Vo dverách stál Sebastián, Albert a majordóm. Sebastián a majordóm držali Alberta, ktorý bol doráňaný. Tvár mal posiatu krvavými fľakmi, košeľu roztrhanú a presiaknutú krvou. Kým v Izabellinej tvári sa odrážalo zdesenie.

Izabella rýchlo prikročila ku kreslu a otočila ho, aby doň mohli posadiť Alberta. Nič nehovoril, pravdepodobne mal bolesti, lebo zavzlykal.

Izabella utiekla zo salóna.

,,Sebastián, netvár sa takto. Nič mi nie je. Bol to len malý pád." Povedal Albert prerušovane.

,,Okamžite dám poslať po lekára. Vyzerá to veľmi zle." Rozhorčene sa vyjadril Sebastián.

,,Bude to v poriadku, neboj sa. Vážim si, že sa o mňa bojíš. Aspoň niekto." Albert si odfŕkol a pozrel sa na dvere, za ktorými zmizla Izabella. ,,Keďže moja manželka utiekla, ani sa na nič neopýtala. Kam utiekla?" Albert si zakašľal, keď v tom vošla do salóna Izabella s misou plnou vody a nejakým plátnom.

Izabella nechápala ako sa jeden pokojný deň na tomto hrade pre ňu musel skončiť takto. Nedalo sa povedať, že by o Alberta nemala strach alebo nepociťovala starosť, ale nechcela sa k nemu ozývať a ani sa na neho pozrieť, no keď ho videla v takom stave, tak musela niečo urobiť. Utekala aspoň po vodu, aby mu očistila rany.

,,Sebastián, poslali ste niekoho po lekára?" Pozrela sa na Sebastiána. V jej hlase bolo počuť strach, ale aj výstrahu. Rýchlym krokom Izabella prikročila bližšie k Albertovi a položila misu s vodou na stolík. V tvári Sebastiána videla rozpaky a zároveň aj prekvapenie. Na Alberta sa radšej nepozrela.

Od Sebastiána odpoveď nedostala, len sa pozrel na Alberta, ktorý prehovoril.

,,Žiadneho lekára nepotrebujem! Čo tu chcete s tou vodou?" Povedal s hnevom a ukázal na misu. No následne oľutoval tón svojho hlasu.

Izabella si kládla sama sebe do hlupaní za to, že mu chce pomáhať za takéto správanie. Nadýchla sa a odpovedala.

,,Neviem, či ste si vedomí toho, že je potrebné vám tieto rany vyčistiť. Keďže nechcete lekára, tak je to potrebné dvojnásobne. Ale keď nechcete moju pomoc, tak odídem. Stačí povedať."

Sebastián sa vzdialil, aby im doprial súkromie. Bol si istý, že bude o jeho priateľa postarané. Nie len z toho dôvodu, že je pri ňom manželka a svetské zákony, tak kázali, ale aj z toho dôvodu, že Izabelle dôveroval a jeho vnútorný hlas mu našepkával, že práve táto nezvyčajná žena prinesie do života jeho priateľa šťastie.

Izabella sa hnevala na Sebastiána, že ju nechal samú v tejto pre ňu dosť nepríjemnej situácii. Stáť tu pri človeku, ktorý ju len osočuje, ktorý sa nevie slušne správať. Ale je teraz ranený a je potrebné mu pomôcť a Izabella nechcela upustiť od svojich zásad a navyše bola jeho manželkou. Albert nič nepovedal, tak sa Izabella pobrala na odchod.

Albert čakal, kým Sebastián odíde, preto nič nepovedal. Nemohol očakávať, že sa Izabella otočí a bude chcieť odísť preč.

,,Počkajte, prečo hneď utekáte? Povedal som, že máte odísť?" Pokojne sa opýtal Albert. ,,Počuli ste niečo také?" Vzdychol si a Izabellu to rozrušilo.

Neotočila sa a aj napriek tomu odpovedala.

,,Nepovedali ste nič. To ma prinútilo pobrať sa na odchod."

