,,Niall?" Zaklopala som na dvere za ktorými sa, myslela som si, nachádzal.

,,Budeš trucovať?" Povedala som trochu hlasnejšie keď neotváral. Zbytočne som mixovala kľučkou hore a dole, dvere boli zamknuté. Ak chcel mať Niall pokoj, darilo sa mu to.

,,Fajn, odchádzam! Ale domov!" Zakričala som a nohou som kopla do dverí. Áno, robili sme si z neho srandu, ale on sa choval ako dieťa. Dúfala som, že otvorí. Stála som tam asi ďalších päť minút, ale on sa zrejme nechystal vyjsť.

,,Niall. Prosím otvor." Povedala som už pekne a snažila som sa pôsobiť zúfalo. Počula som pomalé, ale za to hlasné kroky za dverami a následne som počula cuknutie zámku. Znovu kroky, a tak som sa sama pozvala dovnútra. Niall ležal na posteli, chrbtom ku mne a zrejme nad niečím rozmýšľal. Zavrela som za sebou dvere a pomaly som si ľahla za neho.

,,Nad čím rozmýšľaš?" Opýtala som sa a počula som ako si povzdychol.

,,Nezvládam to Lun."

,,Čo nezvládaš Ni?" Otočil sa a pozrel sa na mňa uslzenými očami.

,,Všetko." Povedal skleslo a na malú chvíľu privrel oči. Jedna slza mu stiekla po líci, a skôr než ju stihol zotrieť som to urobila ja. Jemne som mu palcom prešla po líci. Pozeral sa mi hlboko do očí a ja som sa snažila zatlačiť ten čudný pocit do úzadia. Sťahovalo mi žalúdok a srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Stačil len jeden malý pohľad od tohto úžasného človeka, ktorý sa dal skôr prirovnať k anjelovi, a bola som namäkko.

,,Povieš mi to?" Smutne som sa na neho pozrela a celú dlaň som mu položila na líce. Palcom a ukazovákom som ho hladila po tvári a snažila som sa mu dodať sebavedomie.

,,Nemôžem." Povedal skoro nečujne a moju ruku chytil do svojej. Zavrel oči a sám si s ňou začal hladiť tvár. Potom, akoby sa popálil mi ju jemne odtrhol od jeho tváre a položil ju vedľa mňa.

Sledovala som ho, každý jeden pohyb.

Bola som presvedčená.

Presvedčená o tom, že aj keď sme sa väčšinu času hádali, láska k nemu sa ešte viac zväčšovala.

Presvedčená o tom, že mi tento chlapec pomotal hlavu.

Presvedčená o tom, že chcem vedieť každú vec, čo ho trápi.

Presvedčená o tom, že to na čo myslím je správna vec.

Presvedčená o tom, že ho chcem pobozkať.

,,Pobozkaj ma." Povedala som skôr ako som si to stihla rozmyslieť. Chvíľu si ma prezeral pohľadom a o kúsok sa ku mne priblížil. Napäto som čakala, kedy to konečne urobí, kedy spojí naše pery v jedny. Jemne mi dýchol na pery a následne vyplnil ten malý priestor úplne. Bozk to bol jemný, priam motýlí. Chvíľu zotrval na mojich perách a akokeby si pýtal povolenie, nepokračoval. Zobrala som to do vlastných rúk, rozpohybovala som pomaly svoje pery a mnou prešla elektrina. V bruchu sa mi rozletel kŕdeľ motýľov, ktoré sa zúfalo chceli dostať von. To ako sa jemne obtieral o moje pery mi pobláznilo hlavu. Ruky som mu zaplietla do vlasov a prehĺbila som bozk. Viac som si ho pritiahla k sebe a nechcela som prestať.

Už nikdy.

Pre nedostatok kyslíka sa odo mňa odtiahol a pozrel sa mi do očí. Jeho krásne nebeské oči mi skúmali tvár. Ruky som stále nechala zapletené v jeho blonďavých vlasoch a pozerala som sa mu na jemne naružovelé pery.

,,Čo to robíme?" Opýtala som sa skôr ako som znovu spojila naše pery.

,,To, čo som chcel urobiť už dávno." Pošepkal a znovu ma pobozkal. Tentokrát drsne a vášnivo, ako by sa bál, že mu odídem. Vzdychla som, keď mi jemne skusol spodnú peru a potiahol. Posledný krát ma pobozkal na pery a napokon na nos.

,,Ni?"

