Albert sa náhlil do stajte, aby si šiel zajazdiť a uľaviť jeho duši. Pridal do kroku, lebo začul ženský krik. Pred sebou uvidel Izabellu ako držala uzdu koňa z jednej strany a paholok z druhej strany. Izabella kričala, aby tú uzdu paholok okamžite pustil.

Hneď ako paholok uvidel Alberta, tak sa mu uklonil a oslovil ho. ,,Môj pane."

Albert sa pozrel na Izabellu, mala uplakanú tvár, no už neplakala. Skôr sa mu zdala, že je nahnevaná, nervózna. Prekvapilo ho ako ľahko jej dokázal vyčítať všetko z tváre. Pozrel sa na ňu len na krátky okamih, lebo odvrátila tvár. Lenže Albert potreboval jej krásny pohľad, prvýkrát túžil po jej jemnom pohľade. Uvidieť jej nádhernú tvár. Dôvodom bola jeho ubolenú dušu a pocit samoty. Musel zavrhnúť myšlienky a prinútiť sa pozrieť na paholka, aby zistil, čo sa tu deje.

,,Môžete mi vysvetliť, čo tu stvárate?"
Spýtavým pohľadom sa pozrel na paholka a potom na Izabellu, ktorá mala stále sklopenú tvár.

,,Môj pane, mylady si chcela ísť zajazdiť. Ale nechcem jej to dovoliť, lebo plním vaše príkazy. S hlbokou úctou sa mylady ospravedlňujem, že držím uzdu jej koňa a nedovolím jej vysadnúť." Paholkovi sa triasol hlas, lebo nemohol splniť želanie oboch.

Albert si vzdychol, lebo s týmto sa mu nechcelo zaoberať.

,,Pustite koňa, Izabella. A vy vezmite koňa do stajne." Rozkazovačne odvetil.

Izabella na Alberta pozrela s hnevom v očiach.

,,Idem si zajazdiť! A uzdu nepustím!" Povedala s trasúcim sa hlasom a venovala mu dlhý pohľad. V jej očiach videl bolesť. Určite ju ešte stále bolí zrada jej komornej. Je až priveľmi tvrdohlavá, preto z rukáva vytiahol to, čo jej povedať nechcel.

,,Na jazdenie nie je vhodný čas. Markíz D'este nás navždy opustil. Takže pri všetkej úcte k môjmu otcovi, pustite tú uzdu madam!" vyslovil Albert rázne.

Pozerali si priamo do očí. Jej hnev v očiach vystriedal pohľad plný ľútosti. Albert nechcel, aby ho ľutovala táto žena. Hnevalo ho, že je s ňou ženatý. Mal mať milujúcu manželku, v ktorej by našiel teraz pochopenie a útechu. Namiesto nej mal túto tvrdohlavú ženu a zaoberal sa hlúposťami ohľadom zákazu.

Izabella sa nakoniec vzdala a pustila uzdu. Paholok vzal koňa. Ostala stáť a Albert sa vybral na odchod. Izabella ho rýchlo chytila za ruku. Bol to jemný dotyk, ale napriek tomu ho to zarazilo. Izabella ho nepustila a neprehovorila až kým sa na ňu nepozrel.

,,Je mi to veľmi ľúto. Určite ste mali svojho otca rád. Ospravedlňujem sa, že ste v tejto bolesti museli ešte riešiť moje jazdenie."

