V strede sieni osvetlenej sviečkami pri stole sedeli dvaja muži pohrúžený rozhovorom o ich majetkoch, keď ich rozhovor prerušil vstup Izabelly. Sluha jej odsunul stoličku a s výdychom si sadla za stôl. Hneď ju oslovil markíz.

,,Izabella," markíz odvetil vľúdnym hlasom. ,,Neviem, aký ste mali doteraz zvyk, ale v tejto rodine sa večeria pri tomto stole, ak pri ňom sedím aj ja. A to každý jeden člen tejto rodiny. A vy ste sa členkou rodiny stali vydajom za ..." Markíz nedohovoril, lebo začal silno kašľať. Albert len krútil hlavou a Izabella hneď podala svokrovi obrúsok. S úsmevom jej poďakoval, keď dokašľal.

Albert si myslel len svoje. Nechápal k čomu je dobré, že sa takto jeho otec premáha. Mal ležať v posteli a nie dohliadať na to, kde bude večerať Albert a kde bude večerať jeho žena. Chcel sedieť sám v komnate a potom si zavolať Sebastiána, lebo keď sa po ich stretnutí v stajni náhodne stretli, tak sa na Alberta ani nepozrel. Nerozumel prečo si o ňu Sebastián robil toľko starostí. Albertovi neušlo ako sa o jeho otca postarala podaním obrúska. Chvíľu jej venoval svoj pohľad. Aj v tento večer pre neho žiarila príťažlivosťou. Na jej tvári videl tiene sviečok, bola to zvláštna hra a vlasy mala spletené do vrkoča a zopnuté vzadu. Keď sa im stretol pohľad, tak v jej očiach uvidel strach. Bála sa o jeho otca? To určite nie, veď ho ani nepozná. Myšlienky mu prerušil otec, ktorý začal znova hovoriť.

,,Izabella. Vydajom za môjho syna ste sa dostali na vyššie postavenia. Očakáva sa od vás iné správanie, doma a aj v spoločnosti. Už nebudete len lady, ale o chvíľu syn zdedí aj titul markíz a vy titul markíza. No pripomínam vám, že v tejto rodine máte jediné postavenie. A to byť skvelou manželkou pre môjho syna a matkou dediča rodu D'este. Nezabúdajte na to!" Snažil sa svojím tónom hlasu troška vystrašiť jeho nevestu.

,,Budem sa snažiť nikoho nesklamať." povedala Izabella s trasúcim sa hlasom. Albert očakával, kedy jeho otec začne s dedičom. Pozrel na ženu, s ktorou by toho dediča mal mať. V tvári sa červenala.

,,No venujme sa tomu, prečo som si vás dal zavolať. Chcem, aby sme dohodli dátum vášho odchodu do Londýna."

Albert nepremýšľal. Hneď prehovoril. ,,Otec, nikam sa nepôjde, kým nevyzdraviete! Nenechám vás tu samého. Čo keď sa vám niečo stane? Lekári nás varovali, že vám neostáva veľa času. Aj keď pošlete posla, tak nestihneme docestovať späť. Zostaneme tu, kým sa nebudete cítiť oveľa lepšie. Toto je moje posledné slovo otec. Už ma viac nepresvedčíte." Rázne odvetil Albert. Určite nechcel dovoliť svojmu otcovi, aby mu vo všetkom rozkazoval. Jeho sobáš úplne stačil.

,,Dobre synak." Albert si vydýchol a jeho otec ďalej pokračoval.

,,Už aj tak sa cítim trocha lepšie. Keď viem, že už je postarané o teba a o budúcnosť nášho rodu."

Po tejto vete ich rozhovor utíchol a pomaly dojedali svoju večeru. Albert pomohol sluhom odniesť otca do postele. Keď sa vrátil, tak Izabella už v jedálni nesedela. Sadol si za stôl a začal premýšľať. Cítil sa zvláštne. Nemohol povedať, že by ho prítomnosť dámy nejak potešovala, ale nerozčuľovala ho tak ako prv predpokladal. Už pri Elizabeth sa tešil na manželstvo, ale hlavne na deti. Pri tej spomienke sa usmial, ale hneď mu úsmev zmrazilo, keď si spomenul na to, čo mu vykonala. Štvalo ho, že Elizabeth všetku vieru a nádej v ňom zabila. Sám nevedel čo má robiť s týmto manželstvom. Ako začať a či vôbec začať. Začal porovnávať Elizabeth s Izabellou. S krásou prevyšovala Elizabeth, to nemohol poprieť. No z Izabelly navyše vyžarovalo isté čaro, ktorému nerozumel a ktoré pri Elizabeth necítil. Izabella mu vôbec nepripadala namyslená, nesprávala sa povýšene ako urodzená dáma. Najviac sa mu na nej páčili jej oči, ktoré žiarili, keď sa hnevala.

O 4 dni ...

