Jeongguk robil to isté nasledujúce štyri dni. Štvrtok to bolo latte s jablkovým a a orechovým koláčikom, v piatok horúca čokoláda a citrónový koláč, v pondelok orechové cappuccino s čokoládovou tyčinkou a v utorok Jeongguk požiadal čašníka, aby napísal do peny kávy 'T'.

Taehyung mal prekvapený úsmev, ktorý stál za to.

No, nebol to úplne úsmev, skôr veľmi slabé zdvihnutie kútikov pier, no z nejakého dôvodu sa Jeongguk stal na tom závislým. Bol si istý, že by zachádzal ešte ďalej, iba aby ho videl. A to zahŕňalo písanie čoraz kreatívnejších a osobných poznámok na obrúsky. Taehyung sa vďaka nim vždy usmial.

V stredu napísal Jeongguk poznámku, v ktorej chválil Taehyungov úsmev až do nebies a nedokázal si zachovať kamennú tvár, keď vkĺzol do knižnice. Po jeho zvyčajnej kontrole, či Taehyung skutočne spí, k nemu Jeongguk prišiel a položil balíček na zvyčajné miesto.

Takmer sa mu zastavil srdce, keď Taehyungová ruka prudko vystrelila hore a chytila ho za zápästie.

Jeongguk sa modlil k najvyšším božstvám za milosrdenstvo, zatiaľ čo pomaly, veľmi pomaličky zdvihol zrak, stretnúc sa s Taehyungovým prázdnym pohľadom.

„Čo si, kurva, myslíš, že robíš?"

Trhavý hnev v Taehyungovom hlase predstavoval tieseň v jeho tvári.

„Priniesol som ti kávu," povedal Jeongguk bez toho, aby sa spálil plameňmi rozpakov, čo bol úspech.

Taehyung sa naňho pozrel, akoby nemohol úplne uveriť Jeonggukovej odvahe.

„Posledný týždeň si to bol ty?" spýtal sa Taehyung. Bol tak tichý, že sotva šepkal. „Všetky tie poznámky...veci, ktoré vyjadrovali... myslel som si, že niekto-"

Zadusil sa vlastným hlasom a Jeongguk sebou trhol.

„Myslel som si, že sa o mňa niekto zaujíma," dokončil Taehyung, „ale bol si to ty a ja neviem, prečo by si to robil- príde ti to vtipné? Skrývajú sa tu niekde tvoji kamaráti?"

Jeonggukovi to nejako pripomenulo jeho rozhovor s Jiminom, než odpadol a prebudil sa tu. Tu, čo bolo zrejme pred šiestimi mesiacmi. Taehyung si zúfalo prešiel rukou cez vlasy.

„Ešte si toho neurobil dosť?" povedal. „Prosím, nechaj ma na pokoji. Neviem, čo som urobil, že ťa to tak rozčúlilo-"

„Áno, chcem," povedal Jungkook potichu. Odkašľal si, potom to povedal ešte raz, ale hlasnejšie. „Chcem."

„Čo chceš?" Taehyung znel naozaj rozrušene -všetko iba preto, že zistil, že Jeongguk bol ten, kto mu každé ráno nosil raňajky.

„Zaujímať sa," objasnil Jeongguk. Uši mu horeli rozpakmi, no musel to urobiť pre Taehyunga, aby pochopil, že to nebola sranda, že mu nechcel ublížiť. „Nie je to vtip. Nikto iný tu nie je. Urobil som to preto, lebo som chcel."

Taehyung sa naňho díval, pohľad sa mu nevedomky naplnil prázdnotou, no aspoň nebol naplnený vriacou zúrivosťou z toho, čo naposledy povedal.

„Zaujímam sa," povedal Jeongguk úprimne, akoby ho Taehyung predtým nepočul.

„Neverím ti," prehovoril pomaly Taehyung.

„Je to pravda," odpovedal Jeongguk. Bolo ťažké pozerať sa priamo do toho tmavého pohľadu. Bolo to prvýkrát, čo sa Jeongguk, akoby Taehyung videl až doňho. Ani jeden z nich dlho neprehovoril.

„Povedz mi, čo odo mňa chceš," povedal Taehyung. „Nemám veľa peňazí, ale môžem-"

„Chodievaj so mnou do školy," povedal Jeongguk rýchlo, ignorujúc fakt, že Taehyungová prvá myšlienka bola, že chcel od neho peniaze.

„Ty... to je všetko?" Taehyungov hlas sa zdvihol o oktávu vyššie, akoby bol zmätený.

„Áno," podotkol Jeongguk s kyslým úškrnom, dúfal, že Taeyhung bude súhlasiť. „Prestanem ti potom kupovať kávu a to všetko."

„Dobre." Taehyung sa pomrvil na kresle. Ramená mal napäté. „Ale stále ťa nemám rád."

„Skvelé!" vyskočil Jeongguk a ponúkol mu ruku. „Začneme dnešným dňom?"

Taehyung ju neprial a miesto toho sa rozhodol bez slova Jeongguka obísť. Jeongguk si zastrčil ruky do vreciek a nasledoval ho, cítil sa ľahší. Dúfal, že jedného dňa sa nenávidím ťa, zmení na stále ťa nemám rád.