Jeongguk si utieral uterákom vlasy a bál sa ísť domov. Nenávidel to, pretože vždy, keď prišiel, videl Taehyunga spať a vyzeral tak pokojne a nezaslúžil si všetko, čo mu Jeongguk povedal. Chcel sa s ním udobriť, no nemohol riskovať, že sa bude s ním znovu rozprávať – pokazil by to, vedel to; bolo to, akoby každé slovo z jeho úst bolo toxické, otrávené a oberalo ich aj o to málo, či z ich vzťahu zostalo.

Nechcel, aby sa to stalo, pretože bol do Taehyunga zamilovaný, áno, no hnacia sila jeho ostražitosti bola Taehyungová smrť – na tú nezabudol. Čím viac sa Taehyungovi odcudzoval, tým menej ju bol schopný zastaviť. Nevedel, či sa v prípade zlyhania znovu dokáže vrátiť v čase a jednoznačne to nechcel zistiť.

Práve keď sa chystal obliecť si kabát, začal mu telefón zvoniť poplašným signálom, ktorý pochádzal z –

„Doriti." S rozochvenými prstami popadol telefón. „Doriti. Oh, bože, Taehyung..."

Bude sa musieť upokojiť – panika v tomto momente nikomu nepomôže – vložil Taehyungovi polohu do Google máp a dostal inštrukcie.

Taehyung bol v hoteli pätnásť minút chôdze od školy, no Jeongguk by to pravdepodobne dokázal zabehnúť do siedmich. Nechal si tašku na zemi v šatni a bežal, telefón stále držiac v ruke.

Modlil sa a modlil za to, aby to nebol Taehyungov otec, pretože si nebol istý, či by sa dokázal udržať a nezabiť ho.

Pohľadom neustále blúdil k obrazovke a topánky mu narážali na chodník. Narážal do okoloidúcich ako bowlingová guľa a kričal ospravedlnenia, ktoré v skutočnosti ani veľmi nevnímal.

Jeongguk nikdy nebol taký vďačný za brutálne tréningové techniky trénera Cheonga – ani po pätnástich minútach bol iba trochu zadýchaný, hoci za to mohol len adrenalín a panika.

Prišiel k hotelu. Nevenoval tomu veľkú pozornosť, len celý spotený zastavil pred ním. Rýchlo sa rozhliadol, až kým si nevšimol recepčnú a znepokojene sa na ňu pozrel.

„Videli ste môjho kamaráta?" spýtal sa a otočil sa – takmer lapal po dychu. „Asi v mojej výške, trochu chudší, oblečený – uh v školskej uniforme, možno vyzeral vystrašene alebo podobne, ja –"

„Hek, dýchaj, zlato," povedala recepčná a chytila ho za plecia. „Áno, videla som ho. Bol s nejakým chlapcom, o niečo starším ako on. Nebol v školskej uniforme."

„Čo?" Jeongguk sa prichytil kraja dubového stola, zbeleli mu hánky. „Ste si istá? Ako vyzeral?"

„Špinavo blond vlasy, veľmi vysoký a vyzeral dobre." Jej tón bol pokojný, akoby sa ho pokúšala upokojiť. „Mal trochu americký prízvuk."

„Americký prízvuk? Čo – oh, oh môj bože." Jeongguk zdesene ustúpil. To nemohla byť pravda. V žiadnom prípade – Taehyung by mu to povedal, určite, ale teraz dlho nebol pri ňom – kurva, je taký hlúpy –

„Na akej je izbe? Ten americký chlap," spýtal sa Jeongguk takmer s krikom.

Recepčná sa naňho ustarostene pozrela a poklepkala perfektne urobenými nechtami po stole.

„Nemôžem podávať takéto informácie. Je to dôverné," povedala a Jeongguk ju mal chuť uškrtiť, no určite by to situáciu ešte zhoršilo.

„Prosím," povedal miesto toho Jeongguk. „Je – je to môj kamarát a možno je v nebezpečenstve, zavolal mi, prosím –"

Zaváhala, no potom niečo naťukala do počítača.

„Izba štyridsaťštyri, piate poschodie," povedala vážne a krátko mu kývla, než odovzdala Jeonggukovi identifikačnú kartu.

„Veľmi pekne vám ďakujem," vydýchol Jeongguk a rozbehol sa. Išiel priamo k schodom – výťahom by mu to trvalo príliš dlho – a takmer kvôli svojej rýchlosti zakopol.

Bol ako víchor, bežal, až kým nenašiel tú správnu hotelovú izbu.

„Prosím, nech nie je zranený," zamrmlal si a priložil kartu k systému.

Dvere sa otvorili a Jeongguk neplytval časom.

