12.september; 2017

Taehyung bol doslova. Vždy. Na. Telefóne.

Jeongguk sa ani neobťažoval predstierať, že mu to nevadí. Naozaj žiarlil na kohokoľvek, s kým Taehyung hovoril, vždy keď sa s niekým smial. Nenávidel to.

Chápal, že s Taehyungom sú príliš zaneprázdnení na to, aby spolu trávili čas, no bolo by pekné, ak by sa naňho Taehyung aspoň na pár hodín, čo bol doma, pozrel, no miesto toho civel do toho skurveného telefónu.

Keď sa Jeongguk ráno prebudil, Taehyung bol už hore a posielal si správy. Keď išli do školy, bol na telefóne a Jeongguk ho musel neustále držať za ruku, aby nevybočil z cesty. Aj v škole Taehyung stále vyťahoval z vrecka mobil a pravidelne ho kontroloval. Bolo to šialené, nezdravé a Jeongguk mal pocit, že už sa nikdy nebude hnevať na svoju mamu, keď naňho bude kričať, že je znovu na telefóne.

Jeongguk sedel za ním, hrýzol koniec pery a s hrôzou kontroloval svoju zošiť angličtiny. Taehyung sa prekvapivo usmieval do telefónu.

Už mal toho dosť.

„Kto je ten tvoj kamarát?"

Taehyung sa naňho konečne pozrel a začervenal sa.

Jeongguk sa snažil potlačiť zamračenie.

„To - ni - nikto, naozaj," odpovedal Taehyung, viditeľne klamal. Mladšiemu sa zúžili oči.

„Nie je to nikto, ak si s ním stále píšeš," povedal povzbudivo. Taehyung si povzdychol, zdalo sa, že premýšľa a potom sa otočil k Jeonggukovi.

„Volá sa Daeshim," povedal Taehyung takmer placho a ukázal mu jeho profil. Jeongguk mu tak veľmi chcel vytrhnúť ten mobil z ruky, no radšej sa iba priblížil k obrazovke a prečítal... Daeshim.

Bol šialene príťažlivý - vlasy mal bledohnedé a stál pred niečím, čo vyzeralo ako časť pláže v LA. Mal džínsy a voľnú pruhovanú košeľu. Keď sa naňho Jeongguk pozrel, Taehyung mal doslova miesto očí srdcia.

Nepáčil sa mu ten Daeshim.

„Je Američan," vyhŕkol Taehyung, akoby to už nemohol v sebe držať. „Samozrejme je Kórejec, ale žije v Amerike a vie plynulo hovoriť oboma jazykmi, nie je to skvelé?"

„Strašne," povedal Jeongguk a nenávistne sa svoj zošit angličtiny, ktorý zúfalo ležal vedľa neho.

„Má devätnásť, takže práve začal študovať na vysokej. Študuje literatúru." Taehyung sa šťastne uškrnul. „Rozpráva tak dobre, Jeongguk, ako spisovateľ. Vie to so slovami, je to ako -"

Zdalo sa, že Daeshimova sila spočívala v pochopení.

„Máš jeho ďalšie fotky? Chcem ich vidieť," povedal Jeongguk s vedomím, že teraz pravdepodobne žiarli ešte viac, no aj napriek tomu si nemohol pomôcť.

Taehyung nadšene prikývol a ďalej mu ukazoval obrázky, ktoré mu Daeshim poslal do súkromných správ. Často tam bol strapatý a bez košele a s titulkom ako 'dobré ráno, Tae :)' alebo 'obloha dnes vyzerá naozaj krásne' a podobné sladké sračky. Naozaj Taehyung nevidel, že je to sukničkár?

Po každom obrázku si mal Jeongguk chuť obúchať hlavu o stenu.

„Poslal si mu nejaké aj ty?" spýtal sa Jeongguk.

„Nie," povedal Taehyung a začervenal sa.

„Mal by si, kurva." Jeongguk mu tentokrát zobral telefón a roloval v ich chate, až kým nenašiel obrázok Taehyunga, ako sa sladko usmieva do fotoaparátu - a nie, dobre, toto bol Jeonggukov úsmev, Daeshim nemal právo ho vidieť, ani Taehyung nepozná, ani -

A aby toho nebolo málo, Jeongguk zistil, že takmer každá skurvená správa bola plná červených srdiečok. Jeongguk sa išiel zblázniť.

„Čo to má, kurva, znamenať?" vydýchol a zaškrípal zubami. „Posielate si navzájom srdiečka? To spolu chodíte či čo?"

„Nie! Jeongguk, vráť mi ho." Taehyung sa načahoval za telefónom a po krátkom boji ho dostal naspäť. „Nemáš žiadne právo si pozerať moje správy."

„Posielate si srdiečka," zopakoval ticho Jeongguk.

„A čo, že to robíme? Nemôžeme?" Taehyung si založil ruky na hrudi. „Je to pekné."

„Je to akurát pekná sračka," zamrmlal Jeongguk a tak silno zovrel ceruzku, že ju takmer zlomil.

Taehyung sa naňho podráždene pozrel a neprehovoril s ním až do ďalšej hodiny.

A/N
Povedzte mi, že v tomto nie som úplne ako Kook jediná ಥ‿ಥ