20.september; 2017

Chvíľu panikáril; aj keď to nebolo potrebné. Teraz však sedel na lavičke v parku a nervózne hýbal nohou.

Celý týždeň bol čistá agónia – počítal dni do piatka, bol príliš rozrušený a vôbec nevenoval pozornosť škole. Taktiež sa nebol schopný Jeonggukovi pozrieť do očí, no to nebolo nič nové.

Bol na pokraji. Pohľadom sledoval ľudí, ktorý sa prechádzali so svojimi psami a skupinky chlapcov na ihrisku, ktorý hrali na suchej tráve futbal. Zakaždým, keď zazrel špinavo blonďavé vlasy, spomenul si na Daeshima – mohol to byť on.

Taehyung si odomkol telefón a otvoril bSafe, aplikáciu, ktorú mu Jeongguk po incidente s jeho otcom nainštaloval. Ak by potreboval pomoc, stačilo ťuknúť na núdzové tlačidlo a jeho poloha sa okamžite poslala na Jeonggukov telefón spolu s polohou. Niekoľkokrát ju takmer vymazal, pretože ju nepovažoval za potrebnú, keď teraz žil u Jeonov, no Jeongguk by ho doslova zabil, ak by to spravil. Taehyung si ale nemyslel, že ju bude potrebné použiť, nie s Daeshimom, no vždy je múdre byť opatrný pri stretnutí s niekým novým.

Upokoj sa, hovoril si, čo len zhoršovalo jeho nervozitu. Nebude to také zlé –

„Taehyung?"

Taehyung nadskočil a dopadol zadkom na tvrdé drevo lavičky. Potom sa pomaly postavil, bol úplne v rozpakoch a otočil sa k majiteľovi hlasu,

Bol to on – naozaj to bol on. Daeshim stál priamo pred ním. Taehyung sa nervózne usmial a chcel utiecť.

„Ahoj," povedal, takže premýšľal, či to muž pred ním počul.

Daeshim bol – neexistovalo lepšie slovo – nádherný. Bol takmer o hlavu vyšší ako Taehyung, možno o šesť centimetrov a jeho tvarované telo bolo cez úzke džínsy a kabát s rolákom vidieť. Jeho tvár vyzerala ešte lepšie ako na fotografiách a Taehyung prišiel o slová.

Daeshim sa usmial.

„Ahoj," povedal šialene hlbokým hlasom; Taehyung sa nedobrovoľne zachvel. „Tomu nemôžem uveriť. Nikdy som si nemyslel, že sa s tebou stretnem."

„Ja tiež, ale sme tu," povedal Taehyung trochu s úsmevom, uľavilo sa mu, že nezakoktal.

Postavil sa a obaja sa usmiali. Daeshim sa poškriabal na zátylku a nahlas sa zasmial.

„Sme pekne nezhovorčivý, hm?" povedal. „Veľa sme sa rozprávali a teraz tu ticho stojíme. Vieš o mne takmer všetko. Nemalo by to byť divné. Buďme... správajme sa ako obvykle."

„Máš pravdu," prikývol Taehyung. „Je to proste – len mi to s ľuďmi veľmi nejde, myslím tým, veď vieš, hovoril som ti –"

„Je to úplne v poriadku!" povedal Daeshim rýchlo a potom naklonil hlavu, akoby sa snažil si na niečo spomenúť. Rukou siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ papierové vrecko. „Ah – skoro som zabudol. Priniesol som nám jedlo. Kávu a sušienky. Znie to dobre?"

„Á-áno! Vonia to skvele," povedal a sadli si spolu na lavičku. Ukázalo sa, že tou kávou a sušienkami myslel čiernu kávu a zázvorové keksíky, ktoré Taehyung veľmi nemusel, no zjedol ich a povedal, že sú chutné.

Keď ti Jeongguk prvýkrát kúpil jedlo, presne vedel, čo máš rád, varovne sa mu ozval hlas v hlave. Opatrne.

Taehyung túto myšlienku zahnal preč; myseľ mu robila napriek – práve sa snažil užívať si s Daeshimom. Hovoril si, že je normálne mať obavy, keď sa idete stretnúť s niekým z internetu. No Daeshim bol láskavý a nežná a neurobil by nič, kvôli čomu by mal byť Taehyung ostražitý.

Okrem poslania toho obrázka.

Chvíľu sa pokojne rozprávali – no, teda Daeshim rozprával a Taehyung občas prikyvoval, no bolo to viac, čoho by bol Taehyung schopný s inými novými ľuďmi – a ukázalo sa, že Taehyung nemal dôvod na obavy. Daeshim bol milý rovnako ako online a nekomentoval Taehyungovú neschopnosť komunikovať.

Plynulo menili témy – Daeshimov momentálny výlet do Kórey, ako takmer stratil telefón v rieke Han, ako uvidel svojich prarodičov, tety a strýkov – s tým si Taehyung ani nevšimol, že slnko začalo zapadať a vzduch začínal byť chladný.

„Teraz je tu niečo konkrétne, na čo sa chcem zamerať," uškrnul sa Daeshim a oči sa mu škaredo zaleskli. Taehyung sa zmätene usmial.

„Áno?"

„Tvoje vlasy," povedal, tentokrát potichu, „sú naozaj také jemné, ako si myslím, že sú?"

