3.júl; 2017

Bolo to šialenstvo, chaos.

Taehyung si myslel, že vypočúvanie bude organizovanou záležitosťou, v ktorej budú ľudia hovoriť len vtedy, ak budú o to požiadaní, no aj napriek tomu mal hlavu plnú zmätku.

Nikdy predtým nebol v súdnej sieni. Miestnosť bola pôsobivá, všetko bolo elegantné a vyrezávané z dreva, bola taká veľká, že aj ten najmenší šepot sa odrazil od stien a naplnil miestnosť. Sudca strnulo sedel v prednej časti miestnosti a pozorne počúval, aké útočné a obranné argumenty predkladajú.

Všetko toto vplývalo na Taehyungovú úzkosť, no nebol by taký nervózny, ak by nemusel svedčiť. Predstava toho, že má stáť osamote pred toľkými ľuďmi, zatiaľ čo budú striehnuť na každé jeho slovo a analyzovať ho s cieľom urobiť si úsudok, ktorý by mu mohol zmeniť život, bola ako nočná mora.

Väčšinu z toho ani nepočúval, prázdne hľadel na ľudí v oblekoch a sedel vedľa Jeongguka. Jeongguk mu niekedy šepol slová 'bude to v poriadku' alebo 'som tu', čo bolo síce pekné, no práve teraz to Taehyung tak trochu nevnímal.

Napokon spozornel, keď uvidel, ako jeho otec kráča k pultu.

Jeho otec vyzeral inak – prvýkrát sa oholil, vlasy mal upravené a oblečený bol v obleku na mieru. Vyzeral slušne a jeho prirodzene pekné rysy žiarili. Bol ako presvedčivá fasáda; pre každého, kto ho nepoznal.

Po tom, čo ho vyhlásil sudca, prehltol.

„Pán Kim," spýtal sa zdvorilo. „Aké je vaše zamestnanie a finančný status?"

Jeho otec sa nad tým nepohodlne striasol.

„Som nezamestnaný, ale dostávam detské výdavky," povedal. „Využívam ich čo najviac na starostlivosť o svojho syna."

Svojho syna, povedal to prvýkrát bez toho, aby za tým nebol hnev ani pohŕdanie. Taehyungovi už všetko dávalo zmysel – prečo jeho otec tak veľmi bojuje za to, aby ho mal v starostlivosti – všetko to bolo kvôli detským prídavkom, ktoré boli jeho jediným zdrojom príjmu.

Malo to bolieť, ale nebolelo.

„Aký je váš vzťah s dieťaťom?" ďalej sa pýtal sudca.

„Milujem ho," povedal jeho otec a Taehyung videl, ako Jeongguk zaťal ruky v päsť. „Je to môj jediný syn, jediná rodina, ktorú po Areuminej smrti mám. Urobil by som čokoľvek preto, aby som ho mal pri sebe, ja –"

„Áno, pane, ale aký je váš vzťah s ním?" upresnil sudca, vyzeral trochu podráždene.

„Vychádzame spolu veľmi dobre," odpovedal jeho otec. „Sme si veľmi blízki. Nie tak veľmi, ako keď bol malý, ale veľa sa spolu rozprávame. Sme si pre seba oporou."

„Skurvený klamár," zasyčal Jeongguk. Taehyungov otec bol oveľa prefíkanejší ako samotný Taehyung. Klamal a mal talent na to presvedčiť každého o svojom argumente.

Zdalo sa, že súd zatiaľ sympatizoval s jeho otcom.

Vytvoril si cestu slovami, pomyslel si trpko Taehyung.

Jeho otcovi boli položené ďalšie otázky, týkajúce sa Taehyunga, na ktoré odpovedal klamlivo a s výrazom plným hnevu, nenávisti a žiarlivosti si sadol naspäť. Jeho právnik vyzeral s jeho výkonom spokojne.

„Kiež by som mohol svedčiť," povedal Jeongguk vedľa neho. „Umlčal by som ho."

Taehyung sa trochu pousmial, čo bolo v tejto situácií považované skôr za grimasu. Bol si istý, že Jeonggukovo svedectvo by bola katastrofa, počas ktorého by bol poslaný do väzby za napadnutie jeho otca.

Ďalšia bol Gunhwan, ktorý svedčil proti jeho otcovi.

Vždy som chcel toto spraviť, povedal Gunhwan, keď ho požiadali o to, aby bol svedkom.

Keď prišiel Gunhwan, miestnosť stíchla, vo svojej policajnej uniforme a cieľavedomými krokmi vyzeral autoritatívne. Prisahal svojím menom a svedomite odprisahal prísahu, vyžadujúcu silu. Vďaka tomu sa Taehyung cítil plný nádeje.

„Pracujem pre policajný oddiel," začal. „Som muž práva, spravodlivosti a preto som dnes prišiel svedčiť. Pán Kim je v cele najmenej raz týždenne. Jeho najčastejšími zločinmi sú začatie bitiek, aj keď sa raz pokúsil ukradnúť alkohol. Keď ho zatkneme, často je opitý. Jeho syn je vždy ten, kto ho vezme domov, či už je to uprostred školy alebo neskoro v noci."

Taehyungovi sa začalo rozmazávať pred očami. Nevedel, prečo sa mu chcelo plakať. Nechcel plakať. Bolo by to ponižujúce.

„Tiež by som chcel povedať o Areuminej – smrti pani Kim." povedal Gunhwan. Taehyungovi sa rozochveli ruky. „Často vyzerala strašne – tým myslím samá modrina, vyčerpaná a na pokraji plaču. S jej prácou to nemalo nič spoločné – milovala ju – ale som si istý, že to bolo kvôli jej životu doma. Dnes tu nie je, aby to potvrdila, ale som si takmer istý, že s tým má pán Kim niečo spoločné."

„Špekulácie!" povedal právnik jeho otca, ktorý sa okamžite postavil zo stoličky. Sudcovi sa zúžili oči.

„Sadnite si; toto je vyhlásenie svedka," povedal. Advokát vyzeral nespokojne, no aj napriek tomu vyhovel a nahnevane zasyčal na Taehyungovho otca vedľa seba.

Gunhwan dokončil svoje vyhlásenie a obhajca ho podrobil kontrole; jeho odpovede boli jasné a sebavedomé, také, aké by mal správny policajt mať.

„To je celkom zaujímavé, nemyslíš?" poznamenal Jeongguk a Taehyung prikývol, aj keď to tak naozaj nebolo. Za zaujímavejšie považoval spôsob, akým Jeongguk celé vypočúvanie počúval, pozorne vnímal každý argument, otázku a odpoveď, kritizoval ich a venoval veľkú pozornosť udalostiam.

Taehyung si naraz predstavil Jeongguka v obleku, aký mal na sebe dnes, z drahej sivej látky a pruhovaný, stojac pri tom pulte, zatiaľ čo by obhajoval svojho spojenca.

Prisunul sa bližšie k nemu.

Ďalší svedok bol jeden z opitých kamarátov Taehyungovho otca, ktorý hovoril o tom, aký je Taehyungov otec dobrý človek, ako je starostlivý, veľkorysí a podobne. Boli to hlúposti a tentokrát to všetci vedeli.

A potom zrazu –

„Kim Taehyung k svedeckému pultu."

Taehyungovo telo zamrzlo. Bol na rade.