Taehyung sa pokusne pripájal do konverzácie, nie preto, že by chcel s Jeonggukom hovoriť, ale skôr kvôli jeho zvedavosti pochopiť, čo sa vlastne deje.

Zakaždým, keď niečo povedal, Jungkook sa usmial tak žiarivo, že Taehyung nemal ďaleko k tomu, aby si zakryl oči.

Myslel si, že to bolo tým skazeným mliekom, ktoré mal pred pár dňami a kládol si otázku, či môžu byť otravou jedlom vyvolaná aj halucinácie.

Bolo to zvláštne. Jeongguk určite neočakával, že mu Taehyung skočí do náruče, akoby zabudol na roky posmechu a trápenia iba kvôli niekoľkým šálkam kávy (určite lahodnej) s poznámkach napísaných na papierových obrúskoch, ktoré by boli trochu romantické, ak by to nebol Jeon Jeongguk, kto ich napísal.

Do školy prišli neskôr, ako bol Taehyung zvyknutý a budova sa už hemžila študentmi - niektorí písali na poslednú chvíľu eseje a iní kričali a postrkovali sa navzájom, konkrétne Jeonggukovi kamaráti.

Jeongguk na nich zakričal spôsobom, čo sa podobalo skôr na plač divokého zvieraťa, než skutočný pozdrav, ktorý vyvolal zoskupenie spätných zvieracích výkrikov, ktoré Taehyungovi spôsobili strach. Ten strach sa zväčšoval, keď celá skupina kráčala tým smerom, kde stál on a Jeongguk.

Taehyungové nervy sa nebezpečne zvyšovali a prstami sa inštinktívne hral s gumičkou na zápästí. Bol to tupý ohlas bolesti a nedarilo sa mu pred ním utiecť.

Taehyung však vždy vedel, že Jeongguková skupinka kamarátov je hlučná, no byť čoraz bližšie k tomu chaosu bolo viac než sily zbavujúce.

Na jeho prekvapenie si ho Jeonggukovi kamaráti nevšimli. Vôbec. Ani sa na ňom nesmiali, aby ho ponížili. Bolo to, akoby bol úplne neviditeľný - Taehyung si nebol istý, či má byť urazený alebo vďačný, takže sa pokúsil splynúť so stenou.

Stále sa pohrával s gumičkou a rozhliadal sa dookola. Jeonggukovi kamaráti si ho možno nevšimli, ale všetci ostatní áno. Podivne naňho civeli, pravdepodobne premýšľali, ako to, že Taehyung skončil v spoločnosti takej skupinky.

Jeongguk sa s ostatnými zasmial a divoko gestikuloval, zatiaľ čo im niečo rozprával. Dokonca aj Taehyung priznával, že Jeongguk mal talent na rozprávanie príbehov; dokázal urobiť niečo nezaujímavé zaujímavým.

Problém bol v tom, že Taehyung to naozaj nechcel počúvať.

Nepohodlie zo situácie malo teraz dopad aj na Taehyunga. Mal by pravdepodobne odísť.

Jeonggukov pohľad na dlhú chvíľu zachytil ten jeho. Neprestával hovoriť, no nad svojimi slovami sa usmieval,vrelo a bezstarostne, čo Taehyung nikdy nepoznal.

Rozhodol sa zostať o niečo dlhšie.

„Dám si jeden sem a jeden tu," povedal Jeongguk a palcom sa dotkol vrchnej časti svojho ucha. „Čo si o tom myslíš?"

„Že by si si ich už nemohol vytiahnuť," povedal jeden z Jeonggukových kamarátov, vysoký, svalnatý chalan s trochu prigňáveným ksichtom. „Ale naozaj sa mi nepáči, že celé tvoje ucho je také popiercingované čudo.

Taehyung ticho nesúhlasil.

„Páči sa mi to," odpovedal Jeongguk ľahko, ukazovákom vkĺznuc do strieborného krúžku vo svojom pravom uchu.

„Áno, je to trochu teplé, vieš," povedal prigňávený ksicht. „Je trochu divné, že kapitán nášho futbalového tímu rád nosí náušnice a podobné sračky."

Jeongguk na chvíľu zamrzol. Taehyung zúfalo chytil gumičku.

„Myslíš si, že je to teplé?" spýtal sa pomaly Jeongguk. Zdalo sa, že Taehyung bol jediný, ktorý bol napätý - všetci ostatní, vrátane prigňáveného ksichtu, sa ako zvyčajne uškŕňali.

„Ty máš čo hovoriť, človeče, fajčíš vtáky kvôli živobytiu," povedal iný chalan prigňávenému ksichtu a celá skupina, Jeongguk tiež, vybuchla do smiechu.

„Strať sa!" buchol ho do ramena prigňávený ksicht. Opäť sa pustili do vzájomného žartovania, no Taehyung bol iracionálne nahnevaný.

Otočil sa na päte a odišiel, ignorujúc Jeonggukovo volanie za sebou. Odolával nutkaniu sa obzrieť späť.

Vedel o nich, že to boli typy, ktoré si robili z gayov srandu - bola to tá časť populárneho-vysokoškolského-balíčka-hráčov-futbalu - a nebolo to ani moc zlé, no fakt, že Jeongguk, ten, ktorý Taehyungovi navrhol, že dá čokoľvek, len aby s ním chodil do školy, sa smial.

Bolo to aj tak, že celá tá vec s homosexualitou zasiahla Taehyunga dosť aj doma a prinieslo mu to prinajmenšom od svojho otca spravodlivý podiel na problémoch.

Taehyung sa tiež hneval aj na seba, aj keď iba malou časťou, no stále prítomnou, ktorá si myslela, že sa možno Jeongguk zmenil a jeho dobrota nebola falošná.

Pozeral sa na všetkých študentov vo svojom okolí, na všetky skupinky, ktoré sa rozprávali, sedeli alebo robili čokoľvek iné, no stále boli súčasťou niečoho. Taehyung nebol súčasťou ničoho.

Vedel, že by nemal, no vytiahol si telefón, klikol na Jiminov kontakt a civel naňho. Obrázok ku kontaktu bol ten, ktorý Taehyung spravil na Jiminové pätnáste narodeniny. Tvár mal pokrytú koláčom s polevou a jediným viditeľným znakom na jeho tvári bol mrzutý úsmev.

Chcel Jiminovi zavolať, premýšľal o ňom často, no rýchlo stratil odvahu. Nerozprávali sa roky a úprimne, nebol is istý, či by mal Jimin s ním záujem hovoriť.

Taehyung bol teraz iný, než bol, keď boli on a Jimin na strednej škole najlepší kamaráti. Bol viac uzavretý, menej ochotný zabávať sa a tešiť sa. Jimin by tohto Taehyunga nemal rád, vedel to.