Vtedy mu z prstov telefón naozaj vykĺzol, no podarilo sa mu ho chytiť skôr, než stihol spadnúť na mokrú zem. Prekvapilo ho to (dokonca aj šokovalo), že sa chce s ním Taehyung rozprávať po tom, čo bol úplne necitlivý idiot. No túto šancu nechcel zahodiť.

„Oh – to je–" odmlčal sa Jeongguk, nebol si istý, čo povedať, už to bolo vyše mesiaca, čo sa spolu takto rozprávali. „Samozrejme."

„Guk! Kurva, pozri sa na moje vlasy, chlape! Majú úplne inú farbu. Vidíš ich?" Yeonshik mával rukami ako šialenec a nepochybne ošpliechal vodou každého, kto bol v bazéne.

„Čo – sklapni, kurva, Yeonshik," zasyčal, len čo začal jeho kamarát vyliezať z bazéna, zatiaľ čo mu kládol opité otázky. „O čom sa chceš rozprávať?"

Jeongguk si bol vedomí toho, že Taehyung niečo hovorí, no bolo to dosť tlmené, pretože mal slabé spojenie a hudba vôkol bola taktiež ohlušujúca. A to, čo, kurva, robil Yeonshik tomu nepomáhalo.

„Yeonshik!" zvolal a ustúpil. „Môžeš – sklapni, kurva, nie." Jeongguk ho strčil do hrude, no Yeonshik bol akoby z kameňa a ani sa nepohol.

„Som mokrý, človeče," zamrmlal Yeonshik a potom – zadrž – vlastne – už naozaj nechce mať nič spoločné s opitým Yeonshikom –

„Nie – nie – nevyzliekaj sa!" skríkol Jeongguk. Bolo to zbytočné. Yeonshik mal už rozopnutú košeľu, rovnako ako aj nohavice a potom si už vyzliekal aj spodnú bielizeň. „Dopekla, toto som vidieť nemusel."

Jeongguk si hlavou pridržiaval telefón o plece ako nejaká sekretárka a zohol sa, aby jeho mokré oblečenie pozdvíhal.

„Prepáč, Taehyung," povedal úprimne. „Čo si hovoril?"

Doriti. Sotva sa sám počul a nie to ešte Taehyunga. Zaťal zuby a predieral sa davom ľudí, len aby sa dostal do časti záhrady, ktorá by mala byť prázdna, s výnimkou párov, ktoré sa tam bozkávali (alebo aj niečo viac).

„Je to tu dosť hlučné. Nepočujem ťa," povedal Jeongguk ospravedlňujúco a aj naďalej sa predieral pomedzi ľudí. „Prepáčte – môžem prejsť, ďakujem vám –"

Od úľavy si vydýchol, keď sa konečne predral davom a vydýchol si. Rýchlo kráčal po trávniku, až kým nezastavil pri kríkoch v zadnej časti záhrady. Bola tu väčšia tma a ticho.

Teraz sa celou pozornosťou sústredil na Taehyunga a snažil sa ho počúvať.

„Áno," povedal Jeongguk. Nechcel znieť príliš precitlivene a Taehyunga vystrašiť, takže sa snažil znieť ako normálne. „Čo sa deje?"

Opäť počul iba hlboké dýchanie. Teraz, keď ho nič nerozptyľovalo, mu myseľ pracovala oveľa rýchlejšie. Poznal toto dýchanie, ako by nemohol, vždy poznal na Taehyungovi aj malé detaily. Dokonca aj dĺžku jeho páuz medzi dýchaním. Taehyung plakal alebo sa chystal.

A to nebolo dobré. To bola núdzová situácia.

Premýšľal o stovke zlých situácií, v ktorých sa teraz mohol Taehyung nachádzať a začal panikáriť. Upokoj sa, hovoril si. Nie si ten, čo je v nebezpečenstve. Musíš kvôli nemu zostať pokojný.

Naposledy, keď stratil to posledné, čo sa týkalo Taehyunga bolo vtedy, kedy sa stretol s Daeshimom. Takmer toho chlapa zabil.

„Taehyung? Si ešte tu?" Jeongguk vedel, že Taehyung je príliš zamestnaný tým, čo sa teraz deje na to, aby mu dokázal odpovedať. Potreboval rýchlo zistiť, kde je a ísť tam. Rozhodol sa mu ale aspoň povedať, čo má robiť, kým nebude pri ňom. „Hej. Taehyung. Počúvaj, som –"

Taehyung zložil.

„Som na ceste k tebe," povedal do prázdna Jeongguk. Premýšľal o tom, že sa mu pokúsi zavolať znovu, no potom si uvedomil, ako by tým stratil čas. Musel sa k nemu dostať; to bola jeho priorita číslo jeden.