Slová hovorila s veľkou nehou. Jej hlas vo ňom vyvolával nový pocit, cítil ako keby sa štiepila jeho bolesť. Nechcel pretrhnúť tento ich pocit sklamania, no pretrhla ho Izabella, keď ho pustila a odišla. Ešte dlho sa za ňou pozeral. Mohol ju vziať zajazdiť si, keď mal v pláne ísť aj on. Keby nebola taká tvrdohlavá, keby sa to netýkalo jeho zákazu a jeho plánu nevšímať si ju, ktorý neustále porušoval. No ten jej jemný dotyk, nevedel na to zabudnúť. Bol to dotyk len na jednom kúsku tela, ale cítil ho všade. Hlavne vo vnútri, v jeho ubolenom vnútri, ktoré potrebovalo takýto malý liek. Keď vysadol na svojho Maxima, na všetko zabudol.

~~~

Po stretnutí s Albertom si Izabella vyčítala to, čo urobila. Karhala samú seba. Nemala sa ho dotknúť a zadržať ho. Albertovi vôbec nezáleží na to, čo robí, ako sa cíti. Nemá ani najmenší záujem byť v jej spoločnosti. Urobila to intuitívne, vôbec nepremýšľala nad svojimi činmi. Mala zvláštne pocity, bola nahnevaná, zúfala, všetko čo doteraz prežila ju zraňovalo, preto urobila jediné, čo pokladala za rozumné a zatvorila sa do komnaty. 

Albert jej vzal to najkrajšie, čo ju robilo šťastnou v jej živote, jej koňa a jazdu na ňom. Izabella to  považovala za svoju slobodu. Vôbec nevie, čo od nej jej manžel očakáva. Dnes sa síce podriadila jeho príkazu, ale nebudúce určite nie. Zomrel markíz a tým sa zmenil jej chvíľkový postoj. Jej srdce nevedelo reagovať inak. Všetko v jej vnútri sa búrilo proti uzatvorenému životu, ktorý by tu mala viesť. Preto sa postavila a zavolala slúžku Améliu, ktorá jej pomohla prezliecť sa. Amélia sa jej páčila, ale Izabella si povedala, že dôverovať jej nebude. Nevedela zabudnúť na roky, ktoré strávila v spoločnosti s Rose, ale odpustiť jej ešte nevedela. A ani nevedela, či to niekedy dokáže. Rozhodla sa, že strávi zvyšok dňa v kaplnke modlitbou za markíza. Zároveň sa chcela zamyslieť nad svojim životom a hlavne nad tým, čo teraz urobí.

Albert celé hodiny strávil jazdením a vrátil sa až keď na panstvo doľahlo šero mesiaca. Po vstupe do komnaty sa posadil na posteľ a šiel otvoriť list, ktorý tam na neho čakal. Vyrušilo ho zaklopanie na dvere. Prišla slúžka Amélia, ktorou úlohou bolo zreferovať to, čo robila Izabella celý deň. Prekvapilo ho, že sa modlila za jeho otca. Albert jej veľmi neveril. Skôr bol tej mienky, že sa Izabella modlila za svoju skazenú dušu posadnutú nájdením milenca. 

,,Môžete ísť Amélia."  Albert sa otočil, kým Amélia netrpezlivo prekračovala z jednej nohy na druhú.

,,Potrebujete ešte niečo Amélia. Viete, že toto nemám rád. Hneď mi povedzte, čo chcete povedať alebo odíďte."

,,Lady Izabella vás očakáva v jedálni na večeru." Odpovedala veľmi potichu. Albert prekvapene pozrel na Améliu, čo to za nezmysly hovorí.

,,Vysvetlite mi to, Amélia." Potreboval to objasniť. Videl za tým niečo omnoho viac ako bolo, no pozeral sa na to len pesimisticky.  

,,Neviem vám to vysvetliť, môj pane. Lady Izabella mi prikázala, aby som vám odkázala, že vás očakáva pri večeri v jedálni. Chcela vám to povedať sama, ale neboli ste tu. Odkázali jej, že ste šli jazdiť. Mám jej prísť povedať, keď prídete."

Amélia sa uklonila a odišla preč. Bol zvedavý, prečo ho Izabella očakávala pri večeri, preto sa rozhodol nie príliš prívetivo tej večere zúčastniť. Za ten čas čo bolo manželmi nevidel žiaden záujem z jej strany. Večerali spolu len jedenkrát. 

Večera bola prichystaná a Izabella sedela nervózne v jedálni a čakala. Neľutovala, že sa rozhodla navečerať s jej manželom. Našla si vhodný dôvod, tak prečo to nevyužiť. V kaplnke nad všetkým premýšľala. Na tento hrad prišla s rozhodnutím, že ho bude nazývať svojim domovom. A práve prišiel najvhodnejší čas začať si ho vytvárať. To bola jedna stránka veci, ale na druhej strane sa obávala a mala sto chutí vykričať Albertovi do tváre, že on bol jazdiť a jej povedal, že to je nevhodné.