,,Áno Lun?" Svoje ruky som premiestnila z jeho vlasov späť na posteľ.

,,Prepáč." Sklopila som hlavu.

,,Za čo?" Pozrel sa na mňa nechápavo a rukou si podoprel hlavu.

,,Za všetko. Hlavne za ten lak." Prekrútila som očami.

,,V pohode." Prehlásil a znovu si ma len tak prezeral. Je na mne niečo zlé?

,,Nenúť ma ti vyškriabať oči." Zavrčala som a udrela som ho do ramena. Zasmial sa, tak zlato nahlas a nechcel prestať.

,,Prečo by si mala?" Nadvihol jedno obočie a provokačne sa uchechtol.

,,Máš pravdu. Neurobila by som to. Máš krásne oči." Po chvíli som si uvedomila, že som to povedala nahlas. Cítila som krv, ktorá sa mi naliala do líc a dúfala som, že si nevšimne ako som zčervenala.

,,Vďaka." Znovu sa zasmial a ja som si so zakňučaním hlavu vopchala do vankúša.

,,Si zlatá Lun." Prehlásil a začal ma štekliť na bokoch.

,,Pres-taň." Vykríkla som a začala som pišťať. Niall neprestával tak som začala kričať o pomoc. Dúfala som, že sem aspoň niekto pribehne, keďže majú plný dom ľudí.

,,Deje sa niečo?" Vošiel do izby Harry a čudne sa na nás pozrel. Niall zabudol na to, že ma šteklil a ja som mu rýchlo utiekla. Hodila som sa na Harryho, okolo jeho pása som si obmotala nohy a okolo krku ruky. Odmietala som sa ho pustiť.

,,Zachráň ma." Povedala som so smiechom a viac som sa na neho pritlačila. Visela som na ňom ako opica.

,,Luna, zlez zo mňa." Zavrčal a snažil sa ma zo seba odtrhnúť.

,,Prosím Harry." Zaprosila som a počula som ako si povzdychol. Svoje ruky obmotal okolo môjho pása, tesne nad zadkom a vyšiel so mnou z izby. Niallom som sa viac nezaoberala, neznášam šteklenie. Po náročnej ceste, pre neho, dole schodmi ma položil na sedačku vedľa Louisa.

,,Čo ste tam hore robili?" Opýtal sa Zayn a objal, mne zatiaľ neznáme dievča.

,,Nič." Povedala som a usmiala som sa na peknú blondýnku. Úsmev mi opätovala a viac sa privinula k Zaynovi. Všetky pohľady sa upreli na schody, po ktorých schádzal Niall. Šibalsky sa na mňa usmial a kráčal do kuchyne. Po ceste buchol Louisa po hlave, pretože mu rukami naznačoval krúžok, cez ktorý prepchával prst ( viete čo myslím nie? :'DD). Pretočila som nad Louim očami a išla som za Niallom do kuchyne. To som ešte netušila, že sa všetko pokazí.

***

,,Lyrová, máte to za päť. Mala by ste si zlepšiť známky. To, že za dva týždne už končí škola, nič neznamená. Ešte vás čakajú ústne maturity." Krásny darček na narodeniny v podobe päťky z chémie. Čo viac si priať? Áno, dnes mám dvadsiate narodeniny. Nikto si na mňa dnes nespomenul. Ráno som sa zobudila, vyliezla som z postele, najedla som sa a utekala som do školy. Čakala som aspoň telefonát od otca, či Lokiho. Nič. Ale bolo mi to jedno. Deň narodenia, alebo obyčajný deň. Stále je to to isté.

,,Luna Kamea Lyrová! Počúvate ma vôbec?!" Zakričal. Musí byť naozaj nahnevaný, keď si dal tú námahu zistiť si moje druhé meno. Kamea. Meno mojej mamy.

,,Chcete ísť do riaditeľne?!" Nahnevane vyprskol a skoro mu z nosa skĺzli veľké hranaté okuliare. Pripomínal mi jedného herca zo známeho filmu, ale nevedela som si spomenúť z akého. Prečo vlastne tak kričí?