Jeongguk otvoril aplikáciu, ktorá zaznamenávala Taehyungovú polohu a –

„Doriti, to je zlé," zamrmlal. Taehyung bol u svojho otca. Nevedel prečo, no vedel, že keď tam je, znamená to niečo zlé. A nebezpečné.

Ani sa neobťažoval ísť dverami – na to tu bolo príliš veľa ľudí a trvalo by to dlho – tak preliezol plot a ocitol sa na ulici.

Musel sa na chvíľu zastaviť a oprel sa o plot. Skákanie cez ploty by malo byť preňho hračka – ale práve teraz sa mu z nejakého dôvodu točila hlava a ruky mal slabé.

Ignoroval to. Toto sa mu v posledných týždňoch dialo často – pravdepodobne to bolo iba stresom. Alebo niečím podobným.

Pribehol k najbližšej autobusovej zastávke – ďalší išiel až o dvadsať minút. Stál tam a premýšľal, či by bol schopný to zabehnúť za desať.

Wonshinov dom bol však od toho Taehyungovho ďaleko a Jeongguk sa necítil na beh. Najmä nie po futbale a všetkom tom hluku na párty.

Netrvalo však dlho, kým sa rozhodol.

Taehyung bol prednejší.

To bolo to, čo si sľúbil od prvého dňa, aj keď tomu nedávno neveril. Toto bola jeho šanca napraviť to.

Poslednýkrát hodil pohľad na autobusovú zastávku a potom sa rozbehol po chodníku.

Po niekoľkých minútach ho začali bolieť nohy, plecia mu oťaželi a každým krokom jeho telom prešla neskutočná bolesť.

Toto by sa nemalo diať, pomyslel si Jeongguk. Nemal by som byť unavený tak rýchlo.

Pomyslel na Taehyunga, možno je zranený a potrebuje pomoc. Nazbieral silu a pokračoval v plnej rýchlosti vpred.

Bežal k hlavnej ceste. Bola oveľa rušnejšia ako zvyčajne. Autá sa po nej rýchlo predbiehali a počul len zvuk motorov. Vzduch bol dusný a niesol sa ním pach benzínu-

Zápach sa mu dostal až do pľúc a trochu sa rozkašľal, pričom cítil, ako ho pomaly opúšťa energia.

Taehyung, musím sa dostať k Taehyungovi.

Zdalo sa mu, že svetlá okolo neho žiaria len naňho. Pouličné svetlá, akoby blikali a zdalo sa mu, že má halucinácie. Semafory blikali a menili farby. Rozsvietil sa zelený chodec, čo bol jasný znak toho, že teraz môže bezpečne prejsť po ceste.

Avšak zahmlilo sa mu pred očami a tesne predtým, než vykročil na cestu, zakopol.

Len čo ho zradila rovnováha, zanadával si a zrútil sa na asfalt.

Taehyung, Taehyung, Taehyung.

Musí vstať a ísť.

Snažil sa, ale telo ho neposlúchalo. Skríkol na seba, aby vstal, pohol sa, čokoľvek; miesto toho sa však nedokázal ani pohnúť. Všetky autá naňho trúbili a ľudia naňho kričali.

Prečo nedokázal vstať? Prečo sa cítil tak unavene?

Potreboval... za Taehyungom.

Zelený chodec sčervenal. Pre chodcov už nebolo bezpečné prejsť cez cestu.

Skríkol, keď ho v bruchu pichla obzvlášť zničujúca bolesť. Bol unavený, tak unavený, že si potreboval odpočinúť. Tu to bolo v poriadku, aj keď bola cesta mokrá a tvrdá, aj keď sa mu pľúca plnili dymom z áut.

Všetko potom potemnelo.

©misanthrpic [ao3]
All rights reserved

T/N
Ahojky, kvietočky 🥺❤

Aj vy máte niekedy taký mood len ležať v posteli, mať otvorené okná, počúvať zvuk vtáčikov a realxovať?🥺❤ Pretože ja mám pocit, že to bude náplňou môjho dnešného dňa xd Ak teda nepočítam ďalšiu písomku 🙄

Inak... mám nový dizajn profilu!😍😍❤ Veľmi sa mi páči a ďakujem zaň dvom veľmi úžasným osôbkam 🥺🥺❤❤ Za krhličku mojej milovanej a najdrahšej a najúžasnejšej nepovi a za pozadie fanpage stránke na ig ❤🥺🥺

Mala som potrebu sa vám s tým pochváliť aj tu 👉👈🥰

Užívajte dníka!!❤❤

Luv u!!❤❤