Albert vstával s noblesnou náladou. Vychutnával si raňajky vo svojej spoločnosti, keďže jeho drahá manželka ho neobšťastnila svojou prítomnosťou. Jeho dnešný plán bol okrem pravidelnej kontroly výdavkov a zaobstáravania hmotných prostriedkov na udržanie ich panstiev a prislúchajúcim usadlostia, zistiť obsah listu, ktorý mu jeho otec zanechal. Pred obedom sa zatvoril do komnaty a začal čítať.

Milý synak,
píšem ti tento list, aby som ti povedal to, čo som nestihol po tvojom sobáši. Viem, že si sa nezmieril s tým, že som ťa prinútil oženiť sa. Možno ku mne prechovávaš nenávisť, lebo som ako tvoj rodič zlyhal, keď sme s tvojou matkou rozhodli o tvojom osude. No budem sa modliť, aby si mi to odpustil.

Nechcel som ti ublížiť tým, že by som ti
priviedol do života manželku, ktorá by ti ublížila, ktorá by sa k tebe nehodila, ktorá by bola namyslená a povýšenecká, preto som mal stále najnovšie informácie o Izabelle, aby som vedel v pravý čas zasiahnuť. Deň, čo deň som ju spoznával a zistil som, že je veľmi slušná dáma, má zásady, ktorých sa drží. Neopovrhuje so služobníctvom. Má láskavé srdce. Len nie je šťastná. Jej rodičia sa o ňu nezaujímali, lebo vojvoda zakázal vojvodkyni sa starať a zhovárať sa so svojou dcérou. Bol to pre ňu trest za neveru ktorej sa dopustila so mnou.
Trest pre vojvodkyňu mal platiť do vášho sobáša. Dozvedel som sa o tom od vojvodkyne.

Viem, že nemôžeš zabudnúť na zradu Elizabeth. Neviem, či ešte stále k nej pociťuješ lásku. Ale viem jedno, Elizabeth nebola tá pravá pre teba. Prosím ťa, daj Izabelle šancu. Je úplne iná ako Elizabeth. Ona ťa dokáže urobiť šťastným. Nikdy šťastná nebola, preto určite chce aj ona nájsť svoj pokoj, šťastie a hlavne lásku. Venuj jej svoju náklonnosť a pozornosť. Rozprávaj sa s ňou. Vytvor pre ňu šťastný domov, ktorý nemala. Len o to ťa žiadam. A keď sa vám narodí potomok, tak mu buď lepším otcom akým som bol pre teba ja.

Albert od listu očakával omnoho viac ako len vyvýšenie jeho manželky nad ostatné ženy.

Prekvapila ho, že jej rodičia nemali o  Izabellu záujem. Ale Albert jej nemôže nahradiť to, čo nemala predtým. On sám neprežil najlepšie roky s jeho otcom. No môže tvrdiť, že bol tu pre neho vytvorený domov. Albert veľmi neveril o tom, že Izabella má poriadnu výchovu, keďže rodičia na ňu nedohliadali. Začal premýšľať nad tým, že by mohol pomôcť Izabelle cítiť sa ako sa skutočne patrí na domov. Zistiť od nej niečo viac, spoznať ju, ale Albert si neveril, že by toho bol schopný. Nemohol už vziať späť to, že si ju vzal a navyše tento hrad ostal po smrti otca akýsi prázdny.

List mal viacero strán, tak Albert pokračoval ďalej.

Pred mojou smrťou som ti hovoril o nevere tvojej matky. Musím ti ozrejmiť ešte jednu záležitosť. Viem, že ma sčasti obviňuješ zo smrti tvojej matky. Nehovorím, že sa sám necítim vinný a denne som sa kvôli tomu trápil.

Po záležitosti s neverou som tvojej matke zakázal akúkoľvek korešpondenciu a zákaz vychádzať z hradu. Svoj čas trávila v hradnej veži. V spoločnosti sa zásadne musela udržiavať v mojej blízkosti. Nedokázal som však zabrániť jej smrti. V jeden večer som na posteli našiel list. Písala, že viac nedokáže žiť v tejto tiesni, žiť ako väzeň. Nedokáže sa pretvarovať pred svojim synom. Napísala, že všetci v tomto hrade zhoria, lebo zapáli oheň bolesti. V tú noc musela podpáliť vežu. Utekal som ju zachrániť, no plamene šľahali po celej veži.