,,Do riaditeľne! Hneď!" Nahnevane, priam červenajúc ukázal na dvere svojím malým tučným vráskavým prstom, na čo som sa postavila. Tašku som si prehodila cez plece, pretože toto bola posledná hodina a dúfala som, že sa už nevrátim. Keď som prechádzala popri stolu, papier s písomkou z minulého týždňa som mu drzo položila na stôl. Nechcela som ho nahnevať ešte viac, len som mala proste jeden zo zlých dní. Venoval mi nahnevaný pohľad a ja som bez slova opustila učebňu. Kráčala som po dlhej vyľudnenej chodbe a na konci som zabočila do ľava. Predo mnou sa týčili dvere s napísom "Riaditeľ školy". Zaklopala som a padajúcu tašku som si vyhodila na plece.

,,Čo si prajete?" Mladý, veľmi mladý riaditeľ tejto školy, s veľkým pivným pupkom na mňa upieral svoj pohľad. Mohol mať okolo tridsiatky, ale brucho mal ako šesťdesiatnik.

"Posiela ma za vami pán profesor Brand."

,,Och, samozrejme, poď ďalej." Vošiel prvý a potom za mnou zavrel dvere. Sadla som si do veľkého koženého kresla v strede miestnosti, ktoré sa tu ako jediné nachádzalo, okrem riaditeľovej stoličky na kolieskach. Emil Brand. Tak sa volal náš riaditeľ. Syn môjho profesora chémie. Možno preto ma neprekvapila jeho nasledujúca reakcia.

,,Pán profesor Brand vie byť veľmi otravný, však?" Sadol si oproti mne a jemne sa zasmial. V ruke držal lyžičku, ktorou si miešal čaj.

,,No-áno." Pritakala som a kŕčovito som sa oprela o chrbát kresla.

,,Tak, prečo vás tu máme?" Opýtal sa a uprel na mňa rovnaké oči, ako má Brand starší. Sú si naozaj podobný, dokonca aj pupky majú rovnako veľké.

,,Ignorácia." Prehlásila som a rukou som prešla cez operadlo kresla. Bolo z pravej kože.

,,Tú neznáša." Znovu sa zasmial a postavil sa.

,,Dáte si čaj?" Opýtal sa a dal postaviť vodu. Na čo sa pýta, keď už ho robí?

,,Áno, vďaka."

,,Prečo tá pochmúrna nálada?" Opýtal sa, keď už predo mňa položil hotový, zelený čaj. Voňal výborne a už len to ma donútilo mať naň chuť.

,,Nedarí sa mi."

,,Smiem vedieť v čom?" Chcela som odpovedať "Čo vás do toho?", ale bolo by to nanajvýš neslušné. Rozhodla som sa mu všetko povedať. Veď čo tým stratím? Pri najlepšom niečo získam.

,,Dnes mám narodeniny. Doposiaľ mi nikto nezagratuloval, a včera som sa nechala ťahať za nos."

,,Tak teda všetko najlepšie. Chlapec?"

,,Ďakujem. A áno."

,,Čo vám spravil?" Opýtal sa so záujmom a mne sa v myšlienkach prehralo všetko ako film.
Nemôžeme byť spolu.
Nestojím o teba.
Daj mi pokoj.
Choď za Harrym.
Nie som pre teba dobrý Lun.
Odíď, prosím.
Nájdi si niekoho iného.
Tie slová boleli. Naozaj boleli. Keby nebolo spomienok, človek by neveril, že raz bol šťastný. Ale tieto spomienky neboli priam najšťastnejšie. Prečo ma odohnal? Prečo o mňa nestojí?

,,Ako chlap si myslím, že je to druh obrany. Túži po vás, ale z nejakého dôvodu vás nemôže mať."

,,Dôvod. Dôvod. Ale aký dôvod?"

,,Neviem. Nemá nejaké problémy? V rodine, alebo tak?"

,,On sám je problém."

,,Prečo?"

,,Naozaj to túžite vedieť?"

,,Budem rád, keď mi to poviete. Rád pomáham ľuďom." Bol naozaj milý. Milý na toľko, že som k nemu pociťovala akýsi kus dôvery.

,,Je to Niall Horan."

,,Počkať. Ten- Horan?" Opýtal sa a prudko zažmurkal svojimi riedkymi mihalnicami. Hlavou som prikývla na znak áno a on si nahlas povzdychol.

,,Ten dôvod je prostý."

,,Ako to môžete vedieť?"

,,Viem. Mali sme kedysi kapelu s kamarátmi ešte na strednej škole. Nie takú slávnu, ale predsa nejakú. Pohybovali sme sa medzi ľuďmi vyššej vrstvy, takže sme vedeli ako to chodí."

,,Tak teda, čo je to za dôvod?"

,,Manažment."