Zobudilo ho zvonenie telefónu. Nestabilne zdvihol ruku a hmatal ňou po posteli, až kým konečne nenašiel telefón. Bolo asi pol desiatej večer.

„Čo sa deje?"

„Čo to kurva, človeče? Ty spíš?" ozval sa Kyuhyunov hlas. „Mali si sme sa stretnúť u Yerin!"

„Oh, áno," povedal. Zabudol na to. „Prepáč. Necítim sa moc dobre."

Kyuhyun stíchol.

„Si... si v poriadku, Guk? Viem, že si hovoril, že nič to nie je, ale posledné dni si dosť mimo. Začínam sa báť. Stalo sa niečo? Dostal si sa do niečoho, čo -" niekto v pozadí zakričal, potom sa ozvalo zborové zachichotanie. „Musím ísť. Snáď ti bude čoskoro lepšie."

Kyuhyun hovor ukončil a Jeongguk si povzdychol. Vedel, že to jeho kamaráti myslia dobre. Niekedy až príliš.

Nebolo to tak, že by teraz nemohol zaspať, takže Jeongguk to vyriešil tak, že by mohol ísť von a skontrolovať znovu Taehyunga. Vytiahol si futbalovú mikinu, ktorá bola blažene teplá a rýchlo opustil dom, aby si toho rodičia nevšimli.

Prišiel k Taehyungovmu domu a áno! Taehyung sa prechádzal po ceste pred domom. Jeonggukovi sa veľmi uľavilo. Bol v poriadku, bol nažive. Vykročil vpred a mal v úmysle zakričať Taehyungovo meno.

No otvorili sa vchodové dvere a stál tam jeho otec, tvár mal zvraštenú od zúrivosti. A potom Taehyunga udrel po tvári tak tvrdo, že ustúpil pár krokov a takmer spadol.

Okrem toho, Taehyung nijako nezareagoval. Len nehybne stál a mal sklonenú hlavu, zatiaľ čo jeho otec naňho kričal, horlivo nadával a gestikuloval. Jeongguk bol znechutený ešte viac ako predtým, než sa stretol s Taehyungovým otcom.

Jeongguk s hrôzou sledoval, ako Taehyungov otec zdvihol fľašu piva v ruke a Jeongguk sa potom takmer potkol o vlastné nohy, keď bežal Taehyungovým smerom.

„Pán Kim!" povedal veselo. V tejto chvíli by udretie Taehyungovho otca do tváre nebolo dobré pre nikoho. „Rád vás opäť vidím. Bude v poriadku, ak Taehyung so mnou na pár hodín odíde? Máme robiť do školy projekt."

Taehyungov otec naňho hľadel.

„Rob si čo chceš. Budem rád, ak tá kurva," vyzeral, že sa znovu chystal Taehyunga udrieť, „nebude doma, aby mi zničil celý večer, ako to robí posledných šestnásť rokov svojho úbohého života."

Taehyung nevydal ani hláska. Jeongguk sa naňho pozrel a videl, že mal sklenené oči, akoby sa malo stať niečo zlé. Vyzeral, akoby bol zbavený duše a zostalo tu len jeho telo.

„Taehyung?" povedal potichu Jeongguk. Neodpovedal.

„Tej kurve znovu straší vo veži," vypľul jeho otec. „Prajem ti s ním veľa šťastia."

Jeongguk popadol Taehyunga za zápästie a tiahol ho preč od domu.

Väčšinou s ním chodil do parku, no keď sa tam dostali, bola takmer tma a hluční tínedžri práve odchádzali z domov, aby sa opili. Jeongguk sa aj spolu s Taehyungom posadil na hojdačku.

Taehyung sa prudko chvel, aj keď to tak nevyzeralo. Jeongguk si vyzliekol mikinu a prehodil ju cez Taehyunga. Chvel sa tak moc až nič nehovoril.

„Je pre teba trochu veľká, huh," povedal Jeongguk, kľakol si pred Taehyunga na betón a zroloval mu rukávy, aby mu neboli také veľké. Taehyungové zápästie bolo ako ľad a Jeongguk zamrzol, keď sa končekmi prstov niečoho dotkol.