Albert vkročil do jedálne a stretnutím ich pohľadov sa napätie v jedálni zvýšilo. Prestala dýchať v očakávaní toho, čo bude nasledovať. Dlhé ticho prerušil Albert a oslovil ju formálne madam. Sadol si, odkašľal si a vyhľadal svoju manželku pohľadom. 

,,Prečo ste ma očakávali s večerou? Ani raz ste sa tu neukázali sama! Prečo by som tu mal teraz sedieť ja? Môžete mi to vysvetliť, madam?" Pohŕdavo odvetil a opovrhujúco sa na ňu zahľadel. 

,,Mala som na to adekvátny dôvod. Súvisí to s vašim otcom. Chcela som si touto večerou uctiť jeho pamiatku. Podľa mňa si zakladal na spoločnom stolovaní rodiny." Izabella odvetila vyrovnane a neukázala manželovi ako ju jeho tón hlasu ranil. 

Albert očervenel v tvári od hnevu. Izabella nechápala dôvod jeho hnevu, veď nepovedala nič nevhodné. 

,,Nespomínajte môjho otca. Vôbec ste ho nepoznali!" Šplechol jej do tváre s hnevom. Izabella ostala v šoku a Albert si podoprel čelo rukou a odmlčal sa na chvíľu. Nevedela, či hľadá slová, aby pokračoval alebo čakal, že niečo poviem.

,,Nehrajte sa tu na slušnú manželku! Viem presne o čo vám ide. Chcete si ma namotať, využiť a potom sa tu nebude báť chodiť s milencom!" Od hnevu sa postavil zo stoličky a hodil obrúskom.

Izabellu to hlboko ranilo. Predsa šlo tu o jej česť. Od hnevu sa postavila aj ona. So všetkou bolesťou, ktorú jej spôsobil slovami a činmi začala hovoriť. Ani veľmi nepremýšľala, čo má povedať. No už sa nechcela skrývať ako predošlé roky. Tento jej nový stav, vydatej dámy, jej dodal odhodlanie a silu.

,,Pane, jediný kto tu niekoho nepozná ste vy! Vy ma nepoznáte! Vytvárate si o mne vlastné predstavy a je jedno, čo som urobila alebo neurobila. Stále nájdete v niečom chyby. Pre vaše zákazy sa cítim ako váš väzeň a nie ako vaša manželka. Už mám dosť toho ako stále spomínate nejakého milenca! Keď si myslíte, že týmto spôsobom má prinútite nájsť si nejakého milenca, tak ste na omyle. Ja mám isté zásady, ktoré dodržujem a mienim sa ich držať. Nezmením ich len preto, lebo si to prajete vy z celého srdca alebo z vašich očakávaní."

Albert sa k nej tesne priblížil a chytil ju za lakeť. Bol nahnevaný. Izabella vedela, že niečo také si nemohla dovoliť a ani nevedela, kde nabrala odvahu. Pri pohľade do jeho tváre to oľutovala. Šiel z neho strach.

,,Madam, myslím si, že zachádzate priďaleko. Skúšate moju trpezlivosť? Som si istý, že môj otec nemal spoľahlivý zdroj, keď tvrdil, že ste vychovaná. Vôbec nemáte ani poňatia ako sa má správať slušná manželka. Nebudem tolerovať tieto vaše výlevy citov." Povedal s hnevom. Správal sa veľmi arogantne a hrubo, keď ju takto držal za lakeť.

,,Pustite ma, pán markíz!" Skričala mu do tváre. Veľmi ju tento rozhovor ranil. Nechápala ako sa môže takto správať.

Albert ju nakoniec pustil. Už nevládala pri nemu stáť, tak sa otočila na odchod.

,,Som rád, že ste ma pochopili." Povedal Albert už pokojným tónom za chrbtom Izabelly. 

Zastavila sa. Musela sa hlboko nadýchnuť a pomaly vydýchnuť, aby na neho opäť nenakričala. Ako jej tento muž môže spôsobovať takúto bolesť? Aj napriek tomu sa otočila a prehovorila pokojným hlasom.

,,Mýlite sa. Ja vás nikdy nepochopím. Nepochopím ani vaše správanie. Hovoríte mi, že ja som nevychovaná. Najprv sa pozrite na seba, na vaše správanie! Stačí mi uviesť dnešný deň. Mne ste hovorili, že je nevhodné ísť si zajazdiť a pritom vy, ste si neuctili pamiatku vášho otca a šli ste si zajazdiť!"

Do jedálne vošiel Sebastián. Ukončil tento ich rozhovor. Izabella už dýchala pokojnejšie.

,,Prepáčte, keď som vás vyrušil. Chcel som sa len rozlúčiť. Odchádzam domov, Albert."