Albert v túto chvíľu bojoval sám so sebou. Najradšej by ju poslal preč, ale zaumienil si, že ju chce spoznať, že jej dá šancu. Nevedel, či to dokáže a či chce toto manželstvo prijať, ale chce sa o to pokúsiť. Najprv sa musí naučiť neubližovať jej slovami a porozumieť jej. Už sa niečo dozvedel z jej minulosti. Nechcel jej ubližovať, tak ako jej rodičia, ktorí si ju pravdepodobne vôbec nevšímali.

,,Zostaňte prosím. Sám si tie rany nevyčistím." Albert sa k nej prihovoril tým najsladším hlasom, ktorý počula. Keď ju takto pekne požiadal, tak sa otočila k mise a začala namáčať látku.

Keď vykonávala túto činnosť, tak veľmi nepremýšľa a nedomyslela to. Konala nerozvážne a s ochotou pomôcť. Salón určite nie je vhodné miesto na čistenie rán a ani na to, aby tu Albert sedel bez košele. Nehovoriac o tom, že ho bez košele mala možno vidieť skôr. Keby sa cirkev dozvedela, že ich manželstvo nebolo spojené aj telom, tak by ich za manželou nepovažovala a ich manželstvo by bolo neplatné.

,,Mali by vás odniesť do komnaty. Má prísť vaša sesternica a toto nie je najvhodnejšie miesto na čistenie rán." Podotkla Izabella.

Albert bol nervózny. Stále mu nepozrela do tváre. Pomyslel by si, že to je jej zvyk, ale keď sa zhovárala so Sebastiánom, tak mu hľadela priamo do očí.

,,Sophie, dnes už nepríde. Poslala odkaz, že mali problémy s kolesom na koči. Musia počkať, kým to opravia. Tak prenocujú inde. Mali by prísť zajtra. Mal vám to oznámiť majordóm."

Izabella nebola prekvapená. Majordóm tohto hradu jej nebol sympatický a ešte sa s ním ani poriadne nezhovárala. Neukazovala sa služobníctvu veľmi na oči, len s výnimkou dnešného dňa. To bol dôvod prečo asi nepokladal za potrebné oznámiť jej to. Ešte stále neprebrala chod tohto hradu, aj keď ju zosnulý markíz vo svojom liste o to požiadal.

Albert sledoval tvár svojej manželky. Nič mu nepovedala a už dlhú chvíľu hľadí do vody. Musela sa zamyslieť. Všetko ho bolí, no najviac ho zraňuje, že mu nevenuje svoj nádherný pohľad, ktorý mal patriť len jemu, tak ako ona. Albert sa pomaly učí správať k tejto žene inak ako k ostatným, no stále zabúda na vhodné spôsoby.

,,Pozrite sa na mňa Izabella!" Povedal už s hnevom v hlase.

Izabella sa neotočila. Tak ju chytil za zápästie. Jej pohľad sa upriamil na jeho ruku.

,,Prečo sa mám na vás pozrieť? Budem sa pozerať o chvíľu, keď vám budem zotierať krv a špinu z rán." Zranene odvetila.

,,Myslíte si, že som hlúpy? Myslíte si, že neviem, čo robíte?" V hlase Alberta bolo cítiť napätie a hnev.

Izabellinu stúpajúcu nervozitu vystriedal hnev. To nie je možné, on vie všetko! Nabrala odvahu a s hnevom v očiach mu pozrela do jeho očí.

,,Už som si vedomá toho, že viete o tom, čo robím. Vy viete všetko! Aj v tejto situácii, v bolesti, ktorá vám zviera telo sa opovažujete narážať na vami vymysleného milenca. Ja vám tu chcem pomôcť, ale vy si to nezaslúžite! Ste jediný človek, ktorý si nezaslúži, aby som mu pomohla, je to proti mojim zásadám, ale budem sa musieť naučiť robiť výnimky a začnem vami."

Alberta veľmi zaboleli jej slová. Prečo sa k nemu nespráva tak pekne ako ku Sebastiánovi? Prečo nepozerá na neho takým pohľadom, aký mala v prvý deň ich stretnutia v stajni?

