Všetci Jeonggukovi kamaráti boli zoskupení naokolo, kričali a smiali sa. Nič nové, pomyslel si s úsmevom Jeongguk. Jeho kamaráti boli vždy zábavní.

Keď sa k nim priblížil, uvedomil si, že sú zoskupený okolo nejakého človeka. Obťažovanie iných študentov nebolo najuspokojujúcejšou vecou... no už bol na to zvyknutý a tvár sa mu sformovala do rutinného úškrnu, keď všetci robili niečo také.

Dostal sa k nim a jeho kamaráti skutočne bili nejakého chalana, čo sa nestávalo tak často. Jeonggukovi zovrelo žalúdok. Slovné posmievanie sa a urážanie bolo v poriadku, no vždy, keď sa obťažovanie zmenilo na násilie, už to nebola taká zábava.

Z jeho pohľadu to bol Yeonshik, ktorý väčšinou druhých fyzicky napádal, udrel chlapca do tváre. Jeongguk natiahol krk, aby sa tam pozrel - ten človek sa ani nepokúšal brániť. Jeho kamaráti pokračovali vo fandení, smiatí sa a naliehaní na Yeonshika. Jeongguk bol príliš unavený na to, aby sa pripojil.

Stál tam, kde bol a napadla mu myšlienka. Jimin ho nazval kokotom aj s jeho kokotnými kamarátmi. Správal sa tak, ako... ako hovorila Jeonggukova reputácia, ktorú ľudia poznali, a ktorú poznal aj Taehyung.

Nie. Nebude o Jiminovi v takomto čase premýšľať. Jeongguk vedel, čo sa stane. Keď začne o svojom správaní príliš premýšľať, začne sa cítiť vinný.

Vyrovnal sa v ramenách a vstúpil doprostred kruhu. Nebol slabý. Jimin ho neovplyvní. Tentoraz sa pripojí. A ak to urobí, neurobí to z neho kokota, neurobí...

„Chalani, koho to-" zastavil a zamrzol.

Jeho kamaráti sa jeho príchodom trochu rozostúpili, aby odhalili zakrvaveného, zbitého Kim Taehyunga. Jeongguk prehltol žlč, ktorá mu vstúpila do hrdla.

Taehyungovo oko bolo načervenalé a na perách mal krv, kvapkajúcu z nosa až dolu po krku. Krčil sa na podlahe, držal sa za brucho a ťažko dýchal. Zachrčal a rozkašľal sa a na zem kvaplo trochu krvi. Jeho pohľad sa pomaly stretol s tým Jeonggukovým.

Jeho pohľad bol podliaty krvou a prázdnota z nich Jeongguka ochladila až do morku kostí.

To sú oči mŕtveho chlapca, pomyslel si, potom sa zachvel. Jeho kamaráti to od neho očakávali. Oh, tak je to správne. Chystal sa k nim pripojiť.

No nemohol to spraviť. Nie... Kim Taehyungovi.

„Čo to decko spravilo?" spýtal sa Jeongguk opäť ako domýšľavý hrdina, hoci sa cítil slabšie ako kedykoľvek predtým.

„Pokúsil sa ma dotknúť," povedal Jisoo, pozrúc sa na Taehyunga s odporom. „Odporná malá kurva,však?"

Kopol doňho a Jeongguk odvrátil zrak.

Jeongguk nejako cítil, akoby Taehyung v skutočnosti nič nespravil - že to bola výhovorka, výhovorka, aby mohol niekoho udrieť iba pre vlastné potešenie. Ako vždy.

A kurva, opäť mal na mysli Jimina, pripomínajúceho mu, že to mal Taehyung doma ťažké a zdalo sa, že Jeongguk to preňho spravil v škole ešte horšie-

Doriti. Kurva. Keď Jimin naňho kričal ako pomätený a hovoril, že to bola jeho chyba - pravdepodobne neklamal. V skutočnosti v svojom druhom ročníku, presne v tomto momente, Jeongguk s najväčšou pravdepodobnosťou Taehyunga zbil.

