Jeongguk čakal, až sa niečo stane, nejaká podivná kúzelná blbosť, ktorá by mu dala všetky tie veľké odpovede ako napríklad, aký je zmysel života, kto vytvoril svet a koľko času mu zostáva. Miesto toho sa však Jikan len naklonil a zobral si ďalšiu šálku čaju.

„Len málokto má tvoj dar, chlapče. Počas svojho života som narazil len na troch vrátane teba," povedal, „a ja žijem už veľmi dlho, dlhšie ako väčšina."

„Ako dlho?" skúsil Jeongguk šťastie, no muž bol dnes v nálade, kedy ho len ignoroval.

„Tí dvaja zomreli, samozrejme. Je ťažké mať moc bez toho, aby si sa dopustil chyby," pokračoval Jikan bezstarostne a počkať, čo? Jeongguk začal panikáriť. Bolo to - prinajmenšom to bolo veľmi zastrašujúce. Tí dvaja cestovatelia v čase zomreli kvôli tomu, že niečo pokazili v cestovaní.

„Boli kvôli svojmu daru príliš sebecký," povedal Jikan. „Používali ho pre svoj vlastný zisk a to nebolo to, čo Čas chcel. Vidíš, Čas nemá rád sebeckých ľudí. Nedovolí preňho pracovať sebeckým ľudom."

„Takže... pracujem pre Čas?" Jeongguk poklepkával prstami po stole. „To je teraz moja práca? Cestovať kedykoľvek to bude Čas chcieť?"

„Čas ťa o to požiada iba raz, pretože je milý," Jikanov hlas bol strašidelne vyrovnaný. „Vidíš, návrat v čase je extrémne namáhavé pre myseľ aj telo. Čas sa ťa už nebude pýtať, aj keď, samozrejme, môžeš cestovať v čase podľa vlastnej vôle. Možno, aby si nadobudol vedomosti alebo objavil dávno stratené tajomstvá..."

„Nie! Uh, nie, ďakujem," povedal Jeongguk rýchlo. „Raz mi stačilo. Nechcem... nechcem to. Ak by ma už o to Čas nežiadal, bolo by to celkom milé."

„Dobre, chlapče, zatvor oči," prikázal mu Jikan.

Už to nemôže byť ešte divnejšie, pomyslel si Jeongguk, zatvoril oči a čakal.

„Môžeš ich otvoriť," povedal Jikan, no jeho hlas znel príliš vzdialene, akoby bol pod vodou alebo veľmi ďaleko.

Jeongguk opatrne otvoril oči a -

„Kurva," vydýchol a len čo sa postavil, takmer sa prekotil zo stoličkou dozadu.

Miestnosť bola plná bledomodrých motýľov, ktoré poletovali okolo, trblietali sa a žiarili. Vznášali sa okolo každého centimetra miestnosti, najmä okolo Jeonggukovho tela.

„Čo je to," zašepkal si skôr pre seba, pretože Jikana nevidel.

Natiahol ruku a sledoval, ako sa mu okolo nej roztancovalo desiatky motýľov, zľahka sa mu obtreli o látku košele a žiarili neónovou modrou farbou. Bolo to krásne a dodávalo mu to pocit moci.

Jeongguk niekde čítal, že motýle sú znakom zmeny a nádeje, no taktiež znovuzrodenia. Vedel, že jeden sa objavil tesne predtým, ako cestoval v čase a už tomu trochu rozumel.

To všetko predstavovali motýle. Zmenu, že má zmeniť minulosť. Nádej, ako dať Taehyungovi šancu byť šťastný. Znovuzrodenie, ako priviesť ho späť k životu.

Zrazu sa bzučanie motýľov zmenilo na prenikavý zvuk, ktorý išiel Jeonggukovi roztrhať lebku. Len čo sa oňho obtreli svetlomodré motýlie krídelká bolo to, akoby sa oňho obtrela ostrá čepeľ. Bolo to ohromujúce, dusivé a Jeongguk v skutočnosti nevedel, čo cíti. Vedel len to, že je toho naňho priveľa a hlavu má ako vo zveráku, končatiny ho začali páliť a ťahať a -

„Jikan! Stačí! Prestaň!" skríkol a pokrútil hlavu, keď boli motýle až príliš blízko jeho úst. „Nepáči sa mi to! Prestaň!"