Aj napriek bolesti, ktorú mi tvoja matka spôsobila, som ju nesmierne miloval. Našiel som ju zahádzanú knihami a na hrudi mala policu. Myslel som si, že ešte žije, podarilo sa mi ju vytiahnuť. V našej komnate som zistil, že je už mŕtva. Cítil som ešte väčšiu bolesť ako pri zistení jej nevery. S ňou odišla aj časť z môjho srdca. Začal som sa obviňovať z jej smrti. Mal som jej odpustiť a nemal som ju väzniť. Nemal som ju tiež podviesť, no chcel som sa jej pomstiť. Toto si nikdy neodpustím. Nikdy som nedostal odpoveď na otázku, prečo ma podviedla. Venoval som jej všetko a miloval ju z celého srdca. Myslel som si, že je so mnou šťastná. Ale asi som sa mýlil.
Keď ti to isté urobila Elizabeth, tak som bol ranený z toho, že máš rovnaký osud ako ja. Hnevalo ma aj to, že som tomu nedokázal zabrániť. Mal som sa viac starať a zaujímať sa.
Možno sa práve teraz pýtaš, prečo som ti nezakázal Elizabeth, keď si bol zasnúbený s Izabellou. Nemal som srdce zakázať ti lásku. Po dlhšom čase som videl, že si konečne šťastný. A vždy som chcel, aby si si sám mohol vybrať manželku.
Držala ma tiež nádej, že keď sa oženíš, tak zmluvu s vojvodom zrušíme. Kvôli tomu som písal aj vojvodovi D'santiente. Ten s tým nesúhlasil. Chcel som ho presvedčiť, preto som odkladal dátum tvojho sobáša s Elizabeth. No teraz ďakujem, že k svadbe nedošlo a nemusel si žiť zvyšok svojho života v smútku, so ženou, ktorá ťa zradila.
Môj postoj som k Elizabeth zmenil na jednom plese. Vtedy som uvidel jej pravú tvár. Nenápadne si obzerala rôznych mužov a vymieňala si s nimi pohľady. Ja som už bol poučený, lebo takto som sledoval tvoju matku po jej nevere. Keď si spomenieš, v jeden večer šla Elizabeth do záhrady na vzduch, lebo jej nebolo najlepšie. Šiel som za ňou a prichytil som ju s iným mužom v mileneckom objatí. Musel som zinscenovať inú situáciu, aby si to videl sám na vlastné oči, lebo viem, že by si mi neuveril. Mylne si si stále myslel, že ti chcem len zle.
Videl som tvoju bolesť, ale inak som to vyriešiť nemohol, no ver mi, že ma to bolelo väčšmi ako teba a trpel som s tebou. Elizabeth chcela len výhodne manželstvo, nič viac. Trápi ma, že som si nedokázal k tebe nájsť cestu po smrti tvojej matky. Mali sme si byť obaja oporou, namiesto toho sme sa odcudzili. Chcem, aby si vedel, že som ťa mal veľmi rád. Viem, že som ti nebol najlepším otcom, chcel by som vrátiť čas. No teraz máš ty možnosť byť oveľa lepším otcom, akým som bol ja pre teba. Využi túto možnosť a nepremrhaj časom.

Za posledný týždeň sa toho udialo priveľa a Albert mal všetkého dosť. Mal chuť odísť od všetkých klamstiev. Slepo dôveroval svojej matke, potom Elizabeth a k otcovi si po smrti matky nevedel nájsť cestu. Príliš veľa klamstiev sa odhalilo v jeho živote. Celý jeho život bol postavený na klamstvách. Keď nad všetkým premýšľal, tak v živote nemal nikoho, kto by mu neklamal. Teraz pochopil prečo mu otec stále hovoril, že nemá veriť sľubom svojej matky. No bol len dieťa, nechápal to. Nerozumel vzťahom medzi dospelými, no myslel si, že vzťah medzi jeho rodičmi je v poriadku. Nezamýšľal sa nad tým, prečo jeho matka trávila najviac času v hradnej veži.

Až teraz poďakoval v duchu otcovi, že mu do života priviedol Sebastiána. Na ďalšom papieri mu otec písal o Sebastiánovi. Nepovedal mu nič, čo by už nevedel od Sebastiána. Albert bol teraz rád, že mu to povedal Sebastián skôr, lebo ďalšie odhalené tajomstvo by dnes nezvládol.
Posledný hárok papiera bol adresovaný Izabelle. Prečítal si len oslovenie a premýšľal, či má čítať ďalej alebo ho odovzdať jej. Chcel si ho prečítať.

