15.októbra; 2017

Jedinými zvukmi bolo rinčanie príborov o taniere a slabé bzučanie chladničky v pozadí.

Vždy to bolo také, keď boli s Jeonggukom v kuchyni. Bolo to, akoby sa všetci báli rozprávať, akoby to bolo to najhoršie, čo môžu spraviť, hoci Taehyung si nebol istý, či je to naozaj to najhoršie.

Neuniklo mu, že Yeseul a Jiyong si navzájom vymieňali ustarostené pohľady, ako to robili každú 'rodinnú' večeru. Očividne si boli vedomí Taehyungovho a Jeonggukovho správania, ktoré nebolo úplne milé.

Yeseul si odkašľala a odložila príbor.

„Počula som o prípravách na vysokú školu," povedala príliš veselo. „Rozhodli ste sa, kam by ste chceli ísť?"

„Nie som si istý," zamrmlal Taehyung, keď Jeongguk aj naďalej mlčal. Nad tým sa naňho mladší rýchlo pozrel. Bolo to pochopiteľné – už v auguste Taehyung túžil po tom ísť na Kórejskú univerzitu po tom, čo zvládol veľmi náročný kurz matematiky. Dokonca sa mu podarilo aj presvedčiť Jeongguka, aby sa prihlásil tiež, aj keď si nebol istý, čo chce študovať.

Teraz myšlienka o budúcnosti spôsobovala, že sa Taehyung cítil zle. Nevyzeralo to, že by minulosť nejako sympatizovala s prítomnosťou.

„Naozaj? Myslela som si, že si už pripravený," povzdychla si Yeseul. „Všetky papiere na vysokú školu máš u seba doma, však? Stále sa mi ale nepáči prestava, že si to zaplatíš sám – naozaj nie je pre nás problém, aby sme –"

„Už sme to riešili, naozaj si to zaplatím," povedal Taehyung so slabým úsmevom. „Mám našetreného dosť. Tento víkend to vybavím."

Už bol toho dlžný Jeonom veľa – neexistovala možnosť, že by im dovolil zaplatiť mu vysokú školu. A bez ohľadu na to, čo si Yeseul myslela, mal dosť peňazí; dostatok. Tieto úspory si šetril od jedenástich rokov.

„Bude to to bez vás dvoch také prázdne," povedala ticho Yeseul.

Jeongguk položil ruku na matkino plece a Taehyung odvrátil zrak. Rodina Jeon bola naozaj milá... koniec koncov v skutočnosti nebol súčasťou ich rodiny. Nebol s nimi spojený tak, ako boli oni navzájom.

Na chvíľu, na pár drahocenných pár mesiacov, sa Taehyung cítil, akoby v tomto dome skutočne patril k Jeonggukovi a hoci mu bol ten pocit cudzí, bol jeden z tých najlepších. Predstava, že by vás niekto bezpodmienečne miloval a bol by tu pre vás, vždy Taehyunga lákala, pretože to nikdy nezažil.

Aj keď v poslednej dobe o vysokej škole veľmi nepremýšľal, mohol priznať, že mal záujem to tu opustiť. Možno, že ak by sa posunul ďalej, musel by sa sústrediť na prácu a kariéru a na seba samého, necítil by to, čo cíti teraz – rovnako ako všetko, čo bolo okolo neho mu len bolestivo pripomínalo to, kým je a aký je pre rodinu Jeon, Jeongguka a pre všetkých ostatných zbytočný.

Bolo by ťažké opustiť ľudí, na ktorých mu záležalo, no bol s tým v poriadku, pretože vedel, že je to pre ich dobro. Nemohol si uľahčiť život tým, že bude zaťažovať ten ich.

„Nechcel si ísť na Kórejskú univerzitu na matematiku?"

Taehyungovi trvalo sekundu, kým si uvedomil, že áno, to povedal Jeongguk – a hovoril to jemu. Bolo to prvýkrát, čo mu Jeongguk niečo priamo povedal po... no, naozaj nevedel po akej dlhej dobe.

Pred pár dňami sa mu o mladšom snívalo – dotýkal sa mu vlasov a hovoril mu o svojom dni. Povedal mu, že ho miluje. Ten sen bol taký živý, že ho to bolelo, keď o tom premýšľal; mal pocit, akoby to bola realita a keď sa ráno prebudil, uvedomil si, že si to všetko len predstavoval a bol... sklamaný.

Spomenul si, že mu Jeongguk práve položil otázku. Nemyslel si, že dokáže niečo povedať, tak iba pokrútil hlavou a pohľad upieral do taniera.

„Kamkoľvek sa rozhodnete ísť, budete bývať spolu, však?" V Yeseulinom hlase bol počuť úsmev. „Je upokojujúca predstava, že sa budeš starať o nášho Jeongguka, Taehyung. Musí ešte vyrásť."

Ticho, ktoré nastalo bolo zničujúce. Spoločné bývanie... nebolo veľmi možné.

„Ďakujem za večeru, mami, ale idem si už zabehať." Len čo sa Jeongguk postavil, stolička za ním sa odsunula.

