NIALL

,,Čo máš za problém?" Jej typický pisklavý hlas mi narážal do ušných bubienkov, z čoho ma rozbolela hlava.

,,Mám veľký problém." Vykríkol som a päsťou som buchol do stola. Nepáči sa mi akým smerom táto hádka smeruje.

,,Som tvoja priateľka! Mal by si sa tak ku mne správať!" Vypískla a priblížila sa ku mne.

,,Nie si. Moja. Priateľka." Povedal som cez zuby. Je to krátky čas, čo nás manažment spojil dokopy. Bolo to pár dní potom ako sme sa s chalanmi vrátili z Álp. Nenávidel som ich za to. Nedokážem si na ňu zvyknúť, necítim sa pri nej príjemne. A v neposlednom rade k nej nechovám žiadne city.

,,Ale som! A ty si na to láskavo zvykneš, inak.."

,,Inak čo?" Zvrieskol som a hystericky som sa potiahol za vlasy.

,,Nekrič na mňa!" Nevydržal som to. Chytil som najbližšiu vázu a hodil som ju o stenu.

,,Si blázon!" Skríkla a začala odo mňa cúvať. Len tak ďalej Anastasia, boj sa ma. Už, už som jej niečo išiel odkričať späť, ale niekto zaklopal na dvere. Kto to k*rva..? S nervami som kráčal po chodbe svojho bytu a keď som stlačil kľučku nadol a pred mojími dverami som uvidel osobu, ktorú som chcel vidieť každú sekundu môjho života, zamrzol som.

,,To musíte otravov-Luna?" Spýtal som sa naozaj prekvapene a nemohol som z nej spustiť oči.

,,Niall?" Jej zamatový hlas mi prenikol do uší, na čo som sa začal ukľudňovať. Nebol to hysterický a pisklavý hlas mojej "priateľky." Stála tu ona.

,,Ehm, prepáč, že ruším, ale mohli by ste sa stíšiť? Je nočný kľud, myslím, že tým obťažujete aj iných ľudí." Povedala chladným hlasom a zamračila sa. Krv sa vo mne rozprúdila a ja som mal znovu chuť rozbíjať veci.

,,Mne je jedno, či niekoho obťažujem! Riešim tu niečo vážne s mojou priateľkou, a ak dovolíš, chcem to dokončiť." Zavrčal som a z očí mi šlahali blesky. Nemám rád, keď sa do mňa niekto príliš stará, a Luna to práve teraz robila. Náročky som zvýraznil slovo "priateľka" a sledoval som jej reakciu. Pohľad jej viac potemnel a ruky si prekrížila na hrudi.

,,Najprv sa ukľudni a potom na mňa krič." Odvrkla a kráčala preč.

,,Kam si myslíš, že ideš?" Zvolal som, keď som videl ako vchádza to bytu naproti. Ako to, že som ju tu za celý ten čas nestretol?

,,Tak prepáč, že tu bývam." Zakričala a tresla dverami. Zo zamyslenia ma vyrušili malé ruky na mojom chrbte.

,,Nedotýkaj sa ma." Zavrčal som a surovo som ju od seba odstrčil.

,,Čo sa deje Niall? Nikdy si sa ku mne takto nesprával." Na jej tvári som odpozoroval smútok a na chvíľu mi jej prišlo ľúto, ale pri spomienke na hádku pred pár minútami som znovu pocítil k tejto žene nenávisť.

,,Nenávidím ťa." Povedal som najhnusnejšie ako som dokázal, zobral som si kľúče zo skrinky vedľa dverí a zabuchol som za sebou dvere. Nepáči sa mi situácia, v akej sa nachádzam. Po tom, čo som sa nestihol rozľúčiť s Lunou som rozcitol. Dával som si to za vinu, mal som ju počúvať, netušil som, že odchádza a ja už ju neuvidím. Proste som sa zavrel v izbe a počúval som Gregove mrmlanie o jeho strávených dňoch s rodinou. A to bola chyba. Obrovská.

Nasadol som do auta, ktoré sa nachádzalo v podzemnej garáži a naštartoval som. Na oči som si nasadil Rayban okuliare, aj keď bola tma, vždy som si ich dával na oči. Vyšiel som von a rýchlo som jazdil po uliciach Londýna. Čo najrýchlejšie som sa chcel dostať k Liamovi, pretože som tušil, že mi v tejto situácii pomôže.

