Jeongguk bol veľmi, veľmi blízko k tomu, aby celkom vypol telefón. Ak mu znova zavolá jeden z jeho opitých kamarátov na Seolhyuninej párty, niekto zomrie. Znovu zazvonil telefón a on ho vypol. Problém vyriešený.

Sedel na posteli a nedokázal premýšľať o ničom inom, než o Taehyungovi - čo bolo uňho teraz zvykom. Musím prestať inak sa zbláznim.

Jeongguk sa pozrel na hodiny na nočnom stolíku a čas ukazoval šesť hodín a štyridsaťpäť minút. Vtedy dostal nápad.

Bol piatok - deň Taehyungovho pohrebu, fakt, na ktorý nemohol zabudnúť. Začal o šiestej, takže by sa mu podarilo prísť pár minút pred koncom. Ak pôjde, možno bude schopný prestať naňho po celú dobu myslieť, vyčistí si hlavu a vráti sa do normálu ako všetci ostatný.

Jeongguk sa ešte neprezliekol z uniformu a vytiahol svoj futbalový dres - na zadnej strane mal číslo '1' ako kapitán tímu. Bol úplne nadšený, že mu bola tá pozícia ponúknutá a dres bol jeho cenným majetkom.

Na cintorín sa dostal hneď po siedmej. Po rýchlom rozhliadnutí po areály sa zadalo, že mu to chýbalo. Bolo tam roztrúsených iba pár ľudí, ktorí dokonca odchádzali, pretože začalo pršať. V každom prípade išiel k hrobu.

Jeongguk ho konečne našiel. Prehltol, no hrdlo mal stále suché. V hrudi cítil bolesť, tupú, monotónnu bolesť kvôli chlapcovi, s ktorým nikdy nehovoril, a ktorého nikdy nepoznal. Scéna pred ním mu zlomila srdce.

Pohreb práve končil, hoci tam bolo iba päť ľudí, všetci boli od neho tvárou odvrátení. Chlapec s tmavými vlasmi, okolo jeho veku, kľačal v bahne upravujúc malú kyticu kvetov položenú na náhrobnom kameni; dve malé dievčatká trúchlili a stará, zhrbená žena sa podopierala o svoju palicu. Jeongguk počul odtiaľ vzlyky, zachrípnuté a zlomené.

Chlapec v jeho veku položil ruku na starú ženu a jemne ju potľapkal po pleci, povediac jej niečo. Prikývla a spolu s malými deťmi odišla. Sledoval ich, ako kráčajú po chodníku. Kde boli Taehyungovi rodičia? Boli stále nažive? To bol dôvod, prečo...?

Jeongguk podišiel bližšie k náhrobnému kameňu, no stále bol dosť ďaleko na to, aby si ho tmavovlasý chlapec nevšimol. Obloha nad jeho hlavou bola tmavá so sivými, búrlivými mrakmi. Dážď bol tak silný, že znel skôr ako prúdenie rieky. Jeongguk sa otriasol a ovinul si svoj nasiaknutý dres okolo seba pevnejšie. Takmer sa prekvapil, keď začal chlapec hovoriť.

„Je mi to ľúto, už som nemohol spraviť nič, Tae," povedal chlapec. Jeho hlas bol tichý, sotva šepkal, bol priškrtený, akoby sa ma každú chvíľu rozplakať- „Mal som sa ti venovať viac. Potom by som si možno všimol- že ty, no... že si..."

Jeongguk zažmurkal, aby zahnal slzy.

„Bol som strašný najlepší kamarát, však?" zasmial sa chlapec. Bol to podfarbený druh hystérie poháňanej smútkom. „Zaslúžiš si niekoho lepšieho. Niekoho, kto by nebýval tak ďaleko, kto by ti vlastne aj zdvíhal hovory. Ja...vždy som bol zaneprázdnený, ale nikdy som nemal byť príliš zaneprázdnený na to, aby som sa s tebou porozprával. Viem, aké ťažké si to mal doma a v škole... ale ja len... nikdy som si nemyslel..."

Naraz udrel hrom a dážď začal liať ešte prudšie.

„Prečo si to urobil?" prehovoril po dlhom tichu chlapec, no znel... nahnevane. „Ako si mohol? Si preč a nikomu si nič nepovedal a ja nemôžem uveriť, že si- že už tu nie si! Chcel si odpromovať, Tae, chcel si ísť na vysokú školu. Zabudol si, že sme plánovali spolu bývať, keď sa dostaneme na Kórejskú Univerzitu? Čo budem... Bože, Taehyung- Urobil by som čokoľvek, aby si sa vrátil."