Izabella sedela vo svojej komnate tak ako predošlé dni, ktoré sa opakovali dookola. Nevyšla zo svojej komnaty, neopustila chladné múry tohto hradu a každým dňom ukrátenia jej slobody sa cítila horšie. Vôbec jej neprekážalo, že nevidela svojho manžela. Nechápala jeho správanie, jeho činy a jeho nezáujem o svoju manželku. Počula ho večer, keď otváral spojovacie dvere vstupu do ich spoločných komnát a vošiel stále do svojej komnaty. Dni si krátila čítaním kníh alebo vyšívaním.

Po štyroch dňoch sa rozhodla si prezrieť tento hrad. Jej prvým cieľom bolo zistiť, čo v tieto dni robí Rose, ktorá sa jej nepozdávala, vyhýbala sa jej, plnila si len svoju povinnosť a viac sa nezaujímala o nič. Už sa nesnažila byť aj jej priateľkou. No najviac podozrivé jej prišlo to, že sa neustále vypytovala na jej manželstvo. Od Amélie sa dozvedela, že Rose navštevuje markíza. Preto Izabella vo výklenku čakala pri dverách do markízovej komnaty a čakala na príchod Rose. Keď Rose vošla do komnaty markíza, tak sa Izabella priblížila k dverám a započúvala sa do ich rozhovoru. Bola zhrozená z toho, čo počula. Rose mu hovorila všetko, čo Izabella robila od včera rána. Izabella sa začala točiť hlava. Nemohla uveriť, že jej najbližšia osoba, priateľka, ktorej dôverovala, ktorej všetko hovorila... V jednej chvíli na Izabellu všetko doľahlo. Udalosti predošlých dní sa jej zliali spolu so slzami, ktoré sa jej kotúľali po lícach. Na tomto svete už nemá osobu, ktorej by mohla veriť a dôverovať. Cítila ako sa jej podlomili kolená a paže, ktoré ju zachytili na jej drieku.

Albert šiel akurát s papiermi od správcu ich panstva do svojej pracovne, keď pri dverách uvidel svoju manželku ako počúva za dverami komnaty jeho otca. Nestihol ju osloviť, keďže musel hneď pribehnúť a vziať ju do náručia. Izabella nereagovala, tak ju odniesol do komnaty a položil na posteľ. Jediným riešením o ktorom vedel, že ju prebudí bolo vziať pohár s vodou, ktorý bol na stolíku a šplechol jej vodu do tváre. Rozkašľala sa a pozrela na svojho manžela s tými krásnymi očami, z ktorých opäť šľahal hnev. Albert nerozumel, čo s ním robí jeden úsmev, ale vždy sa mu pri tom chcelo usmiať.

,,Už som sa obávala, že ma necháte na pokoji! Vaše správanie ma už vôbec neprekvapuje." Izabella hneď konfrontovala Alberta, ktorý nepredpokladal, že sa ozve ako prvá.

,,Prečo ste počúvali za dverami komnaty môjho otca?" Nasadil tvrdý výraz namrzutého a nahnevaného muža. Albert si nedovolil poľaviť zo svojho plánu. Aj keď sa Izabella zatiaľ správa slušne a dokonca zistil, že s nikým neudržuje ani korešpondenciu.

,,Do toho vás nič nie je! No myslím si, že sa to určite dozviete, keďže vraj sledujete každý môj krok. No nikoho nevidím, takže pochybujem, že sa v skutočnosti niečo deje. Chceli ste ma len vystrašiť. Musím vám povedať, že sa vám to nepodarilo!" Odvrkla mu Izabella.

Albert ostal zarazený nad tónom jej hlasu. Chvíľku na ňu nemo pozeral, postavil sa z postele, spojil si ruky za chrbtom a otočil hlavu bokom. Po chvíli a vzdychu sa na ňu pozrel opäť. Sedela na posteli a hlavu mala položenú v dlaniach na kolenách. Nebol si istý či vzlykala alebo sa snažila skryť svoje slzy. Albert veľmi nechápal, čo sa jej mohlo stať. Urobil niečo intuitívne, čo nepredpokladal, že by mohol urobiť. Kľakol si k nej do postele, vzal jej ruky z tváre a prstom podoprel jej bradu. Ich pohľady sa stretli.

,,Izabella." Oslovil ju menom prvýkrát. Dokonca vo svojom tóne hlasu cítil aj nehu. Zrazu ho obklopila spomienka, keď sa pár krát snažil upokojiť svoju matku.

,,Dajte mi pokoj! Odíďte prosím." V očiach sa jej leskli slzy. Odvrátila tvár a Albertovi to bolo zrazu ľúto, no nechcel sa len tak ľahko vzdať.

,,Neodídem pokiaľ mi nepoviete, prečo ste počúvali za dverami môjho otca a čo vám je teraz!"

Izabella si vytrhla ruky z Albertových a začala nimi rozhadzovať.

,,Stále mi len niečo prikazujete! Robí vám to dobre? Ste jeden arogantný, necitlivý muž. A váš otec je rovnaký. Už neverím nikomu. Úbohá Rose, moja komorná a moja najbližšia priateľka, všetko o mne hovorí vášmu otcovi. Neviem, ktorého sluhu ste si najali vy, aby sledoval každý môj krok, no k tomu ma sleduje ešte aj váš otec! Prečo ma nezatvoríte do najvyššej veže a nikoho ku mne nepustíte? Budem sa žiť spokojne aj mne, aj vám!" Skričala mu do tváre.

