšie ako obvikle. A to znamená len jedno. Nechce ma tu. Nechce mňa. Nechce ma vo svojom živote. A ja ako vždy, zbabelo utekám. Utekám pred pravdou. Pravdou, ktorá sa volá Niall Horan.

||

Ak je človek osamelý, chradne, stráda, smutnie. Osamelý človek na narodeniny. Ešte horšie. Večer som si sadla pred televízor s plnou miskou pukancov a pozerala som na reláciu tehotné v šestnástich. Tehotenstvo. Jedno z dôležitých fáz života ženy. Mám dvadsať a stále nie som pripravená mať dieťa. Neviem si predstaviť, ako sa musia cítiť tie dievčatá v televízií. Z môjho myšlienkového pochodu o tehotenstve ma vyrušil krik z vedľajšieho bytu. Neprekvapilo ma, že to išlo práve z bytu oproti. Vlastne ma ani nenapadlo sa Nialla opýtať, čo sa vlastne medzi nimi stalo. S povzdychom som vyšla na chodbu a rozhodla som sa znovu zaklopať na dvere. Je nočný kľud a ja bývam najbližšie k ich dverám. So zaťatou sánkou som zaklopala na dvere a keď som začula hlasné kroky, cítila som sa, ako keby som mala deja vú. Toto ale nebolo deja vú. Toto bola realita. Krutá realita.

,,Kto si?" Opýtala sa brunetka, ktorej meno stále neviem.

,,Vaša susedka. Chcem vás poprosiť, či by ste nemohli kričať potichšie? Je nočný kľud." Snažila som sa byť milá aj keď som k žene, ktorá stála predo mnou, pociťovala odpor.

,,Je mi jedno či rušíme nočný kľud. Ak ste si nevšimli, riešim tu niečo dôležité!" Vyprskla a išla zavrieť dvere. Vopchala som nohu medzi malú škárku medzi dverami a ona sa na mňa zamračila.

,,Čo je také dôležité, že po sebe musíte v túto hodinu takto vrešťať?"

,,Čo vás do toho?"

,,Som Niallova kamarátka. Zaslúžim si to vedieť."

,,Tak kamarátka áno? Tak to by si mala vedieť, že Niall urobil jednu veľkú chybu."

,,Chybu?" Zvráštila som obočie a čakala som, čo z tejto premachlenej brunetky konečne vylezie.

..Nabúchal ma." Povedala kľudne a ja som prestala dýchať. Nabúchal? On... Nie.

,,Ehm, asi už radšej pôjdem." Srdce mi bilo hádam po celom tele a nohy ma samé ťahali odísť odtiaľ čo najďalej.

,,Ja budem len rada." Slizko sa na mňa usmiala a bez pozdravu zabuchla dvere pred mojim nosom. Posledná nádej. Vypršala zo mňa posledná nádej. Niall bude otcom. Je na čase aby som sa cez to preniesla. Šťastné narodeniny mne.

***

,,Ako sa má váš priateľ?" Znovu som sa ocitla v riaditeľni. V poslednom čase som tu často. Možno naschvál. Rada sem chodím, dokážem sa tu odreagovať.

,,Nie je môj priateľ."

,,Ale viete, koho myslím."

,,S jeho priateľkou čakajú dieťa."

,,Och, naozaj?"

,,Uhm." Prikývla som a malou lyžičkou som si premiešala horúci jahodový čaj. Emil mi ho robieval často. Donútil ma, volať ho vlastným menom.

,,Je mi to ľúto."

,,Verte mi, Emil, aj mne."

,,Ako dlho ste sa nevideli?"

,,Už to budú dva týždne." Ústne maturity som zvládla celkom obstojne. Angličtina bola ľahká, ale o chémii to už povedať nemôžem. Z nej som zmaturovala na C, čo je pre mňa veľká výhra. Dnes je piatok, čo zmamená, že zajtra sa oficiálne moja stredoškolská dochádzka skončila. Bude mi to tu chýbať.

,,Nechcem aby ste sa trápili."

,,Vážim si to." Usmiala som sa a usrkla som si z ešte horúceho čaju. Všetko sa zamotáva. Prečo všetko nemôže zostať kľudné a pokojné aspoň nejaký čas?

,,Budete mi chýbať." Prehlásila som a usmiala som sa na pupkatého muža sediaceho predo mnou.

,,Aj vy mne slečna Lyrová. Aj vy mne..."

***

Rozmýšľali ste niekedy nad voľnosťou? Nad voľnosťou, kedy proste len vyletíte do oblakov a nemyslíte na nič? Vlasy vám vietor nemilosrdne hádže do tváre, ale vám je to v tej chvíli jedno. Lietať by chcel vedieť každý, ale dokážeme si to aspoň predstaviť. Užívate si silu okamihu a myslíte na všetko krásne. V živote ma stretla jedna naozaj krásna vec. Vec, na ktorú nedokážem zabudnúť. Vec, ktorá vlastne vecou nie je. Človek. Človek, ktorý mi pomotal hlavu, ale nedovolil mi dokázať mu ako veľmi ho potrebujem. Odišiel, odišiel skôr ako mi dal možnosť ho začať milovať. Prečo? Táto otázka je najčastejšia zo všetkých. Všetci sa len pýtajú prečo. Možno si to len zle vysvetľujem. Čo keď ma Emil pravdu? Čo, keď bol v tom naozaj iný problém, a preto sa ma Niall vzdal? Prečo som tie dva týždne sedela v kúte a nešla som za ním. Prečo som sa aspoň nepokúsila zistiť ako to vlastne celé bolo? Prečo? Asi preto, že som zbabelá. Každý večer som počúvala hádku medzi Anastasiou a Niallom. Donútila som si vygoogliť meno dievčaťa, ktoré pravdepodobne nabúchal chlapec, ktorého nedokážem dostať z hlavy. Bolo to stále horšie a horšie. Jeden večer som počula tresnúť dvere a potom nastalo kruté ticho. Ticho, ktoré prerušili kroky a následne silné búchanie na dvere.
,,Otvor. Luna! Prosím! Viem, že si tam." Stále kričal a ja som sa viac schúlila do klbka. Čo keď je opitý? Čo ak mi oblíži? Za tie tri týždne čo počúvam hádky medzi nimi, som si všimla podstatnú vec. Niečo s ním nie je v poriadku. A aj keď urobil, čo urobil, mám chuť, chcem vedieť, čo je za tým. Čo ho núti, byť odporným k žene, s ktorou čaká dieťa. Svoje dieťa.
Keď ruky vymenil za nohy a stále pridával na intenzite kopov, postavila som sa a s pevným rozhodnutím som sa vybrala k dverám. Odomkla som a naskytol sa mi pohľad na zničeného človeka. Ten pohľad bolel.

,,Odpusť." Povedal a rozplakal sa. Vyzeral ako kôpka nešťastia. Zvalil sa mi do náručia a začal zbesilo nariekať.
Čo sa stalo? A kde je ten chladný Niall, ktorý tu bol predtým?