Chlapec sa znovu rozplakal. Jeongguk chcel odísť, chcel zabudnúť, že sa to stalo. Nikdy predtým sa tak necítil - akoby mal zlomené srdce, akoby mu niekto trhal pľúca na kúsky a kúsok po kúsku mu odpieral schopnosť dýchať, až kým by nezačal lapať po dychu a dusiť sa; akoby jeho nohy nevedeli, ako sa pohnúť a chystali s apod ním rozpadnúť; slzy ho v očiach pálili. Nenávidel to. Kurva moc to nenávidel.

Po chvíli, ktorá sa zdala byť hodiny, chlapec prestal vzlykať. Jeongguk sa zhlboka nadýchol a išiel smerom k chlapcovi, pohľad uprený na náhrobok s Taehyungovým menom vyrytým na jeho povrchu. V tichu tam stáli, až kým sa to už nedalo zniesť.

„Bol si si s Taehyungom blízky," chcel sa spýtať, no skôr to znelo ako vyhlásenie. Akonáhle tie slová opustili jeho pery, tmavovlasý chlapec zalapal po dychu.

„Jeongguk?"

Jeongguk zažmurkal a trhol hlavou, aby sa pozrel na chlapca vedľa seba.

„Kurva," povedal a trochu stratil rovnováhu. „Jimin-hyung?"

Navzájom na seba hľadeli a Jeongguk mal srdce až v hrdle. Bol to jeho Jimin-hyung.

V Busane boli spolu od detstva kamaráti, ich rodiny sa navzájom poznali, než sa obaja presťahovali do Seoulu kvôli lepšiemu vzdelaniu. Navštevovali rôzne stredné školy a stali sa súčasťou rôznych skupiniek - Jimin s milými deckami, ktoré pomáhali starším ľuďom prechádzať cez cestu a učili sa spolu v malých kaviarniach; ktorí sa starali o deti a pracovali na čiastočný úväzok v charitatívnom centre. Jeongguk sa stal kamarátom populárnych deciek, bohatých, zlých deciek, ktoré každý druhý deň na párty skončili na mol v bazéne; ktoré chodili po školských chodbách ako králi v zámku a len tak pre potešenie ničili svoje drahé autá.

Po tom všetkom sa od seba odtrhli a Jeongguk naposledy videl Jimina pred dvoma rokmi, keď bol prvák na strednej a Jimin bol v druhom ročníku.

Napriek tomu Jeongguk Jimina stále miloval, ako svojho vlastného brata a skutočnosť, že Jeongguk bol ten, čo to pokazil, ho ničila ešte viac.

„Hyung, chýbal s-"

Jimin udrel Jeongguka do tváre tak tvrdo, že pristál bolestivo na zadku. Jeongguk sa naňho šokovane pozrel, mozog sa mu to pokúšal spracovať. Pomaly sa zdvihol, ruku mal priloženú k tvári, dotýkajúc sa svojho krvavého nosa a cúvol. Postavil sa, ničomu nerozumel.

„Prečo si-?"

Jimin ho znovu napadol, skopnúc Jeongguka k zemi. Obaja sa začali biť, kričali po sebe a ušetrovali si kopance. Boli premočení v daždi od potu, bahna a krvi. Bolelo to, bolelo, keď sa Jiminovi podarilo ušetriť mu ranu za ranou - no bolesť v Jeonggukovom hrudníku bola stokrát horšia.

Jeongguk bol však silnejší a po niekoľkých minútach prišpendlil Jimina k zemi. Obaja lapali po dychu a Jiminová tvár bola skrivená akýmsi divokým hnevom, ktorý predtým nevidel a jeho masívne vzlyky sa cez neho predierali ako prúd elektriny. Jeongguk tiež plakal a ani nevedel prečo. Už nevedel nič.

„Je to všetko, kurva, tvoja vina!" kričal Jimin, bojoval proti Jeonggukovi, hoci bol vyčerpaný a premočený do morku kostí. „Si skurvený debil, Jeon Jeongguk! Nemôžem uveriť, že sa z teba stal taký kokot, nenávidím ťa!"

„Hyung, čo je to s tebou? Čo som-"

„Neexistuje spôsob, že by si bol po tých rokoch tá istá skurvená osoba. Kto si, kurva, myslíš, že si? Stavím sa, že si, kurva, šťastný, že sa Taehyung zabil, však? Dobré upratovanie, huh?" smial sa Jimin, no na účinku to stratilo, pretože plakal. „Ideš z párty so svojimi skurvenými kamarátmi? Stavím sa, že si si myslel, že je vtipné prísť sem a počúvať, ako sa rozprávam s... s Taehyungom - stavím sa, že si si myslel, aký som jebnutý, keď sa rozprávam s mŕtvym človekom."