Zaparkoval som pred Liamovím domom, ktorý zdieľal spolu so Sophiou a kráčal som k dverám. Zaklopal som a keď nikto dlhšie neotváral, sám som sa pozval dovnútra. Chodievame sem často, takže by s tým problém byť nemal. A keď aj, čo ma po tom?

,,Liam?" Povedal som trochu hlasnejšie, ale žiadna odozva sa ku mne nedostala. Mykol som plecom a kráčal som hlbšie do útrob domu. V obývačke aj v kuchyni bola tma. Vyšiel som teda po schodoch na druhé poschodie a kráčal som k Liamovej spálni. Keď som počul Sophiine náruživé výkriky, vedel som ktorá bije. Preboha, toto je dosť aj na mňa. Rýchlo som z tade ušiel, lebo som spanikáril. Mohol som ich predsa vyrušiť, prečo som to nespravil? Potriasol som hlavou, pretože sa mi pred očami začal zjavovať obraz môjho najlepšieho kamaráta, ako si to rozdáva so svojou priateľkou.

Z mrazničky som si vybral vanilkovú zmrzlinu a nohou som ju zabuchol. Aj s lyžičkou som prešiel do obývačky, kde som si následne sadol a zapol som televízor. Počkám, kým sa uráčia prísť dole. Ani nie za desať minút Liam kráčal po schodoch dole a na niečom sa smial. Všetko by bolo v poriadku, keby sa v obývačke neobjavil nahý a za ním kráčala Sophia, ktorá mala našťastie Liamovo tričko.

,,Preboha Niall! Čo tu robíš?" Snažil sa zakryť si svoje najíntimnejšie miesto a neveriacky sa na mňa pozeral. Ja som si dlaňou zakryl oči, nepotreboval som ho vidieť nahého.

,,Choď sa obliecť!" Zakričal som a počul som Sophiin chichot.

,,Prečo si prišiel?" Opýtal sa ma už oblečený Liam, keď sa vrátil späť do obývačky.

,,Potrebujem s niečím pomôcť." Sadol si ku mne a nohy si vyložil na mňa. Nevadilo mi to, bol som zvyknutý. Chalani boli pre mňa niečo ako bratia. Neviem si bez nich svoj život predstaviť.

,,Čo sa deje?" Starostlivo sa opýtal. Presne to bol dôvod prečo som prišiel. Vedel som, že mi Liam pomôže. Bol starostlivý a občas sa správal ako náš otec. Preto mu prischla prezývka Daddy.

,,Stretol som ju." Povedal som na jeden nádych a čakal som na jeho reakciu. Podľa jeho tváre som usúdil, že vie o kom hovorím.

,,Spoznala ťa?" Zdvihol som obočie nad jeho otázkou.

,,Prepáč blbá otázka. Ako reagovala?" Opýtal sa znovu, keď som dlho nič nehovoril.

,,Bola odporná."

,,Ako inak." Povedal popod nos a myslel si, že som to nepočul. Ale vlastne, má pravdu. My sme na seba boli odporní stále, inak sa to ani nedalo.

,,Pohádal som sa s Anastasiou. Vyprovokovala ma, kričal som, hádzal som veci a Luna mi zaklopala na dvere. Nahnevane som na ňu vyletel, po kým som si neuvedomil, kto predo mnou stojí. Spanikáril som, hovorila mi, čo mám robiť a ja som sa nahneval. Veď ma poznáš, nemám to rád. A potom sa vytočila, keď som zvýraznil vo vete slovo priateľka a ona nahnevane kráčala preč. Začala odomykať dvere oproti, tak som na ňu nahnevane vyskočil, že čo robí. A vieš čo mi povedala?" Pokrútil hlavou na znak nie a ja som rozzúrene pokračoval.

,,Že tam býva!" Rozhodil som rukami a Liam sa na mne zrejme zabával. Videl som, ako sa snaží zadržať smiech.

,,Niall. Poznám tvoju povahu, ale nemusel si na ňu vybehnúť." Pokrútil nado mnou hlavou a ja som sa zamyslel. Asi som sa mal naozaj snažiť byť milý.

