Pozor!
V príbehu je dopodrobna opisovaná úzkosť a depresia! Naozaj to nie je nič pre slabé povahy.

-

3.november; 2017

„Kurva, kurva, kurva, kurva," zúfalo opakoval Jeongguk, zatiaľ čo v plnej rýchlosti šprintoval smerom k školskej bráne. Dokázal sa odstať na svoju prvú hodinu iba dvadsať minút po zvonení. Nebola to jeho chyba, že sa minulú noc na Wonshinovej narodeninovej párty tak spil, že keď prišiel domov, omdlel na záhrade a prebudil sa s tak silnou kocovinou, že pred očami videl iba čierne šmuhy. Bolesť hlavy zmizla potom, čo si dal dve fľaše s vodou a na chvíľu bol na čerstvom vzduchu. Horlivo vtrhol do triedy.

Zvyčajne, keď Jeongguk prišiel neskoro do triedy, dialo sa toto; vošiel dnu, na čo skupinka jeho kamarátov - populárni, úplne príťažliví a všetci členovia školského futbalového tímu - vybuchli do výskotu a výkrikov typu, že to vyzerá, že sa Guk konečne rozhodol objaviť, až kým sa nevrátila na oči učiteľka a nepovedala im, aby sklapli. Potom sa Jeongguk dostane k svojmu miestu uprostred nich - ako kapitán futbalového tímu.

Učiteľka povedala Jeonggukovi, že musí brať svoje vzdelávanie seriózne, že je to jeho tretí ročník. On poslušne prikývol, no vedel, že na všetkom nezáleží, pretože na školu išiel iba kvôli futbalu. Nikto nemusel vedieť, že si Jeongguk tajne želal, aby jeho známky boli o niečo lepšie, možno by mal potom šancu stať sa lekárom ako jeho mama alebo univerzitným profesorom ako jeho otec. Možno by potom nemusel skrývať fakt, že má rád pečenia a kreslenie do svojho skicára, ktorý si skrýva pod vankúšom a možno, naozaj možno by mohol mať rád chlapcov rovnakým spôsobom ako chcel mať rád dievčatá.

Dnešok bol však iný. Ľudia sa obzerali, áno, ale ich tváre boli vážne a rezignované a ich pohľad sa zdal, akoby videli aj cez neho. Vzduch v miestnosti bol preplnený napätím. Pozrel sa na svojich kamarátov zoskupených v ich obvyklom kútiku triedy. Dokonca aj oni boli veľmi ticho.

Čo sa to, kurva, deje, pomyslel si Jeongguk.

Pani Kwonová si odkašľala. „Pán Jeon, ak by ste sa mohli posadiť."

Jej hlas sa zlomil uprostred vety, ktorá sa Jeonggukovi ozývala v hlave. Rýchlo si sadol na miesto.

„Pokračujem tam, kde som skončila," povedala pani Kwonová hrobovým tónom, „po tejto hodine bude zhromaždenie, ktoré bude o niečo presnejšia ako ja. A... chcem vám všetkým povedať, že dúfam, že viete, že sa so mnou môžete kedykoľvek porozprávať. O čomkoľvek. Viem, že som len vaša učiteľka, ale existuje spôsob, ako by som vám mohla-"

Naraz sa odmlčala a pridusila v sebe slová. Jeongguk si všimol, ako sa jej lesknú oči. Z hrdla jej unikol malý vzlyk a okamžite si zakryla ústa, odvrátiac sa. Vzduch v miestnosti bol len hustejší.

Jeongguk sa trochu zamračil a zúfalo sa rozhliadol dookola. Čo sa to, dopekla, dialo?

„Čo sa deje?" povedal.

„Včera sa zabilo decko z nášho ročníka," odpovedal mu potichu Jaebum.

„Čo?" zvolal Jeongguk a vytreštil oči. Niekoľko hláv sa otočilo. Doriti, moc nahlas. Bol príliš hlučný. „Kto?" spýtal sa tichšie.

„Kim Taehyung," povedal Jaebum.