„Čo? Myslela som si, že dnes večer nebudeš robiť nejaký tréning navyše," sťažovala sa Yeseul. „Jeongguk" Ak sa to bude opakovať, vezmem ťa k doktorovi –"

„Doktorovi? Prečo? Čo sa deje s Gukom?" spýtal sa Jiyong. Taehyung si tiež nebol istý.

„Dosť schudol," povedala Yeseul smutne. „Neje a stále cvičí."

Taehyung sa naňho pozrel a naozaj, Jeongguk bol iný.

Jednoznačne schudol. Nebol chudý alebo niečo podobné, tričko mu bolo okolo trupu stále dosť tesné a nohavice mal na stehnách obtiahnuté, no vzhľadom na to, že cvičil len pár týždňov... stratil na váhe viac, ako bolo normálne v tak krátkom čase. Ak v tomto bude pokračovať, Taehyung bol presvedčený, že jeho zdravie bude v ohrození.

Odložil príbor a zrazu mal strach z toho niečo zjesť. Ako si toho nemohol všimnúť? Bývajú pod jednou strechou.

„Mami, prosím, toto nie je kvôli futbalu. Chcem ísť len na čerstvý vzduch," povedal Jeongguk. „Iba sa prejdem, ak chceš."

Popadol bundu a vyšiel von stále v školskej uniforme.

„Jedlo bolo naozaj dobré," povedal Taehyung, vzal tanier do umývačky riadu a potom sa ponáhľal na poschodie.

Oprel sa chrbtom o čelo postele, pokrčil si nohy a ruky si jemne oprel o kolená.

Bývanie v tomto dome spôsobovalo, že sa Taehyung cítil, akoby bol zaseknutý v čase. Nie na trvalo, ale dočasne. Premýšľal o presťahovaní sa k sebe domov a okamžite bol znechutený. To nebolo možné, nie ak je tam stále jeho otec. Nemohol si dovoliť prenajať vlastný byt, nie, ak si chcel zaplatiť vysokú a taktiež bol stále osoba pod zákonom.

Už od Daeshima sa nevedel zbaviť toho pocitu... zbytočnosti. Toho večera sa veľa nestalo, len sa mu dotkol miest ako pás a vyzliekol ho, no – to sa za znásilnenie považovať nedalo, nie? Nebol to žiadny veľký problém. Mal pocit, že ho to naozaj zasiahlo, no pravdepodobne len preháňal.

V skutočnosti možno... možno Daeshima naozaj nevedomky ťahal za noc a spravil mu to, čo mu spravil preto, že sám o to nepriamo žiadal. Bola to chyba ako z jeho strany tak s Daeshimovej – Taehyung súhlasil, že pôjde s ním do hotela, neprotestoval, keď sa k nemu Daeshim približoval, keď sedel až príliš blízko alebo keď mu posielal v správach srdiečka, komplimenty, prejavoval mu záujem...

Jeongguk ho potom zbil, aj keď starší si to zaslúžil viac. Spomenul si na časy, kedy prvýkrát hovoril na toaletách s mladším a ako ho uprostred panického záchvatu žiadal o to, aby ho zbil. Odmietol. Odmietol by aj... teraz?

Celá tá vec s Daeshimom bol dôvod, prečo s ním Jeongguk nehovoril, nie? Videl ho teraz ako ľahko získateľného, ako štetku – čo aj bol, pretože kto by urobil to, čo urobil on? Bol ním mladší tak veľmi znechutený, keď ho uvidel s Daeshimom, že s ním teraz nechce ani prehovoriť? Myslel si, že je úbohý a nie je hodný toho, aby oňho bojoval?

Znovu ho začala pohlcovať temná voda a s narastajúcou silou mu vsiakala do oblečenia. Pľúca mu horeli a oči sa mu zatvárali, tieto počiatky panického záchvatu mu boli až príliš známe.

Bránil sa, aby si udržal myseľ prázdnu – takto to skončí rýchlejšie – no spomienky z tej noci sa mu v hlave prehrávali znovu a znovu ako film. Cítil Daeshimove prsty, ktoré sa dotýkali miest, ktorých by nemali, ako mu do ucha šepká nechutné veci a on sa bráni. Ako ho dusí váha jeho tela.

Bol skurvene úbohý. Snažil sa predýchať niečo, čo bola úplne jeho vina. Ak by... ak by nebol taký... idiot, tá noc by sa nikdy nestala. Jeongguk by ho nikdy nezačal nenávidieť.

Ak by nezabil svoju matku tým, že sa narodil, nezačal by ho nenávidieť ani jeho otec.

©misanthrpic [ao3]
All rights reserved

T/N
Ahojky, pupafky❤🥺

Ako ste sa dneska mali?🥰 Snáď ste nemali taký náročný deň ako ja 😅

Prepáčte, že som vám neodpovedala na komentíky v minulej kapitolke, spravím to zajtra 🥺 Dneska som naozaj unavená a rozmýšľam, že pôjdem spať skôr ako normálne pretože posledné dni mám naozaj veľký spánkový deficit :(

Takže vám želám dobrú noc❤🥰 A tým, ktorí si to prečítajú zajtra, tak dobré ránko🥰❤

Luv y!!❤❤❤