„Oh, to," povedal Taehyung a začervenal sa, „N-naozaj nie. Sú, um, priemerné.

Daeshim sa odvážne usmial.

„Prečo tomu neverím," povedal a naklonil sa bližšie k nemu, až sa stehnami dotkol tých jeho. „Budem sa o tom musieť presvedčiť sám, však?"

Potom mal Taehyung vo vlasoch ruku, veľkú a vrelú, prstami mu jemne prečesal pramienky.

Zle, zle, zle, hovorilo mu v hlave.

Taehyung zadržiaval lapanie po dychu a spod ofiny na Daeshima hľadel. Telo mal naozaj, naozaj stuhnuté. Prinútil sa uvoľniť, len čo Daeshim prestal – upokojil sa. Vedel, že ľudia v Amerike sú viac láskavý a nebolo to tak, že by nebol zvyknutý na dotýkanie – Jeongguk sa ho dotýkal stále.

Toto bolo ale iné.

Taehyung tú myšlienku zahnal a pokúsil sa nemyslieť na jemné zovretie v žalúdku. Ignoroval tiež fakt, že vďaka Jeonggukovmu dotyku sa cítil bezpečnejšie, zatiaľ čo pri Daeshimovom... nie.

„Vyzerá to, že si klamal." To bol Daeshimov konečný úsudok a Taehyung sa konečne mohol normálne nadýchnuť. „Sú ako hodváb."

„Premýšľal som, že si ich prefarbím," povedal, aby zmenil atmosféru. „Ale Jeongguk hovorí, aby som to nerobil, pretože keď to spravil on, tak mu niektoré vypadali.

„Ah, Jeongguk," prikývol Daeshim. „Už si sa s ním udobril?"

Taehyung okamžite zamrzol, no uvedomil si, že Daeshim naliehavý, len zvedavý alebo znepokojený.

Upokoj sa, pomyslel si Taehyung.

„Nie. Stále sa mi vyhýba," povedal znechutene, len čo si na to spomenul. Sklesol a pozrel sa na svoje ošúchané topánky.

„Dobre, kašli naňho." Daeshim mu položil ruku na plece. Pravdepodobne ho to malo upokojiť, no všetko, čo to spôsobilo bolo, že Taehyung sebou trhol. „Nezaslúži si ťa."

Tie slová boleli, aj keď nemali byť urážajúce. Zrazu Taehyung ľutoval, že Daeshimovi povedal o Jeonggukovi.

„Urobil toho pre mňa veľa," povedal Taehyung potichu, mal nutkanie brániť mladšieho. „Teraz sme len... v zložitej situácií."

„Nešikanoval ťa?" spýtal sa Daeshim, zdvihol obočie a Taehyung sa zamračil, no prikývol. „No. Stále si myslím, že je pre teba príliš dobrý. Tým mám na mysli, že o takýchto ľuďoch je počuť všade, nie? Tí, čo hovoria, že sa zmenili, no v skutočnosti to tak nie je. Z toho, čo som počul, je ten Jeongguk pravdepodobne rovnaký. Ubližuje ti?"

„Nie! Nepoznáš ho," povedal Taehyung trochu hlasnejšie, ako chcel. Daeshim vyzeral prekvapene a jeho výraz zmäkol.

„Máš pravdu," pripustil pokojne. „Nemal by som si robiť predsudky."

Daeshim potom presmeroval rozhovor na jeho hodinu literatúry a pripomínal mu slová svojich obľúbených básnikov a diel, ktoré ho inšpirujú, no nebolo to také fascinujúce, ako si to Taehyung pamätal. Bol stále znepokojený tou vecou s Jeonggukom, aby skutočne venoval pozornosť tomu, čo hovorí Daeshim.

„Páni, je naozaj zima," povedal Daeshim a založil si ruky na hrudi, aby sa zahrial. „Neuvedomil som si, ako je už neskoro. Chceš ísť ku mne? Aspoň sa trochu zahrejeme."

„Nie som si istý." Taehyung nevedel prečo, no tá myšlienka ho desila.

Tá predstava byť s ním sám, na mieste, kde ich nikto nemôže vidieť.

„Veľmi ma baví sa s tebou rozprávať," povedal Daeshim a jeho ruka sa znovu ocitla na Taehyungovom pleci. „Nemusíš zostať dlho."

Daeshim bol celý čas milý, takže mu to dlží, nie? Nebolo to tak, že sa už nikdy neuvidia. Taehyung sa rozhodol s ním tento piatok stretnúť najmä preto, lebo vedel, že bude môcť zostať vonku tak dlho, ako bude chcieť. Bolo by dosť úbohé, ak by toho teraz nevyužil. Ako povedal Daeshim, nemusí zostať dlho. Ak sa bude cítiť nepríjemne, môže odísť. S touto predstavou v mysli sa naňho Taehyung usmial a prikývol.

„Ale iba na hodinu," varoval ho. „Potom idem domov."

Daeshim sa uškrnul.

„To mi vyhovuje."

A/N

Ahojky!❤🥰

Ako ste dneska dníkovali?❤🥰🥰

Tu na to vyzerá, že sa schyľuje k niečomu dôležitému 😱

Pekný večer🥰❤

Luv y sooo much❤❤❤❤❤❤