Izabella nechápala prečo je Sebastián oblečený ako nejaký šľachtic. Prečo sa lúči? Nechcela už vedieť nič, preto sa pobrala z jedálne preč.

Albert nebol nadšený z načasovania príchodu Sebastiána do jedálne a odchodu z hradu. Chcel sa s Izabellou porozprávať, chcel jej určiť jasné hranice, ktoré ako jeho manželka nemá právo prekročiť. No hlavne chcel viesť pokojný život, lenže posledné dni mu to nedovoľovali. Musel sa zamerať hlavne na Sebastiána, aby neodišiel a neopustil ho.

,,Sebastián, viem, že nemám už právo ťa tu držať, ale bol by som veľmi rád, keby si tu ostal. Si pre mňa ako môj brat a práve teraz ťa potrebujem najviac."

Albert si sadol a dlaňami si podopieral hlavu. Nesadal si preto zdôraznil svoje postavenie, ale aby doprial jeho telu trocha oddychu.

,,Pozri Albert. Nemôžem tu viac ostať, keď sa ku mne budeš správať nepriateľsky. Viem, že som ti mal povedať pravdu hneď, ale skús ma pochopiť. Šlo tu o česť mojej rodiny. Bol som veľmi mladý, aby som chápal ako to môže narušiť naše priateľstvo. A ver tomu, že som ti to chcel povedať skoro každý deň. Veľmi ma to mrzí. Odpusť mi to."

Albert si už počas jazdy uvedomil, že  Sebastián nemal na výber a on nemal právo sa hnevať.

,,To ty mi prepáč, Sebastián. To ja sa ti musím ospravedlniť. Lebo na tvojom mieste by som urobil asi to isté. Keby si mi to povedal inokedy, možno by som takto nereagoval, lenže teraz som veľmi ranený. Bolí ma strata otca. Zajtra ho musíme pochovať a potom musím prevziať svoje postavenie a titul markíza. Mám strach. Veľmi ťa teraz potrebujem. Si jediný človek na tomto hrade, ktorý mi zostal a ktorý mi rozumie."

Sebastián si sadol za stôl. Vždy si to dovolil len vtedy, keď pri nich nebol markíz, ale inokedy nie. Teraz, keď pravda víde najavo, tak si za stôl bude môcť sadnúť bez toho, aby ho obklopili výčitky.

,,Som veľmi rád, že si si sadol Sebastián. Páči sa mi to. Verím, že tu ostaneš a pôjdeš so mnou aj do Londýna. Budem sa musieť ukázať v spoločnosti."

Keď vedľa Alberta sedel Sebastián, tak veril, že všetko bude len a len dobré, všetko sa vyrieši a on nič viac k šťastiu nepotrebuje, lebo má vedľa seba svojho najlepšieho priateľa.

,,Dobre Albert. Zostanem tu, ale v Londýne budem bývať so svojimi rodičmi. Potrebujem sa aj ja ukázať v spoločnosti. Musia ma spoznať ako budúceho grófa. No mám otázku Albert. Povedal si, že pôjdem s tebou do Londýna. Myslel som, že povieš, pôjdeš s nami do Londýna. Dúfam, že nemáš v pláne nevziať lady Izabellu so sebou? To by vyvolalo škandál a neprospelo by to tvojmu menu."

Albert si vzdychol, lebo nemal tušenie ako to zvládne. Presadiť a ukázať, že je hodný a schopný nosiť titul svojej rodiny a do toho strážiť neovládateľnú manželku.

,,Musíme tam ísť spolu. Ani som nemyslel na to, že ju tu nechám. Všetci šľachtici spolu s manželkami a rodinou idú počas sezóny do Londýna. Všetko sa zmenilo Sebastián, neviem ako zvládnem riešiť svoje nové povinnosti a dávať pozor na manželku, aby nemala milenca." 

Začal premýšľať nad ľuďmi, ktorí by ju mali pod kontrolou a strážili každý jeden jej krok.

,,Prečo znovu začínaš s milencom? A čo sa vlastne medzi vami dialo? Už keď som prichádzal, tak som počul krik." Sebastián prerušil myšlienky Alberta.

,,Nahnevala ma už dnes poobede, keď chcela opustiť hrad na koni aj napriek môjmu zákazu. Potom pri večeri, keď spomenula môjho otca. Nazvala nás rodinou. No ja nie som s ňou v žiadnom príbuzenskom vzťahu! Je veľmi tvrdohlavá, nevie sa správať ako dáma, ako žena a ani ako slušná manželka!" Rozohnil sa Albert, až ho zastavil Sebastián.

,,Ale ty si s ňou v príbuzenskom vzťahu, dalo by sa to tak nazvať. Je to tvoja manželka Albert, či sa ti to páči alebo nie. Nosí tvoje priezvisko. Od dnes aj tvoj titul a postavenie. A podľa môjho názoru si jej ani nedal veľa príležitosti, aby sa správala slušne."