Možno to urobil aj predtým, možno aj viac ako dvakrát - kto vie? Možno to bolo to, čo Jimin myslel; Jeongguk a jeho kamaráti v škole Taehyunga šikanovali. Nebolo to úplne nepravdepodobné. Jeongguk a jeho skupina si uťahovali z nespočetného množstvo ľudí - mal by šťastie, ak by si spomenul na akékoľvek ich meno. Vždy boli pre Jeongguka nikto, iba ďalšia osoba, z ktorej si uťahoval. Robilo to z neho... šikanátora?

Šikanátor. To bolo to, čo Jeongguk bol? Šikanátor?

Nie som šikanátor, upokojoval sa. Vtipné - vôbec sa necítil lepšie.

Keď Yeonshik s Taehyungom pokračoval, Jeongguk sa nepripojil. Neurobil nič, pretože nemohol. Bolo to, akoby sa jeho telo bez jeho súhlasu rozhodlo nepohnúť a všetko, čo dokázal robiť, bolo stáť tam a bezvýrazne sa pozerať.

Nakoniec zazvonilo na hodinu a všetci sa pobrali do tried. Wonshin prevesil ruku cez Jeonggukovo rameno a všetci kráčali do triedy matematiky, nechávajúc Taehyunga ležať pri skrinkách.

Jeongguk sa chcel obzrieť späť, no neurobil to.

Keď boli v triede, pani Kwonová začala hovoriť mená.

„Kim Taehyung," povedala, no žiadna odpoveď neprišla. Jeongguk vystreto sedel. Zdalo sa, že si nikto nevšimol, že ti Kim Taehyung nie je alebo nikomu neprišlo zvláštne, že chýba. Okrem pani Kwonovej, ktorá sa úzkostlivo obzerala okolo seba, než sa rozhodla pokračovať.

„Pani Kwonová?" Jeongguk zdvihol ruku. „Môžem ísť na toaletu?"

Obozretne sa naňho pozrela a premýšľala, či sa len nesnaží uliať sa z hodiny - čo bolo uňho zvykom. Už dávno sa vzdala snahy ho zastaviť, takže si povzdychla a prikývla. Jeongguk zamrmlal poďakovanie a potľapkal po rameni Kyuhyuna, ktorý sa naňho priateľsky uškrnul, potom Jeongguk odišiel.

Jeongguk sa vrátil tam, kde zbili Taehyunga, neďaleko radu skriniek na chodbe. Už tam nebol, no na spodnej časti skrinky bola stále šmuha od krvi. Z nejakého dôvodu sa mu z toho pohľadu spravilo znovu zle.

Do hrdla sa mu znovu vzniesla žlč a kurva, tentokrát sa mal chuť vyvracať. Bežal na najbližšiu toaletu, ruku sa prichytil kraja umývadla a zhlboka sa nadýchol, pokúsiac sa upokojiť.

Nebol si istý prečo bol z toho taký otrasený. Pozrel sa na seba, na svoje šestnásťročné ja spred šiestich mesiacov. Čo si o ňom mysleli ostatní ľudia, keď sa naňho pozerali?

Jeongguk si vždy myslel, že keď sa naňho ľudia pozrú, vidia kapitána futbalového tímu - populárneho, atraktívneho, sebavedomého a zábavného. Niektorí ostatní chalani mu závidia a dievčatá sú doňho až po uši. Teraz? Teraz sa pýtal, či ľudia cítia strach, keď sa naňho pozerajú, možno či sú dokonca ja znechutení, pretože Jeon Jeongguk bol niekto, kto šikanoval druhých ľudí a vykračoval si okolo, akoby bol na to hrdý.

Jeongguk vždy premýšľal o Jiminovi ako o niekom múdrom - keď bol mladší, vždy zobral slovo svojho hyunga za pravdu. Možno sa to nezmenilo a Jimin mal znovu pravdu.

Len čo dokončil svoj vnútorný monológ, započul z kabínky tichý plač. Svaly mu stuhli a otočil sa, aby sa pozrel na zamknuté dvere. Možno, že osoba započula pohyb, pretože plač naraz stíchol a ozývalo sa iba tiché posmrkovanie.