Jeongguk stíchol v prospech pamiatky toho Taehyunga. Prehľadával si v hlave informácie - Kim Taehyung, kto je Kim Taehyung? - ale nič nenašiel. S najväčšou pravdepodobne neboli ani kamaráti. Jeongguk premýšľal, ako by sa cítil jeden z jeho kamarátov, ak by spáchal samovraždu a cítil, ako mu zovrelo hruď. Potriasol hlavou, aby sa zbavil zbavil morbídnych myšlienok.

Zazvonil zvonček a každý vstal. Teraz bola tá schôdza. Zatiaľ čo sa všetci schádzali na chodbe, Jeongguk sa prisunul k Jaebumovi.

„Vieš, kto je Kim Taehyung?" odmlčal sa a potom sa opravil. „Kto bol."

„Nemám poňatia," povedal Jaebum.

Jeongguk sa otočil ku Kyuhyunovi.

„Poznal si Kim Taehyunga?" spýtal sa. Kyuhyun pokrčil plecami a pokrútil hlavou.

Jeongguk sa neustále na to pýtal a zdalo sa, že nikto Kim Taehyunga nepozná. Znepokojovalo ho to. Aspoň jeden z nich ho určite poznal, pamätal si jeho existenciu? Jeongguk sa cítil vnútri znepokojene a nervózne.

Na zhromaždení boli rôzni učitelia, ktorí hovorili o Taehyungovi a o tom, aké mal na škole vysoké ambície a o tom, aký bol dobrý študent - vždy pomáhal učiteľom a zdokonaľoval školskú komunitu. Potom povedali študentom, že sú tu poradcovia, s ktorými sa môžu kedykoľvek porozprávať, a že samovražda by nemala byť riešením. Jeongguk si celý ten čas robil starosti.

Na obrazovke projektoru bol rozpixelovaný obrázok vysmiateho Kim Taehyunga, kľačal vedľa niečoho, čo bolo pravdepodobne pes, ruky mal omotané okolo krku zvieraťa a objímal ho. Jeongguk si kládol otázku, kedy bol ten obrázok zhotovený. A či Kim Taehyung vedel, že sa chystá zabiť a i tak sa do kamery usmieval.

Nemohol sa toho nepríjemného pocitu zbaviť. Rozhliadol sa vôkol, aby zistil, či zahliadne nejakého kamaráta Kim Taehyunga. Zdalo sa, že k jeho zdeseniu nikto hystericky neplakal alebo sa rozrušene nepozeral na fotografiu. Bolo tam niekoľko dievčat, ktoré zadržiavali slzy, ale to sa dalo od nich očakávať.

Boli to kamarátky Kim Taehyunga?

Ak nemal kamarátov, potom nemal nikoho, komu sa môže zveriť - to bolo určite dôvodom, prečo prišlo k najhoršiemu. Cítiť sa osamotene pri akomkoľvek probléme, ktorému musel čeliť - Jeongguk si ani nedokázal predstaviť bremeno, ktoré tá osoba niesla.

Otočil sa späť k obrázku na projektore. Vlasy mal strapaté a oblečenie pokrčené, akoby pred urobením fotky pobehoval okolo. Jeongguk si ho pamätal, no nie úplne jasne. Dokázal si spomenúť, že niekedy tú tvár na chodbe videl, no nič viac.

Bolo to lepšie ako nič.

Nemal by som sa cítiť taký vinný, pomyslel si Jeongguk. Prečo sa cítim vinný? Nie je to moja chyba, nemohol som urobiť nič. Ani som ho nepoznal!

„Taehyungov pohreb sa uskutoční tento piatok o šiestej hodine. Všetci ste vítaní - jeho rodina pozvala všetkých."

Jeongguk si pomyslel, že to bolo trochu zvláštne. Jeho rodičia boli v pohode s tým, že na pohreb ich syna prídu všetci? Zaujímalo ho, kto pôjde. A potom sa znovu cítil vinný. Riaditeľ slávnostne ukončil zhromaždenie a všetci v tichosti opustili halu.