,,Izabella, nič také som teraz nemyslel."
Zlomene odvetil a opäť nasadil svoj zvyčajný tón hlasu. ,,Budete to ešte dlho naťahovať alebo si ich mám vyčistiť sám?" Nevedel jej odpovedať inak. Nahnevala ho svojimi slovami, hneval sa na ňu, ale viac sa hneval na seba.

,,Musíte si dať dole košeľu." Túto požiadavku vyslovila Izabella potichu a na tvári sa jej objavila červeň.

,,Môžete mi prosím pomôcť, lebo sám to asi nedokážem."

Spoločnými silami vyzliekli košeľu. Albert vzlykal pri každom pohybe. Izabella mu začala umývať rany. Na hrudi sa mu začali objavovať modriny. Znervózňovalo ju, že bola pri ňom tak blízko, ale musela uznať, že jej to nebolo až také nepríjemné. Mal prekrásnu svalnatú hruď, ktorá sa dvíhala nepravidelne. Albert na ňu neustále hľadel, ale nič jej nepovedal, znervózňovalo ju to. Musela prerušiť ticho, lebo jeho úpenlivy pohľad jej vyvolávali rumenec na tvári.

,,Poviete mi, čo sa stalo?" Izabela sa opýtala s malou nádejou, že dostane odpoveď. Alberta potešil tento záujem.

,,Nie je čo vysvetľovať. Spadol som z koňa. Pri ceste bol svah. Keď ma kôň zhodil, tak som padal dole svahom. Keď sme sa vracali bola už tma. Sebastián chcel, aby sme niekde prenocovali, lebo sme sa dlhšie zdržali a nevideli by sme poriadne na cestu. Ale ja som nechcel. Nepočúval som ho a doplatil som na to. Koňa muselo niečo splašiť, zhodil ma a na moje nešťastie tam bol akurát svah. No zachytil som sa, aby som nespadol až úplne do priepasti. Sebastián ma vytiahol. Vďačím mu za toľko vecí v mojom živote a teraz mi zachránil aj život."

Izabella nečakala, že k nej bude Albert taký otvorený. Myslela si, že jej nepovie nič.

Albert si celý čas obzeral Izabellu. Bola nádherná a krásne upravená. No zdalo sa mu, že je veľmi bledá, unavená a oči má smutné. Chcel by vidieť v jej očiach znova ten záblesk, ktorý videl v ten deň v stajni. Veľmi ho zraňovalo, že za túto zmenu môže pravdepodobne on sám.

Bolo príjemne, keď bola takto blízko neho, keď sa o neho starala. Cítil jej nehu a musel uznať, že je veľmi starostlivá. Pár krát sa dokonca opýtala, či ho nebolí, keď sa dotýka rán. Pokúsil sa niečo urobiť, aby sa presvedčil, aký postoj má k nemu Izabella. Túžil pobozkať jej šťavnaté pery a vyvolať jej na tvári úsmev. Naklonil sa k nej a tvár jej jemne chytil do dlaní. Urobil to veľmi jemne, aby mohla s hlavou hýbať. Izabella na neho pozerala vydesene, počul ako začala zrýchlene dýchať. Ale napriek tomu pokračoval. Chcel ju pobozkať, no odvrátila tvár. Vtedy jej pustil tvár. Zranilo ho to, nemyslel si, že odvráti tvár a nedopraje mu túto slasť. Ani na neho nepozrela a postavila sa. Opýtal sa to, čo už ho dlhšie trápilo a čím si bol takmer istý.

,,Vy ma nenávidíte, však mám pravdu?"

