Jeho nálada sa nezlepšila ani v čase, kedy zazvonilo na obed, takže Taehyung prekĺzol na toalety, kde bolo aspoň trochu ticha. Rád ich nazýval svojimi toaletami, pretože si bol istý, že tam trávil viac času ako ktokoľvek iný.

Taehyung sa pozeral na dvere kabínky a prezeral si všetky grafity, od neopracovaných obrázkov až po povzbudzujúce citáty. Ani zďaleka neboli zaujímavé.

Taehyung sa už cítil oveľa lepšie.

Vtom sa ozval zvuk otvárania dverí a potom-

„Sklapni, Guk, naozaj to urobila, prisahám," povedal škriekavý hlas a Taehyung sa porazenecky zviezol po stene až na zem.

Vesmír ho nenávidel.

„Dobre, čokoľvek povieš," odpovedal Jeongguk takým sarkastickým spôsobom, že mal na krajíčku aj Taehyung.

Najprv sa ozval zvuk splachovania pisoára a potom tiché šušťanie.

„Použijem kabínu," povedal Jeongguk.

„Kurva, nie," povedal jeho kamarát.

„Nehovoril som ti, že musíš na mňa čakať," povedal Jeongguk, „choď napred. Stretneme sa vonku."

Taehyung započul, ako sa otvorili dvere a potom sa jemne zatvorili. Jeongguk bol stále tu.

Potom naraz uvidel záblesk tmavomodrej uniformy, na čo Jeongguk vtrhol do Taehyungovej kabínky a potom urobil tú najzvláštnejšiu vec, kedy bol úplne za hranice Taehyungovho osobného priestoru.

Taehyung sa pozeral na špičky svojich topánok, potom na Jeonggukové a potom znovu na svoje.

„Čo ťa dnes ráno naštvalo?" spýtal sa Jeongguk. Jeho hlas bol tichý, úprimný a úplne mätúci.

Taehyung neodpovedal, pretože Jeongguk by to zrejme nechápal. Nie, že by chcel, aby to chápal.

Tajne sa naňho pozrel, Jeongguk zrejme čakal na jeho odpoveď.

Taehyung prehltol, ten zvuk bol v tom tichu dosť počuteľný.

Znovu sa naňho pozrel. Jeongguk sa mračil a pozeral sa naňho.

„Som gay," zašepkal Taehyung a potom sa začal cítiť, akoby umieral.

Jeongguk dlho nič nehovoril a Taehyung sa cítil, akoby mal v tú chvíľu skutočne zomrieť.

„Ty- " Jeonggukov hlas bol chrapľavý, tak si odkašľal a znovu sa o to pokúsil, „Ty si- Ja nie som... v poriadku."

Taehyung cítil, ako sa s Jeonggukovho hlasu niečo vytratilo. Akoby bol z jeho priznania znechutený, no snažil sa to skryť, pretože urážanie Taehyunga zrejme nebolo súčasťou Jeonggukovej novej osobnosti.

V tom bode mal pocit, akoby mal vyvracať vlastný žalúdok. Predstavoval si, ako Jeongguk išiel so svojimi kamarátmi a rozprával im ten posmešný materiál. Taehyung nemohol byť naštvaný na Jeongguka - jedine na seba. Bola to jeho chyba, že to povedal práve jemu.

Čo si myslel?

Skutočnosť jeho slov začala padať ku dnu a Taehyungovi začala horieť celá tvár, akoby bol varený zaživa.

„Jasné," povedal Taehyung.

„Musím ísť," vyhŕkol Jeongguk, a keď sa naňho Taehyung pozrel, líca mal úplne červené a zvyšok tváre veľmi bledý. Zdalo sa, že Jeongguk sa teraz naňho nedokázal ani len pozrieť.

Bolo to úplne trápne - a zahanbujúce. Toto... toto bola možno jedna z Taehyungových najhorších životných volieb a to bolo naozaj čo povedať.

Jeongguk otvoril dvere od kabínky miesto toho, aby cez ňu preliezol, čo bolo uňho zvláštnosťou - Bože, možno sa pri ňom cítil až moc nepríjemne na to, aby dokázal preliezť dvere - možno si myslel, že by sa mu Taehyung bude pozerať na zadok alebo niečo podobné. Určite nechcel riskovať, pretože bol, kurva, nechutný a každý to vedel-

Naraz dostal pocit, že všetko zničil, keď logicky nikdy nebolo čo zničiť.