Albert si odfŕkol. Jeho najlepší priateľ zastáva jeho manželku, ktorú pozná pár dní.

,,Sebastián, ničomu nerozumieš. Ja jej nechcem dať príležitosť, aby sa slušne správala. Myslí si, že neviem, že ma chce namotať. No ja sa už viackrát namotať nedám, neuverím už žiadnej žene. Jednoducho má smolu. No nedovolím, aby pošpinila moju česť." Hájil svoj názor Albert.

,,Myslím Albert, že by sme tento rozhovor mali nechať na inokedy. Dnes si veľmi rozrušený. Poviem ti len jedno, ako tvoj priateľ. Na lady Izabelle nevidím nič zlého, je veľmi sympatická. No mne sa zdá, že je veľmi nešťastná a ranená. Skús ju pochopiť. Je v cudzom prostredí a ty jej tu nič neuľahčuješ. Vieš, čo má rada, čo ju teší? O toto by si sa mal zaujímať. Uvidíš, až potom sa bude správať ako slušná manželka."

,,To nepochopíš Sebastián. Ona ma nenávidí a sám som to asi aj chcel. Búril som sa voči tomuto manželstvu. Istým spôsobom som ju chcel vyhnať. No potom boli okamihy, keď ma zraňovalo, že sa na mňa nepozrie. Uvedomujem si, že je to moja manželka a nezmením to a toto na štve. Pozri Sebastián, mal som svoj plán, mal som vybranú manželku a ako som skončil? Sám to vieš. Ako mám po tom dôverovať inej žene?"

Nalial víno sebe aj Sebastiánovi. Videl to ešte na dlhý nočný rozhovor.

,,Budeš sa to musieť naučiť odznova. Máš príležitosť spoznať Izabellu teraz v Londýne. Elizabeth si nesledoval, lebo si ju priveľmi ľúbil. Nepozeral si ako sa správa. Tvoj otec mi hovoril, že na plese a báloch pozerala po iných a ty si bol zaslepený. Aj ťa varoval, ale nedal si si povedať. A takto si skončil. Pozri tvoj otec ti dal šancu byť šťastný. Pre nejaký dôvod ti musel vybrať práve Izabellu. Mal ťa veľmi rád. Určite by ti do života nepriniesol ženu, ktorá by ti ublížila. Sám ju od seba odháňaš Albert. Možno by ti teraz vedela byť väčšou oporou akou som ja. Pomohla by ti niesť bremeno povinností, ktoré prevezmeš na seba. Nie na darmo sa hovorí, že ženy sú nežným pohlavím. Možno keby si jej dovolil poskytnúť ti nehu, možno neskôr aj trocha lásky"

Albert neoponoval, nehádal sa, aj keď nestál o nič z toho, čo mu Sebastián o Izabelle hovoril. No bol to pre neho veľmi očisťujúci rozhovor. Sebastián mal z časti aj pravdu. Len mu poďakoval a bol rád, že zachránili ich  priateľstvo, lebo takého priateľa už nenájde. Mal by konečne zabudnúť na Elizabeth a otvoriť sa Izabelle. Ona bude jeho manželkou už navždy a to nezmení. Súhlasil so sobášom, aby mohol prevziať majetok, titul a postavenie. Od dnes je navyše markíz. Patrí mu tento hrad a mnohé iné usadlosti, panstvá, závisí od neho množstvo iných životov, rodín. Pri predstave rodín sa musel pousmiať. Veľmi túžil už mať deti, niečo po sebe zanechať, niečo im odovzdať. Chcel, aby na tomto hrade vládli opäť šťastné dni, aké boli, keď žila jeho matka. Až teraz pochopil, čo všetko je v jeho rukách. Že on je tou hybnou silou, ktorá musí rozhýbať jeho zamrznutý život.

Kým Albert začínal už premýšľať rozumne, tak Izabella vo svojej komnate premýšľala presne opačne. Jej odhodlanie s ktorým tu prišla veľmi rýchlo opadlo a dôvodom úpadku bolo práve Albertovo správanie. Nemyslela si, že sa tak rýchlo vzdá, ale nemala dôvod bojovať, keď koniec uvidela hneď na začiatku.

Nasledujúce ráno sa rozhodla opäť zatvoriť vo svojej komnate. Jedinou spoločníčkou jej bola kniha v hrubej väzbe. Jej biednu spoločnosť, aj keď pre Izabellu bola kniha najväčší poklad, prerušila len Amélia, ktorá jej oznámila, že musí rozhodnúť o novej funkcii pre Rose, keďže už nie je komorná. Túto funkciu prevzala Amélia, aj keď o to nikoho Izabella nežiadala a ani nikto nežiadal Izabellu, aby prevzala povinnosti hradnej pani, preto tak doposiaľ neurobila.