Všetko zrazu zmizlo a Jeongguk sa zrútil na zem, ťažko dýchajúc. Hlava ho zo zvyšnej bolesti ešte pichala, no telo sa mu pomaly upokojovalo. Keď konečne popadol dych, postavil sa a znovu sa posadil na stoličku, sústreďujúc sa priamo na Jikanové skúmavé oči.

„Ako som si myslel," zamrmlal muž, „nie si sebecký. Netúžiš po moci, ktorú ti Čas udelil. V skutočnosti sa jej vyhýbaš. Prečo to robíš?"

„Čo? Ja neviem," povedal Jeongguk stále dosť otrasene. „Nič neviem."

„Myslel som si, že ako chlapec máš rád pocit moci," povedal Jikan. „Čas je priťahovaný sebeckými a ľuďmi bažiacimi po moci - je Jeho prirodzenosť dávať dar takýmto ľuďom. Tak prečo si vybral teba?"

Páni, ten mi inak zvyšuje ego, pomyslel si Jeongguk, aj keď vedel, že v tých slovách bola istá pravda. Raz bol sebecký a chcel moc.

No to bolo predtým, než zistil, čo znamená niekoho naozaj stratiť. Jeongguk sa uškrnul pri spomienke na tie hnedé oči, tmavé vlasy, ktorá za mesačného svitu vrhali strieborné odlesky, jemný a plachý úsmev, do ktorého sa Jeongguk od prvého dňa, kedy ho uvidel, zamiloval.

Odkašľal si a zahnal spomienky bokom.

„Áno, ale -" Jeongguk omotal prsty okolo keramického hrnčeka. „Teraz som iný. Nie som rovnaká osoba ako som bol."

„To vidím," Jikan sa pousmial, „Je to dobre, chlapče. Zdá sa, že Čas si konečne vybral správnu osobu. Je to dobré, veľmi dobré."

„Je Čas človek?" spýtal sa Jeongguk.

„Samozrejme!" zasmial sa. „Rovnako ako Vojna, Hladomor a dokonca aj Smrť, chlapče. Všetci sú ľudia - prečo by nemali, pracujú kvôli ľuďom! Aj keď ich osobne nechceš stretnúť, chlapče môj, nie týchto troch - nie sú takí láskaví ako Čas." Žmurkol naňho. „Nerobia taký dobrý čaj."

„Oh," povedal Jeongguk potichu, „takže, vy ste -"

„Ah! Čaj je hotový," povedal Jikan, postavil sa obišiel stôl, zavedúc Jeongguk až k dverám. „Zdá sa, že sme boli ukrátený o čas, chlapče. Aké smutné."

„Počkajte! Ale -"

„Uvidíme sa znovu, možno, pekný deň, chlapče." Jikan ho postrčil k dverám s takou silou, že sa ocitol pri schodoch. „Nezabudni na cenu, chlapče. Pamätaj na cenu."

S tým sa mu dvere zatvorili priamo pred nosom.

Jeongguk sa na ne chvíľu pozeral, nechápal tomu, no zároveň tomu rozumel viac, ako pretým. Otočil sa a zišiel po schodoch. V bruchu mu zaškvŕkalo. Dnes ešte neobedoval, no nemal by ho zjesť, pretože nezostal po tréningu.

Po pár krokoch ho ovládla nevoľnosť, no potlačil ju, zamával čašníčke a rozlúčil sa s ňou, než opustil kaviareň.

©misanthrpic [ao3]
All rights reserved

A/N
Ahojky, púpafky! Poslušne sa hlási polievačik! 🙇🏻‍♀️🥺❤

Ako sa dneska máte?🥰

Včera som trošku upravila dizajn tohto prekladu a zmenila cover a banner 😅 Tento mi príde tematickejší ako ten minulý a je na ňom aj motýlik!😍❤🥰 Ako sa páči vám?

Dúfam, že sa vám kapitolka páčila 🥰 Myslím si, že už je všetkým jasné, čo je Jikan zač, hih 👀🦔❤

Užívajte dníka, usmievajte sa a umývajte si ruky, pretože to je teraz dôležité!🥰❤

Luv y!!❤❤