,,A vlastne, odkedy tam býva?" Opýtal sa, keď som znovu dlhšie mlčal, zjavne zamyslený a upieral na mňa svoj hnedý pohľad.

,,Neviem. Ale nikdy som ju tam nestretol." Prehlásil som a pozrel som sa na chvíľu na Soph, ktorá si sadla oproti na prútené kreslo.

,,Hm, čudné. Mal by si sa s ňou porozprávať." Skonštatoval a žmurkol na svoju priateľku. Znovu mi pred očami prebehla ich posteľová scéna. Potriasol som hlavou aby som sa tej predstavy zbavil.

,,A ako? Nechce ma vidieť."

,,Prečo myslíš?"

,,Lebo je na mňa odporná."

,,A ty si snáď milý?" Má pravdu. Vždy som bol na ňu odporný a snažil som sa ju od seba odohnať. Doma som mal priateľku, a síce aj keď som ju neľúbil, cítil som sa previnilo. Každý pohľad na Lunu mi v bruchu spôsoboval divné chvenie, ktoré som nikdy nezažil. Spočiatku som netušil, čo sa so mnou deje, ale keď som sa s tým zveril Liamovi povedal stručné: "Zamiloval si sa." Zapieral som. Nevedel som, čo je láska. Naozajstná láska. Predsa len, miloval som svoju mamu, rodinu a dokonca aj chalanov, ale toto bolo niečo iné. Popieral som ako sa dalo, tváril som sa namyslene v jej spoločnosti, ale vo vnútri to vo mne vrelo. Snažil som sa klamať sám seba, presvedčiť sám seba, že je mi to dievča ľahostajné. Najprv mi to išlo výborne, ale vždy keď som ju stretol znovu, stena, ktorú som staval sa zrútila. Stále som trochu skúpy si to priznať, ale zaľúbil som sa do nej. Do dievčaťa, ktoré som stretol v Alpách.

,,...orozmýšľať o tom. Aj tak ma nepočúvaš." Pretočil očami, a ja som si uvedomil, že mi dlhšiu dobu niečo rozprával.

,,Prepáč, zamyslel som sa."

,,Chápem. Odprevadím ťa?" Pretočil oči a následne sa na mňa mierne usmial.

,,Netreba. Keď som sa aj sám pozval, sám sa aj odprevadím." Zasmiala som sa a kráčal som k dverám. Liam zakričal stručné "Drž sa." a Soph mi zakričala niečo ako "Ahoj". Bol som už pri dverách, takže som ju zrozumiteľne nepočul.
So skleslou náladou som kráčal do bytového komplexu v ktorom bývam. Po ceste v aute som si spomenul na to, čo ma tam čaká. Nechcel som sa s Anastasiou stretnúť, chcel som od nej mať pokoj. Stále nechápem, ako to manažment mohol urobiť. Nie len mne, ale aj Harrymu. Ten to má ľahšie, pretože si Nadine obľúbil. Ja sa odmietam chovať k žene, ktorú neľúbim, ako by som ju zbožňoval. Nie je to tak, a ani nikdy nebude. Nechcem ju vo svojom živote, bodaj by mi zmizla z očí tak rýchlo, ako sa aj objavila. S ťažkosťou som odomkol dvere od bytu a kľúče som hodil na skrinku pri dverách. Anastasia spala na pohovke. Potichu som ju prikryl dekou, ktorá sa nachádzala na zemi a vošiel som do izby. Bundu som hodil na zem vedľa postele a išiel som sa osprchovať. Hneď potom som sa hodil do mäkkých vankúšov a zaspal som pri predstave jej krásneho úsmevu.

***

Zobudil som sa na buchot z kuchyne. Dlaňami som si pretrel oči a nechcene som vstal z postele. Len v boxerkách som vošiel do kuchyne a keď som uvidel drobné telo Anastasie, ako rozbíja všetky cenné veci, zamračil som sa.

,,Čo robíš?" Vykríkol som a z rúk som jej vytrhol lampu, ktorú sa práve chystala hodiť o zem. Miesto odpovede mi do ruky strčila kufor a uplakane sa na mňa pozrela.