Izabella nevedela odpovedať. Nevedela, čo cíti, čo by chcela cítiť. Hodila kus plátna do misy s vodou. Pozrela na neho a povedala mu ,,prepáčte". Rýchlym krokom vyšla zo salóna a vbehla do svojej komnaty. Povedala si, že nebude plakať, ale nedokázala zadržať slzy. Nechápala správanie Alberta. Prečo prišla táto zmena? Prečo ju chcel pobozkať? Ako jeho manželka mu to nemala odoprieť, ale ako žena sa búrila, zraňovalo ju to. Ublížil jej. Ona sa tiež nechcela vydávať, ale nesprávala sa k nemu tak arogantne ako on k nej. Nevedela, čo ma ďalej očakávať. Na jednej strane sa jej páčil. Mal nádherne oči, krásne rysy tváre, svalnaté tvarované telo a tie najkrajšie čierne vlasy, ktoré kedy videla. Hneď ako ho uvidela prvýkrát, tak sa jej zapáčil, aj keď si myslela, že je vtedy paholok. Bola to len fyzická stránka. Ona neposudzovala ľudí podľa toho ako vyzerali. Aj keď ich nespoznala veľa, tak vždy sa o to snažila. No na druhej strane bol to ten najhorší človek, akého mohla kedy stretnúť. Spoznala ho prostredníctvom jeho správania a na základe toho si s ním nevedela predstaviť svoju budúcnosť. Nevedela, čo je za jeho správaním, prečo ju trestá a prečo ju zraňuje svojimi slovami. Zaspala so slzami v očiach a so smútkom. S mienkou o tom, že nikdy nebude mať šťastné manželstvo.

Pre Alberta to nebol najpríjemnejší večer. Najprv utŕžil fyzickú bolesť. Bolelo ho celé telo. No táto bolesť sa nedala porovnať s tým, ktorú prežíval vo vnútri. Veľmi Izabelle ublížil. Nepomyslel si, že nejakej žene niekedy ublíži alebo ju raní. Ani k Elizabeth sa takto nesprával. Keď ju pristihol s milencom, tak jej povedal pár zlých slov, ale zaslúžila si ich. No Izabella v tom bola nevinne. Teraz to vedel. Krivdil jej. Deň, čo deň ho k nej niečo ťahalo. Nevedel si pomôcť, ale začínal si ju obľubovať. Teraz ho navyše ešte aj nenávidí. Bude musieť niečo vymyslieť, aby si ju získal.

Po nejakom čase prišiel Sebastián. Našiel ho pozerať do zeme. Albert nevnímal, že niekto vošiel do salóna, až kým sa Sebastián neopýtal, kde je Izabella.

Albert mu vyrozprával, čo sa stalo a o čo sa pokúsil.

,,A čo si čakal, že sa ti hodí okolo krku?" Sebastián to vyslovil s posmechom v hlase.

,,Tušil som, že ma nenávidí. Ale stále tu bola nádej, že ku mne nenávisť nepociťuje. Teraz nemám nič, nemám ani najmenšiu nádej na zmenu. Všimol som si, že je veľmi starostlivá. No ja nechcem, aby sa o mňa zaujímala a starala len preto, že je mojou manželkou!" Rozhodil rukami.

Sebastián ešte nevidel Alberta takého neistého. Nevedel pochopiť jeho správanie. Dobre sa pamätá na to, čo hovoril pred a po ich svadbe.

,,Albert, pozri, takto to ďalej nepôjde. Ty sa musíš konečne rozhodnúť, čo vlastne chceš. Rozhodni sa, či si chceš získať Izabellu a naplniť vaše manželstvo alebo to ponecháš tak a nevytvoríš si s ňou žiaden vzťah. Nepleť Izabelle hlavu, je to len krehká žena. No mám možnosť ju poznávať a musím povedať, že má dobré srdce. Aj Amélia si ju veľmi obľúbila. A vieš aká je, nikoho tu nemá v láske. Včera strávila celý deň so služobníctvom a pripravovala všetko pre príchod lady Sophie. Aj ostatní sluhovia si ju za tých pár hodín spriatelili. Len ty si z nej urobil svojho nepriateľa! Už je po polnoci. Mal by si si ísť ľahnúť a popremýšľať." Sebastián sa snažil priateľovi pomôcť. No bolo to pre neho ťažké, keď sám nevie, čo chce.

Prečo mu Sebastián vedel povedať stále pravdu, ktorá neustále bolela. Bol rád, že má takého priateľa. Pomohol mu prísť do komnaty. Hneď zaspal, lebo bol unavený. Zaspával s rozhodnutím, že od teraz bude robiť všetko preto, aby v očiach Izabelly nevidel smútok a žiaľ. Musí si ju najprv spriateliť a začať sa jej venovať. Keď získa od nej prvý úsmev, získa znova nádej.