„Ahoj?" povedal váhavo Jeongguk. „Si... si v poriadku?"

„Áno," odpovedal hlas, ktorý značil definitívny opak. Potom sa ozval hluk, ktorý Jeongguk nedokázal presne identifikovať - plesnutie niečoho proti koži, po čom nasledoval malý výkrik bolesti. Jeongguk si bol istý, že to bol Taehyung.

„Nemyslím si, že si," pripustil.

„Som," odpovedal hlas, aj napriek tomu, že sa chvel, „môžeš ísť preč."

Dopiče s tým, pomyslel si Jeongguk a išiel do kabínky vedľa tej Taehyungovej. Postavil sa na záchod a preliezol do jeho kabínky.

Taehyung zakričal, akonáhle pristál vedľa neho a potom sa rýchlo otočil.

Na minútu Jeongguk nič nerobil, len sa pozeral. Toto bol on, toto bol Kim Taehyung, mŕtvy chlapec, ktorého Jeongguk vo svojej budúcnosti nemohol dostať ani na minútu z hlavy. Chlapec, ktorý sa predávkoval lieky a ukončil svoj život, pretože to už nedokázal zniesť. Chlapec, ktorý Jimina tak očividne zaujímal. Chlapec, ktorý bol v súčasnosti len necelý meter od neho.

Pozrel sa naňho a jediné slová, na ktoré Jeongguk myslel boli, že bol zlomený. Naraz cítil potrebu ho ochrániť. Bol jediný v tomto svete, ktorý vedel, čo Kim Taehyung urobí a nebol tu žiaden spôsob, ako s tým niečo spraviť.

„Čo chceš?" povedal Taehyung, tak ticho, až ho Jeongguk počul iba vďaka ich blízkosti. „Ak ma chceš udrieť, sprav to. Nerád čakám."

„Udrieť ťa?" hlúpo zopakoval Jeongguk. Taehyung prikývol a stále sa naňho ani len nepozrel.

„Ak to ideš spraviť... prosím," Taehyung trochu zakašľal, „rýchlo."

„Nejdem ťa udrieť," povedal Jeongguk a oprel sa o zamknuté dvere. Taehyung sa naňho s tými mŕtvymi očami pozrel. Olizol si suché pery a opäť sklonil hlavu.

„Prosím," povedal Taehyung maličkým hlasom, „prosím, len do toho. Urob to."

„Urobiť čo?" spýtal sa pomaly Jeongguk.

„Udri ma," povedal Taehyung a natiahol ruku. „Tvrdo. Tu alebo - kdekoľvek sa ti páči."

Jeongguk zaťal čeľusť, znovu tu bola tá nevoľnosť, na ktorú začínal byť zvyknutý.

„Čo to kurva?" povedal, trochu príliš nahlas a trhavo. „Nie! Prečo by som to robil?"

„Prečo by si to neurobil?" naklonil hlavu Taehyung, akoby bol zmätený. „Ty... vždy to robíš."

Jeongguk prehltol hrudku v hrdle a nič nepovedal.

Taehyung vstal a podišiel bližšie k Jeonggukovi, takže bol pritisnutý k stene kabínky. Vzduch bol ťažký a bože, Jeongguk mal strach.

„Snažíš sa byť na mňa milý,však?" povedal Taehyung. Jeho hlas bol rozbitý, beznádejný. „Ak chceš byť milý, udri ma. Ako moc chceš, len to urob, až kým neodpadnem, prosím, nezaujíma ma, ako to urobíš, potrebujem, aby som odpadol-"

„Nie!" povedal Jeongguk rýchlo... a zdesene. Mýlil sa - Taehyung bol tak zlomený, nikdy nič také nevidel. „Taehyung, len- len sa na chvíľu upokoj, dobre? Neublížim ti-"

„Ale ja to chcem!" chrapľavo skríkol Taehyung. Znel bláznivo, zúfalo, akoby o to prosil. „Nerozumieš? Nenávidím ťa, Jeon Jeongguk- vždy ľudí biješ, biješ mňa a teraz, keď ťa o to žiadam, odmietaš-"

„Už som ťa predtým udrel?" spýtal sa Jeongguk. „Počkaj, ty vieš, kto som?"