,,Vypadni." Povedala bez citu a ja som na ňu vyjavene pozeral. Počul som správne?

,,Vyhadzuješ ma z vlastného bytu?" Opýtal som sa a ironicky som sa uchechtol. Ona prstom ukázala na dvere.

,,Volala som s Basterom, povedal, že ti dá plnú sumu tohto bytu. A teraz, vypadni." Znovu povedala a ja som nemohol uveriť vlastným očiam. Tak nie len, že ma vyhadzuje z vlastného bytu, ale ešte aj volala tomu bastardovi, a on s tým súhlasil?!

,,Nemáš na to právo."

,,Predstav si. Mám. Mám dosť dôkazov o tom, že si ma fyzicky napádal." Povedala posmešne a ja som sa rozzúril.

,,Nič na mňa nemáš."

,,Naozaj?" Zdvihla rukávy na svojom tričku a ukázala mi kopu modrín na jej rukách. Tá žena sa zbláznila! Nikdy som sa jej neodtkol! Aspoň nie takto!

,,To neurobíš." Zasyčal som.

,,Pokiaľ neodídeš, urobím." Usmiala sa a začala ma tlačiť von z bytu.

,,To si s tebou ešte vybavím." Zavrčal som a ona bez odpovede zabuchla dvere. Super, čo mám teraz akože robiť? Stál som sám, s kufrom v ruke a iba v boxerkách pred mojím starým bytom. Pred vyhodením som si ešte rýchlo z poličky uchmatol kľúče od auta. Nikdy by som jej ich tam nenechal. Napadlo ma jediné miesto v tejto chvíli, kde by som mohol ísť. S veľkým nádychom som zaklopal na dvere oproti. Nejakú chvíľu som čakal kým mi konečne niekto otvoril dvere. Ale to čo som uvidel ma naozaj prekvapilo.

,,Čo potrebujete?" Ten chlap si ma prezrel od hlavy po päty a čudne sa zatváril.

,,Je Luna doma?" Opýtal som sa a ako na zavolanie k dverám prišla Luna a pozrela sa cez rameno toho nechutného chlapa, ktorý mal na sebe, tak isto ako aj ja, len boxerky.

,,Niall?" Zdvihla jedno obočie a viditeľne znervóznela.

,,Ja. Ehm. Mohol by som ísť k te-vám?" Nervózne som sa ošil.

"Nie."

,,Áno." Povedali obaja naraz a ja som sa zamračil na chlapa predo mnou.

,,Poď." Povedala Luna a neznámeho chlapa potlačila z dverí, aby som mohol vojsť. Prešiel som rovno do obývačky a kufor som si položil na zem. Po zistení, že mi tam tá mrcha nič okrem zubnej kefky a pár boxeriek nezabalila, streskotom som ho zavrel.

,,Stalo sa niečo?" Opýtal sa ten známy hlas. Hlas, ktorý mi vždy na tvári vyčaril úsmev.

,,Och. Nemáš náhodou nejaké veľké tričko?" Opýtal som sa jej, lebo v spoločnosti toho chlapa som sa cítil naozaj trápne.

,,Nejaké sa určite nájde. Však Jack?" Varovne sa na neho otočila a on pretočil očami. O pár minút sa vrátil s obyčajným čiernym tričkom a sivými teplákmi, ktoré vyzerali, že patria Lune. Obliekol som si len tričko, lebo tepláky som samozrejme nenatiahol a sadol som si na pohovku, kde sedela aj Luna.

,,Tak, čo sa stalo?" Starostilo sa opýtala a vyzerala, že ju to naozaj zaujíma.

,,Nič dôležité. Pohádali sme sa a ona ma vyhodila."

,,Aha." Povedala a ja som zbieral odvahu na vyslovenie otázky, ktorá mi behala na jazyku. Veľmi mi záležalo na odpovedi, ktorú dostanem. Odvážil som sa a opýtal som sa otázku, ktorá pre mňa v danej chvíli znamenala naozaj veľa.

,,Vy dvaja spolu chodíte?"

Túto časť venujem @_SnowWhite_ za tvoje komentáre, ktoré ma vždy veľmi potešili ♥️. Nejde mi ťa označiť 🙈