Zastavil v miestnosti, len čo si uvedomil, čo sa deje.

Taehyung bol priamo pred ním, plakal, bránil sa, mal oblečenú len spodnú bielizeň s džínsami zaseknutými pri členkoch, zatiaľ čo za chrbtom mu ležala nejaká nechutná príšera. Rukou Taehyungovi pevne držal vlasy tak, že sa v krku nepríjemne ohýbal.

Jeongguka ovládol hnev a bežal dopredu, udrúc muža tak tvrdo, že zletel priamo z postele.

„Čo to má, kurva, znamenať?" povedal ten chlap, Daeshim. Jeongguk ho spoznal. Muž sa zmätene rozhliadol a pohľadom pristál na Jeonggukovi, zamračil sa. „Čo si, dopekla, myslíš, že robíš?"

Jeongguk mu ani nevenoval pozornosť a kľakol si na posteľ, jemne zoberúc Taehyunga do náručia a skontrolujúc, či je zranený.

„Si zranený? Ublížiť ti?" spýtal sa naštvane.

„Som v poriadku," pípol Taehyung.

„Obleč sa," povedal Jeongguk a Taehyung krátko prikývol, než popadol hromadu svojho oblečenia.

Jeongguk sa otočil na päte a udrel Daeshima, ktorý spadol na zadok.

„Ty skurvysyn," skríkol. „Zabijem ťa."

Daeshim zavrčal, odhalil dokonalo biele zuby a Jeongguk ho do nich okamžite udrel päsťou. Muž sa bránil, no ani zďaleka si neuvedomoval, že aj napriek svojej veľkosti sa nemôže rovnať Jeonggukovi, ktorý bol ohľadom bitiek oveľa skúsenejší.

Kričal naňho nezmysly, bol si toho vedomý a väčšina z nich sa skladala z hrozieb smrti, zatiaľ čo ho vytrvalo bil. Jeongguk si uvedomoval, že zachádza príliš ďaleko, súdiac podľa krvi okolo Daeshimovho nosa a úst, neprirodzene ohnutých rúk a jeho chaotických prosieb, no bolo mu to jedno.

Jeongguk teraz nič necítil, nikdy nebol tak priťahovaný myšlienkou niekomu tak veľmi ublížiť, že doslova bude prosiť o život. Nikdy v živote nechcel vidieť osobu v krvi tak veľmi, ako teraz. Zdalo sa však, že jeho morálka sa zmenila, pretože biť Daeshima bol skurvene dobrý pocit.

„Jeongguk, stačí," povedal zozadu Taehyung a snažil sa ho zastaviť. Odtiahol ho, prudko dýchal a hánky mal pokryté krvou a odreninami.

Ak by tu Taehyung nebol, pravdepodobne by ho aj zabil.

Utrel si ruky do nohavíc a postavil sa, pozrúc sa na skrútené telo pri svojich nohách.

„Doriti," povedal, „kurva."

„Áno," povedal Taehyung, hoci neznel príliš nadšene.

Jeongguk sa zohol – Daeshim bol stále pri vedomý.

„Nikomu o tomto nepovieš, jasné?" zavrčal a Daeshim horúčkovito prikývol hlavou.

Jeongguk si všimol, že má mokré oči a rýchlo žmurká, aby zahnal slzy. K Taehyungovi sa už nepriblíži – vedel, že po takejto skúsenosti by to bolo to najhoršie, čo môže spraviť. Otočil sa k staršiemu.

„Naozaj si v poriadku?"

„Teraz nie," zasmial sa chrapľavo Taehyung. „Ale budem. Časom... nie úplne, ale časom áno."

„Dobre, ja –" Jeongguka už opúšťalo všetko to napätie. „To je dobre."

Išli dole a recepčná zízala na krv na Jeonggukovej košeli, nohaviciach a rukách.

„Možno by ste mali zavolať sanitku," povedal. „Je tam trochu.. problém."

Vyzerala, že sa chystá protestovať a spýtať sa ho, čo sa stalo, no pohľadom zachytila Taehyungov stav (opuchnutú tvár od plaču a trochu roztrhanú košeľu) a jej výraz zmäkol porozumením.

„Dobre, zlato," povedala nakoniec. „Buďte v poriadku."

A/N
Ahojky🥰❤

Ako sa dneska máte?❤😘

Časť som vám chcela preložiť už včera, ale musela som si robiť veci do školy a potom som už nemala čas :( Takže naozaj prepáčte😅❤

Taktiež začínajú pribúdať komentíky aj tomuto príbehu 🥺 Už máme 500 🥺❤❤ Naozaj vám za to ďakujem 🥰❤❤

Pekný dník❤❤

Luv y soo much❤❤❤❤🥰