Izabella, nemali sme čas sa bližšie spoznať osobne, ale ja vás poznám viac ako ste poznali vy mňa. Stali ste sa manželkou môjho syna. Ja verím, že ste pre neho tá najlepšia. Viete, že vaše manželstvo bolo dohodnuté už veľmi dávno. Viem, že ste rozumná žena a chápete, že je to na celý život. Keď sme sa videli osobne, tak som vo vašej tvári videl obrovský smútok, strach. Viem, že nie ste nadšená z manželstva, ale prosím vás, urobte môjho syna šťastným. Na začiatku to budete s ním mať ťažké, ale vy to zvládnete. Keď mu otvoríte srdce, budete mu oporou, tak jeho srdce tiež neostane chladným. Po mojej smrti sa musíte tiež starať o chod hradu, o služobníctvo. Albert bude mať veľa iných povinností a vám ako pani hradu prináleží táto povinnosť. Viem o vašich prednostiach, o vašich zásadách. Preto viem, že nesklamete moju dôveru a dôveru môjho syna.

Albert si vydýchol, že jeho otec nenapísal nič o Elizabeth. Nechcel, aby sa to niekedy Izabella dozvedela. Otec do nej vkladal veľkú dôveru a Albert nechápal ako si to vyslúžila. Veď sa osobne nepoznali bližšie. Vôbec ani nepomyslel, že bude potrebné riadiť chod tohto hradu. Vždy sa o to zaujímal otec. Dúfal, že zvládne túto úlohu a bol rád, že jej to nebude musieť oznamovať osobne. 

Ráno pred pohrebom markíza doniesla Amélia list Izabelle. Nechápala prečo do nej markíz vkladal toľkú nádej a dôveru. Nedokáže urobiť šťastným jeho syna. Albert má v sebe veľkú nenávisť voči nej. Zmyslel si, že hľadá milenca, má ho a bude ho mať. Albert si sám nevedel ujasniť postoj, ktorý voči tomu má. Nezamýšľala sa nad riadením hradu, no mala by prevziať túto povinnosť. Pochybovala o tom, že Albert jej otvorí svoje srdce. Nechcel, aby mu bola ani oporou. Keď sa o to pokúsila, tak to nedopadlo najlepšie.

Pred obedom už všetci stáli v hradnej kaplnke a odprevádzali markíza na večný odpočinok. Vpredu stál Albert a vedľa neho z jednej strany jeho manželka, ktorá si ho nevšímala a jeho najlepší priateľ Sebastián. Aj teraz bola Izabella prekvapená, že bol oblečený ako šľachtic. 

Sebastián neskôr obedoval s nimi. Keď Izabella vošla do jedálne, tak Sebastián jej hneď odsunul stoličku, aby si mohla sadnúť. Izabella nemala nič proti Sebastiánovi, ale aj tak sa zarazila, keď bol prítomný aj on. Jediné vysvetlenie, ktoré vzišlo z tejto situácie bolo pre Izabellu to, že Albert už bol markíz a mal všetko vo svojich rukách, nikomu sa nemusel podriaďovať. Pri obede bolo až priveľmi ticho. Izabella len uhýbala pohľadom po okolí, lebo sa jej tu vôbec nechcelo byť. Ticho prerušil Sebastián.

,,Lady Izabella. Myslím si, že sa pýtate, prečo sedím pri vašom stole?"  Izabella sa pozrela na Sebastiána.

,,Nie je to môj stôl. Nemám právo sa starať do toho, či tu sedíte alebo nie. Mne nezáleží na vašom postavení. Ste len človek. Aký je rozdiel medzi mnou a vami? Myslím, že skoro žiadny. Len v spoločenskom postavení, ktoré aj tak vytvorila ďalší ľudia."  

Sebastián sa na Izabellu usmial. Chvíľu sa na seba pozerali. Potom sa pozrel na Alberta. Pre Izabellu bolo zvláštne nevšímať si ho, ale nemienila sa na neho pozerať alebo sa s ním rozprávať.

,,Lady Izabella. Povedal by som, že ste ma svojou odpoveďou prekvapili, ale od začiatku ste mi veľmi sympatická. Máte pravdu v tom, že je medzi nami rozdiel len v spoločenskom postavení. Ja som v spoločenskom rebríčku len o trocha nižšie. Nie je v mojej moci, aby som vám to mohol vysvetliť, ale cítim potrebu vám niečo povedať. Som synom grófa a po smrti Albertovho otca sa už nemusím skrývať a chodiť po tomto hrade ako Albertov komorník." Toto vysvetlenie Izabelle mnohé vysvetlilo. 

,,V tomto prípade Sebastián, by bolo vhodné a bola by som veľmi rada, keby ste ma oslovovali Izabella. Ja si nepotrpím na formálnosti."  Po toľkých dňoch mala Izabella konečne dôvod na úsmev. Padlo jej vhod táto uvoľnená konverzácia. 

Prerušilo ich zakašľanie Alberta. Nepáčilo sa mu, že ho takto ignorovali. Sebastián odvrátil tvár a Izabella sa začala opäť venovať jedlu.