Bola to tá gumička, tá, ktorou-

„Doriti," zamrmlal Jeongguk. Nevidel to moc dobre, no nebadateľne rozoznal, že Taehyungová pokožka bola pod gumičkou tmavšia, akoby bola pomliaždená. Jeonggukovi sa chveli prsty, keď Taehyungovi vyhrnul rukávy a odhalil tak jeho zápästie.

„Prestaň!" skríkol naraz Taehyung, vzpriamene sa postavil a priložil si ruku k zápästiu, na ktorom mal gumičku. Oči mal sklenené a vlhké.

„Taehyung, prosím," povedal Jeongguk a o krok k nemu pristúpil, „dovoľ mi ťa toho zbaviť. Nie je to pre teba dobré-"

„Nie, je," znovu skríkol Taehyung a zlomil sa mu hlas. O niekoľko krokov ustúpil, akoby bol korisť a Jeongguk dravec. „Je to dobré, nemôžeš mi to vziať, nemôžeš-"

„Daj mi tú gumičku:" Jeonggukovi hruď zvieralo bolesťou. „Prosím, nie je to zdravé, ubližuješ si tým."

„Neubližujem si, pomáham si," zamrmlal Taehyung. Ustupoval, preč od Jeongguka a potom o niečo zakopol, pravdepodobne o kamienok. Spadol na zadok, no vstať sa nepokúsil. Len tam sedel a s tými hroznými sklenenými očami sa Jeongguka pozeral.

„Nechápal by si to-" povedal vyčítavo Taehyung, „nechápeš tomu. Tak- p-prestaň sa správať, akoby si vedel... akoby si sami snažil pomôcť, všetko čo-"

„Nie, ty tomu nechápeš," zavrčal Jeongguk. V hlave mu tichý hlások hovoril, aby nebol naštvaný, že Taehyung si ubližuje iba preto, že je zranený a zúfalý, no Jeongguk bol koniec koncov stále Jeongguk. „Je to šialené, to čo robíš, ubližovanie si s tou skurvenou gumičkou celý deň! Nie je to zdravé, nie je to normálne a daj to dole a daj mi to, kurva!"

Jeongguk hlas zanikol v tme a až potom si uvedomil, že kričal. Rovnako ako Taehyungov otec. Naraz bolo ticho, bol počuť iba tiché bzučanie pouličných lámp a áut v diaľke.

Jeongguk ťažko a zhlboka dýchal, pretože sa cítil, akoby sa dusil. Taehyung bol stále na zemi. A plakal.

Jeongguk sa vydesil a chvíľu nedokázal nič robiť. Taehyung vyzeral zlomene a tak pateticky, zatiaľ čo sedel na betóne, chvejúc sa a pokúšajúc sa potláčať vzlyky. Tvár mal červenú a prsty zaháknuté o gumičku. Vyzeral tak drobno a Jeongguka hneď opustil hnev.

„Prepáč mi to," povedal Jeongguk okamžite, zložiac sa na kolená a zoberúc si Taehyunga do náruče. Nehýbal sa, hlavu nechal spočívať na Jeonggukovom ramene a zhlboka dýchal horúci a vlhký vzduch.

„Tak strašne mi to je ľúto, Taehyung," prehltol a pevnejšie objal chlapca pred sebou, cítil sa ako ten najhorší človek na svete.

Zostali tak dlho, minúty, možno hodiny alebo aj viac, pritlačený k sebe v pevnom objatí. Taehyung sa prestal chvieť, Jeongguk sa trochu odtiahol a zdvihol mu hlavu, aby mu videl do tváre.

Prestal plakať, no pohľad nemal o nič menej prázdny.

„Hej," zamrmlal Jeongguk a Taehyung zdvihol hlavu. Pozeral sa niekde zaňho, priamo do tmy.

Jeongguk stiahol ruku z Taehyungovho pása a dotkol sa ňou jeho stále vlhkej tváre. Až potom sa naňho Taehyung pozrel. Pohľad mal zmätený, omámený. Jeho pokožka bola jemná. Cítil sa, akoby mal v náručí niečo neuveriteľne cenné, niečo, čo malo nepredstaviteľnú hodnotu, no niečo, čo bolo taktiež krehké.

