28.máj; 2017

Uisťoval sa, aby bol pri odchode do školy čo najtichší.

Jeho otec ležal na gauči v obývačke a pri nohách mal roztrúsené poloprázdne fľaše od piva. Televízia bola zapnutá, sotva bola počuť. Ani sa neodvážil ju vypnúť, pretože nechcel riskovať, že prebudí otca, nie, aj keby to znamenalo zvýšenie poplatkov za elektrinu a ďalšie naviac šichty v obchode neďaleko ich domu.

Cez rameno si prevesil vak a išiel von. Hneď ako opustil dom, ťažoba z jeho hrudi opadla. Odchádzal za hranice temnoty, smútku, hnevu a vyšiel do bdelého, ranného, slnečného dňa.

Dokonca aj tak mu srdce v hrudi bilo ako bláznivé a chveli sa mu prsty. Strčil si ich do vreciek saka a vystrel sa.

Od včerajška nebol schopný o tom prestať premýšľať. O káve, zákuskoch, sprostých poznámkach, ktoré keď si prečítal, zdvihli mu náladu a tak ľahko donútili jeho srdce splašene biť. Boli zlatým klincom jeho dňa.

To to znamenalo, až kým nezistil, že ich odosielateľ nebol nikto iný ako Jeon Jeongguk, rezidentný debil. Aj napriek tomu, že to Jeongguk vehementne popieral, Taehyung si bol stále istý, že ide o nejaký typ chorého vtipu. O niekom ako Jeongguk by to nepovedal.

Jeongguk a jeho kamaráti urobili Taehyungovi zo života ešte živšie peklo, ako to bolo predtým. Jeho sebadôvera bola zrazená z nuly na bod mrazu. Taehyung vždy žil v zavrhnutí. Bolo to ako jeho trvalý stav.

Pri premýšľaní o Jeonggukovi sa mu ťažko dýchalo, bolela ho hlava a zvonilo mu v ušiach. Okraje jeho zraku začali tmavnúť a Taehyung vycítil príchod panického záchvatu.

Chodník okolo neho sa začal rozmazávať, triasť a jeho oblečenie sa zdalo byť naraz príliš horúce. Rebrá sa mu bolestne tlačili k hrudi a Bože, začalo to práve teraz, stŕpli mu celé nohy od piet až po kolená.

Taehyung naslepo nahmatal svoje zápästie, až kým prstami nezavadil o gumičku. Dvoma prstami si ju na zápästí natiahol a s plesknutím ju pustil.

Ruka mu zapulzovala bolesťou, ktorá sa šírila až k jeho chrbtu. Urobil to znovu a znovu, až kým nemal kožu celú červenú a boľavú. Oči mal plné sĺz a nedalo sa mu dýchať.

Povzdychol si, ustupujúc dozadu, až kým sa chrbtom nedotkol steny a nezosunul sa po nej dolu. Pozrel sa na svoje horiace, červené zápästie. Pekelne to bolelo a Taehyung to potreboval ako vlastný kyslík.

Gumička bola skrútená a priliehala k jeho červenému zápästiu. Bolo to neznesiteľne škaredé, no tiež to bola jediná vec, ktorá spôsobovala jeho panické záchvaty.

Taehyung sa znovu postavil a kráčal. Jeongguk už by naňho nemal mať taký účinok - Taehyung mal dva roky na to, aby si zvykol na jeho neustále posmešky a spôsoby, akým s ním a všetkými ostatnými, ako je on zaobchádzal, akoby boli špinou na spodku jeho topánky.

Nie je to tak, že by som nič neurobil, ak by sa so mnou pokúšal naozaj zametať, pomyslel si Taehyung. Naučil sa, že bolo najlepšie nechať Jeongguka robiť to, čo chce a vysporiadať sa s následkami, ktoré prídu.

„Taehyung!"

A naraz bol tu, vedľa Taehyunga z neho vyžarovalo teplo, ktoré ho nútilo sa cítiť znovu nervózne. Taehyung držal hlavu sklonenú, pohľadom sa pozeral na svoje nohy, zatiaľ čo neohrabane prechádzal ulicou.

„Takmer som prespal svoj budík," povedal veselo Jeongguk a Taehyung zaťal zuby. Ten chalan mohol so svojimi hereckými schopnosťami veľmi ľahko pokračovať v hre. „Ale nastavil som si ich... osem, takže som sa zobudil."

Jeongguk neprestal rozprávať úplne celú cestu - banálne reči, ktoré Taehyung nevnímal a Jeonggukov hlas bol preňho iba tichým šumom. Naraz sa Jeongguková ruka zovrela okolo jeho ruky a Taeyhung sebou trhol tak rýchlo, až takmer spadol.

„Prepáč- prepáč!" Jeongguk ustúpil. „Len sme pri kaviarni. Som akosi hladný- poďme si niečo dať."

Taehyung nasledoval Jeongguka dovnútra, bol príliš unavený na to, aby protestoval. Byť v okolí niekoho ako Jeongguk nebolo nič zábavné.

„tento mrkvový koláč vyzerá dobre, ale tréner Cheong by mi nakopal zadok," povzdychol si Jeongguk. Taeyhung sa pozrel na tabuľu zobrazujúcu možnosti výberu, pohľadom skĺzol na-

„Karamelové macchiato a..." Jeongguk prižmúril oči, „len obyčajná čierna pre mňa."

Taehyung sa na Jeongguka prekvapene pozrel, než si spomenul, že on bol ten, čo mu celý čas prinášal kávu, samozrejme, že vedel, čo má objednať.

Zatiaľ čo čakali na svoju objednávku, Jeongguk sa zľahka húpal, rozprával snáď milión slov za minútu a hral sa s koncom svojej kravaty. Taehyung nemal tušenie, prečo bol Jeongguk taký nervózny, keď Taehyung bol introvert, vyvrheľ a blázon v jednom.

Aj keď sa Taehyung naučil tváriť nejako, čo sa podobalo na pokoj, vnútri sa krútil a jeho myseľ bola momentálne šialene zmätená. Jeonggukova prítomnosť, ktorú vždy spájal s pocitom strachu a hrôzy, nespôsobila nič, čo by ho priviedlo do stavu nervozity alebo panického záchvatu ako pred niekoľkými minútami.

Ich káva dorazila a najprv si vzali svoje poháre, než si sadli k stolu v rohu, čo bolo niečo viac ako to, s čím Taehyung súhlasil. Obaja si sadli.

„Overwatch je najlepší," povedal Jeongguk, prsty omotané okolo horúceho pohára. Taehyung ho nikdy nevidel vyzerať tak... priateľsky. Bolo to úplne odlišné od toho skutočného Jeongguka, ktorý bol hrubý, chladný a nemilosrdný.

Taehyung si odpil zo svojej kávy a zameral sa na bielu stenu za Jeonggukovou hlavou, pričom sa vyviedol zo stavu ľahostajnosti, ktorý ovládal po tých rokoch, čo naňho doma kričali, bili ho a hádzali o podlahu v kuchyni.