,,Som rád, že si to vysvetlil mojej manželke, Sebastián." Albert ju musel nazvať manželkou, lebo stále tomu neveril a presviedčal sa, že to nie je pravda. 

,,Izabella," oslovil ju. Chcel, aby mu opätovala pohľad, ale ako sa snažil, tak to neviedlo nikam, lebo Izabella to nemala v úmysle.

,,Čo si prajete?" Stále sa na neho nepozrela. Mal by jej to prikázať, ale mal iný plán. Chcel si získať jej pozornosť. Pozrel sa na Sebastiána, ani on nevedel, čo sa deje. Len pokrčil plecami a očami mu naznačil, aby pokračoval.

,,Chcel som vám len oznámiť, že ideme spolu so Sebastiánom riešiť záležitosti ohľadom môjho nového postavenia. Zdržíme sa až do večera. Len, aby ste vedeli. K večeru by mala prísť moja sesternica Sophie O'Neillová. Bol by som rád, keby ste zariadili všetko ohľadom jej ubytovania a privítali ste ju." Dopovedal a spolu so Sebastiánom sa pobrali preč.

Bolo to prvýkrát, čo k nej Albert pokojne prehovoril. Ale pre Izabellu to neznamenalo nič. Nedalo sa povedať, že by si to nevážia, ale Albert dostal šancu ukázať sa a nevyužil ju. Možno ju využil, ale nie tak ako by sa mal správať jej manžel. Keď rýchlo dojedla, tak sa chystala dať pripraviť komnaty, lenže mala s tým ťažkosti, keďže tento hrad skoro vôbec nepoznala a navyše nevedela ani, či tá lady príde sama alebo s rodinou. Preto sa rozhodla nájsť niekoho kto by jej s tým vedel pomôcť. Zvyšok dňa sa potom zoznamovala so všetkým služobníctvom, ktoré jej pomohlo vybrať vhodné komnaty. Pomáhala služobníctvu, ktori len prekvapene na svoju novú pani pozerali. Vôbec to Izabelle neprekážalo. Bola rada, že môže konečne robiť niečo užitočné. Namietali, aby im nepomáhala, ale odbiť sa nedala. S hlavnou kuchárkou vybrala jedlo na večeru. Poradila jej, čo má lady Sophie rada. Od služobníctva sa dozvedela, že sesternica markíza Alberta D'este k nim chodí často. Je vydatá, má dvojičky. Chlapčeka a dievčatko. Je veľmi milá a priateľská. Preto nemala strach a v pokoji čakala v salóne na príchod hostí a premýšľala nad dnešným dňom.

Na začiatku dňa sa s ňou služobníctvo rozprávalo len k danej záležitosti, neprejavovali pocity, ani nálady. Ale ona sa snažila k nim správať priateľsky, usmievala sa na nich. Veľa sa pýtala a oni sa jej postupne otvárali. Dnes prežila pekný deň. Amélii už oznámila, že môže prevziať miesto jej komornej. Potešila sa. Poobede sa zhovárala aj s Rose, ktorá chcela opustiť hradby. Prosila Izabellu, aby ju pustila. Celé roky pracovala pre markíza, on ju zamestnával a bude jej chýbať práca pre neho. Ešte raz sa ospravedlnila Izabelle. Má ju rada, ale nedokázala už viac byť jej priateľkou. Príchod na tento hrad všetko zmenil. Až tu si uvedomila, čo robila celé roky. Až tu začala pociťovať výčitky svedomia, preto sa jej začala vyhýbať príchodom na tento hrad.

Izabelle bolo veľmi ľúto, že sa medzi nimi vytvorila takáto priepasť. Zranila jej dôveru. Keď videla v očiach Rose bolesť a videla úprimnosť v jej očiach, tak sa odhodlala, že jej odpustí. Nemôže žiť s nenávisťou v duši. Videla na nej, že ju smrť markíza veľmi ranila. Začala Rose prehovárať, lebo nemôže zahodiť roky, ktoré spolu prežili. No Rose bola rozhodnutá odísť a Izabella nemala právo ju viac držať. Rozlúčili sa a Izabella ju ešte požiadala, aby jej napísala, keď bude mať inú prácu.

Izabella sedela a cítila sa zvláštne. Nemyslela si, že sa bude takto cítiť. Cítila nádej, že od dnešného dňa sa môže toho veľa zmeniť. Navyše čakala  svojich prvých hostí v salóne a v rukách mala výšivku, aby si krátila dlhú chvíľu. Jej ticho prerušil zvuk nepravidelných krokov, ktoré sa k nej približovali. Myslela si, že prichádza majordóm ohlásiť lady Sophie. Preto sa pomaly postavila, zdvihla zrak k dverám a nasadila úsmev. No lady Sophie tam nebola. Úsmev jej náhle zmizol z tváre.