„Tak to vôbec nie je!" skríkol Jeongguk, no bol príliš šokovaný a zmätený na to, aby povedal niečo iné.

„Nehraj na mňa neviniatko. Viem presne, čo si zač. Taehyung mi povedal, kto teraz si. Ako si to mohol spraviť človeku - jeho život bol dosť tvrdý ak bez teba a tých tvojich - vypadni odo mňa, sakra!"

Jeongguk sa poddal tichu. Postavili sa, obaja mokrí a špinaví. Jeongguk nemal žiadnu predstavu o tom, čo má robiť. Bola to jeho chyba? Taehyung povedal Jiminovi... kto teraz je? Čo to vôbec znamenalo? Počkať, Taehyung ho poznal? Jeonggukov mozog anuloval informácie - ni nedávalo zmysel a nedokázal to pochopiť. Posledných desať minút jeho života bolo pravdepodobne najviac mätúcich.

A Jimin ho z nejakého dôvodu nenávidel. Malo to niečo spoločné s Taehyungom. Bolo to prvýkrát, čo svojho hyunga po rokoch videl a... a dialo sa toto.

Jimin začal znovu plakať a ťažko dýchať. Vyzeral úplne zlomene. Vlasy mal zlepené dažďom a bahnom, lepili sa mu na čelo. Oblečenie sa mu lepilo na kožu a bolo zašpinené tmavočervenou krvou a vlhkým bahnom. Otriasol sa, trkotali mu zuby.

Jeongguk išiel pomaly k nemu a opatrne mu na rameno položil ruku. Nedokázal Jimina vidieť takto.

„Hyung, prosím, počúvaj ma," prehovoril potichu Jeongguk. Zistil, že hlas mal chrapľavý a jeho pery zmrznuté od chladu sa snažili vyprodukovať slová. „Nerozumiem-"

Jimin jeho ruku odstrčil a pozrel sa naňho s čírou nenávisťou.

„Ak sa ma znovu dotkneš, Jeon Jeongguk, prisahám Bohu, že ťa zabijem."

Naposledy do Jeongguka strčil, než odišiel.

Jeongguk pozoroval Jimina odchádzať, až kým nezatočil za roh a nestratil sa mu úplne z dohľadu. Jeongguk sa nadýchol, pretože nevedel, či sa udrží na nohách a posadil sa vedľa náhrobného kameňa. Zložil si hlavu do dlaní, ramená mu klesli a s prázdnym pohľadom sledoval, ako mi po krku a hrudi stekajú kvapky dažďa.

Bol naozaj kretén? Bolo to naozaj to, čo si mysleli ľudia o ňom a jeho kamarátoch? Premýšľal o tom, ako dnes ráno Sejun popadol toho malého prváka a ponížil ho, o tom, ako sa sám Jeongguk na tom smial bez toho, aby si to uvedomil. Uvedomil si, že by to nebolo prvýkrát, ako si robil srandu z iných, vyhrážal sa im a dokonca im aj fyzicky ubližoval.

Možno mal Jimin pravdu. Hoci to ešte stále nevysvetľovalo, čo to má spoločné s Taehyungom. Jeongguk ho vôbec nepoznal.

Nachladne, ak sa čo najskôr nedostane dovnútra, no nemal energiu na to, aby vstal a akokoľvek sa pohol. Jeongguk si myslel, že nájde pokoj v príchode na Taehyungov hrob, no bolo to naopak. Mal oveľa viac otázok - keby tu len bol ten Taehyung a odpovedal na ne.

No nebol. Bol mŕtvy a nejako sa do toho zamotal on.

Jeonggukovi sa zovrel žalúdok. Spadol na ruky a kolená a hlavou skončil v tráve. Bože, cítil závrať. A zimu. Veľkú zimu.

Stále tam zostal, snažil sa upokojiť svoj dych. Na Taehyungovom náhrobku pristál malý modrý motýľ, zamával krídlami. Jeongguk si kládol otázku, čo tu robil v daždi. Prišiel k nemu a nastavil prst. K jeho prekvapeniu motýľ iba vzlietol a usadil sa mu na ňom.

Trochu sa mu začala točiť hlava, zatiaľ čo pozoroval motýľa, ako zamával krídlami v zafírovo-modrej žiare. Začali sa mu zatvárať oči. Bol unavený, ospalý. Mal by si na chvíľku ľahnúť a ísť spať, len na chvíľku. Neskôr vstane... po pár minútach...

-

Na chlapcovo telo sa pozeral pár žiarivých očí. Mohol len dúfať, že ten chlapec nebude ako ostatný. Myslel si, že spravil dobrú voľbu, keď si ho vybral, no len čas mohol povedať, či je to pravda.