„Áno, udrel si ma už predtým, nie že by si si to pamätal," zasmial sa bez humoru Taehyung, bol to desivý zvuk. „A samozrejme, že viem, kto si. Kto by nie? Som prekvapený, že vieš, kto som ja."

Jeongguk nevedel, čo na to povedať.

„Takže ma neudrieš," povedal Taehyung.

„Nie," súhlasil Jeongguk.

„Fajn." Taehyung si opäť sadol na zavretý záchod a vyhrnul si rukávy košele až po lakte. Zo zápästia si dal dole gumičku a začal sa ňou biť na zápästie, zvuk narážania do kože sa ozýval po celej toalete. Stále pokračoval, znovu a znovu, koža mu sčervenala a Taehyung sa znovu rozplakal, no i tak zrýchlil. Jeongguk bez slova sledoval, ako si Taehyung ubližoval, akoby to potreboval.

„Prestaň!" povedal Jeongguk, panikáril. „Taehyung, čo- prestaň s tým!"

„Nemôžem, nechaj ma to robiť, aspoň toto, Jeongguk, prosím," povedal priškrtene Taehyung. Zápästie mu teraz trochu krvácalo, no zdalo sa, že ho to len povzbudzuje. Gumička nabrala na ružovej farbe.

„Taehyung," Jeonggukov hlas stúpol o oktávu vyššie. Toto bol najhorší pohľad v jeho živote. „Kurva, prestaň, teraz krvácaš-"

Rukou popadol Taehyunga za ruku, no starší chlapec sa od neho odvrátil.

„Taehyung, prestaň!" kľakol si pred neho na podlahu a popadol chlapca za zápästie. Taehyung zavzlykal, tak bolestne, že Jeongguk cítil, ako Taehyungovo chvenie prechádza do jeho tela.

Stále ho držal, až kým sa Taehyungové prsty prestali chvieť a jeho plač opadol. Taehyung sa porazenecky zrútil. Jeongguk mu dostal gumičku z ruky, dávajúc pozor, aby nezavadil o citlivú pokožku na zápästí a hodil ju do malého koša.

„Poď, vstaň," povedal Jeongguk. Taehyung sa mu v tichosti prispôsobil. Len pred pár minútami bol pod nadvládou divokých emócií, plakal, kričal a s tou prekliatou gumičkou ubližoval svojmu vlastnému zápästiu. Už sa viac nemohol rozrušovať.

Taehyung sa nebránil, pretože Jeongguk pustil z kohútika prúd studenej vody a umyl mu zápästie, vysušenú krv na nose a ústach ešte z bitky od Yeonshika. Jeonggukovi srdce bilo ako splašené. Nikdy predtým nebol takto na rozhraní.

Po tom, čo Taehyunga vyčistil, Jeongguk nevedel, čo robiť.

„Ako sa cítiš?" spýtal sa dosť hlúpu otázku, no chcel preťať ticho.

„Fajn," odpovedal Taehyung. Hlas mal teraz stabilný.

„Dobre," povedal Jeongguk. „Možno by si mal ísť pre dnešok domov. Ostáva už len jedna hodina."

Akonáhle Jeongguk povedal slovo 'domov', Taehyungové oči sa v panike rozšírili, vyhol sa jeho pohľadu a ruky sa mu znovu začali chvieť.

Jeongguk sa vnútorne preklínal. Jimin povedal, že je to uňho doma zlá a Jeongguk si pripomenul, aký bol, kurva, idiot.

„Vlastne na to zabudni," povedal Jeongguk. „Nechoď domov. Určite si nechceš nechať ujsť svoju poslednú hodinu. Vzdelávanie je veľmi dôležité."

Taehyung sa nad tým nepousmial. Iba prikývol a opustil kúpeľňu. Jeongguk ho nenasledoval.

Premýšľal o tom, čo by mohlo byť dôvodom, že sa prebudil v minulosti. Tým dôvodom bol Kim Taehyung. Musel mu pomôcť.