Palcom mu utrel oči. Naklonil sa dopredu až sa špičky ich nosov dotýkali. Bol Taehyungovi tak blízko, že dokázal cítiť jeho smútok, ktorý z neho vyžaroval a vstrebával sa mu do kože, krvi a kostí.

Taehyung zažmurkal.

„Môžem?" spýtal sa potichu a presunul ruku, priblížiac sa ňou k jeho zápästiu. Taehyung prehltol a prikývol, očami bol stále na Jeonggukovi.

Jeongguk mu stiahol gumičku a položil ju na podlahu za seba.

„Nemusíš si ubližovať," povedal, „existuje aj iné riešenie."

Nemal potuchy, či ho Taehyung počuje alebo mu rozumie.

„Zostaň pri mne," povedal Jeongguk. Nepýtal sa, pretože vedel, že mu Taehyung neodpovie.

Postavili sa a išli k Jeonggukovi domov. Držal Taehyunga za ruku, ktorá nijako nezareagovala, no bola teplá.

Akonáhle sa dostali dovnútra, Jeonggukova mama bola v kuchyni, okolo nej sa rozprestierali papiere a na nose mala okuliare na čítanie. Vzhliadla, keď Jeongguk vošiel.

„Viem, že si odišiel z domu. Kde si-"

Odmlčala sa, hneď ako si všimla Taehyunga. Tvár sa jej skrútila obavami, ktoré boli schopné mať len matky, žiadala o vysvetlenie.

Jeongguk jej to vysvetlil čo najlepšie, nepýtala sa a ako jeho mama tomu porozumela a prikývla.

„Poďme hore," zaťahal Jeongguk Taehyunga za ruku. Ten ho iba mlčky nasledoval.

Keď vošli do Jeonggukovej izby, dal Taehyungovi na spanie svoje tepláky a tričko. Odišiel do kúpeľne, zatiaľ čo Taehyung sa prezliekal, vyčistil si zuby a prezliekol sa do pyžama. Keď bol hotový, Taehyung bol už prezlečený a stál uprostred jeho izby, škriabajúc sa na zápästí.

„Nejdeš do postele?" povedal Jeongguk a Taehyung neveriacky trhol hlavou. Jeongguk sa nevedome začervenal.

„Neboj sa, budem spať na gauči," povedal rýchlo a palcom naň ukázal, mal ho v izbe, ak by s kamarátmi prišli hrať videohry. Keď sa Taehyung nepohol, dodal (neskôr to oľutoval): „Je to veľmi pohodlný gauč. Takže, uh. Nemusíš na mňa brať ohľad. Nie, že by moja posteľ nebola pohodlná, pretože, ona je. Všetko je pohodlné."

Nervózne sa zasmial a Taehyung išiel do jeho postele, vytiahnúc na seba prikrývku. Plecia mal celé napäté, no Jeongguk usúdil, že s tým nemôže nič robiť. Nechcel, aby sa Taehyung cítil ešte viac nepohodlne.

„Dobrú," povedal Jeongguk, ktorý naozaj neočakával odpoveď a zhasol svetlo. Popadol vankúš a prikrývku pod rozťahovacím gaučom, ľahol si a zakryl sa.

Naozaj nemohol zaspať a súdiac podľa Taehyungovho dýchania, nemohol ani on.

„Jeongguk?" povedal Taehyung z ničoho nič a to bolo tak nečakané, že Jeongguk takmer spadol z gauča.

„Á-áno?" odpovedal.

„Nevadí ti to?" spýtal sa Taehyung. Keď Jeongguk nič nepovedal, upresnil to. „To, že som gay."

Jeonggukovi takmer z hrude vyskočilo srdce a jeho hrdlo mu pripomínalo Saharu.

„Nie," zamrmlal.

Jeongguk sa trochu zdvihol, aby sa pozrel na Taehyunga, ktorý sa schovával pod prikrývkou, zdal sa byť uvoľnenejší. Zahryzol si do pery a usmial sa.