Albert si poskladal celú skladačku. Takže Rose je ten človek, ktorého mal otec u nich doma. Pretrel si tvár dlaňou a hlboko sa nadýchol.

,,Otec mi hovoril, že vo vašom hrade mal človeka, ktorý mu posielal o vás informácie. Ale nemyslel som si, že to bude vám blízka osoba. Mrzí ma to."

Ich rozhovor prerušil príchod Rose. Ešte raz sa na ňu pozrel a odišiel za otcom.

,,Prečo Rose?" Izabella chcela hneď vedieť odpovede, ale Rose nechápala.

,,Neviem na čo sa pýtaš, Izabella?"

Izabella sa postavila rovno pred ňu. ,,Ale dobre vieš!" Pohŕdavo odfrkla. ,,Dôverovala som ti! A ty si všetko, čo som ti povedala hovorila markízovi!"

Rose odvrátila pohľad. Sama vedela, že zlyhala, ale začala sa obhajovať.
,,Vieš, nemala som na výber. Som len slúžka. Mňa sa nikto nič nepýta. Nikto nehľadí na moje svedomie. Bola som poslaná k tebe, aby som splnila úlohu. Markíz chcel vedieť o tebe a tvojej rodine všetko, lebo chcel pre svojho syna len to najlepšie. A keď syna oženil, tak chcel vedieť ako sa vytvára vaše manželstvo a či ich rod bude mať niekedy dediča."

,,Vedeli o tom moji rodičia?" Opýtala sa Izabella.

,,Nie, nevedeli. Nevedel o tom nikto, len ja a markíz. Musela som ťa sledovať, hovoriť mu o tvojej výchove a o tvojom správaní. Nechcel pre syna nemravnú ženu."

Izabella bola sklamaná a ranená, preto ju poslala preč. ,,Choď preč, Rose. Nechcem ťa už viac vidieť, už nie si moja priateľka. Nechcem ťa vidieť v tejto komnate a ani v mojom živote!"

Rose neudržala slzy. ,,Prepáč Izabella, nemala som na výber. Keby som nebola slúžka, tak to nikdy neurobím."

,,Stále si mala na výber. Mohla si mi to povedať, spolu by sme to vyriešili, ale ty si ma zradila!"

Izabella už nemohla vydržať v tejto komnate. Preto sa rozutekala preč.

~~~

Albert vošiel do tichej komnaty svojho otca. Nič nepočul. Priblížil sa k jeho posteli a zahľadel sa do jeho tváre. Najprv si myslel, že spí, ale potom si uvedomil, že jeho hruď sa nedvíha. Jeho otec bol mŕtvy. Padol na kolená a neudržal slzy. Náhle pocítil bremeno, ktoré sa prenieslo z jeho otca na jeho plecia. Ťažila ho záťaž. Zavolal otcovho komorníka a spoločne zakryli bezvládne telo ležiace na posteli. Komorník sa neskôr vrátil a podal Albertovi zapečatený list.

,,Váš otec mi ho dal po vašej svadbe. Povedal, že keď umrie, tak vám ho mám dať okamžite."

Albert nemal čas čítať listy. Poslal komorníka po Sebastiána, lebo ho potreboval. Sebastián hneď pochopil vážnosť situácie a objal svojho priateľa. Videl, že je Albert ranený, tak Sebastián začal hneď dávať príkazy služobníctvu, až kým v komnate neostali len oni dvaja.

,,Mrzí ma to Albert. Viem, že ťa to bolí, ale musíš sa pozbierať. Čakajú ťa povinnosti a neodkladné záležitosti." Sadol si k oknu a zopol si ruky. Odmlčal sa, lebo potreboval Albertovi povedať niečo neodkladné. Musel nájsť vhodné slová. Albert vycítil priateľovo zmenu nálady.

,,Sebastián, čo sa deje? Prečo otáčaš hlavou zo strany na stranu?" Albert sa pozrel do tváre Sebastiána zakašľal.

,,Nemyslím si, že je vhodný čas na to, aby som ti to hovoril, ale vidím, že si už obdržal list od svojho otca. A keď ti to nepoviem ja, tak sa to dozvieš určite z listu. Chcem, aby si sa to dozvedel odomňa ako od svojho priateľa. Už sa poznáme 10 rokov." Sebastián sa zamyslel nad tým, už aký dlhý čas je na tomto panstve. ,,Pamätáš si na deň, keď ma tu priviedol tvoj otec. Neustále si mi hovoril, že ma musí mať rád. Nikdy sa ku mne nesprával ako ku tvojmu komorníkovi, ako k tvojmu sluhovi. Lebo som ním nebol a ani ním nie som."

Albert zvraštil obočie. Veľmi nechápal, čo mu Sebastián hovorí, ale na vysvetlenie si vybral tú najnevhodnejšiu chvíľu.

,,Nerozumiem Sebastián. Vysvetli mi to."

,,Dovoľ mi, aby som sa ti predstavil. Som Sebastián Pure D'viente. Syn grófa z Danteveru."

,,Toto je vážna vec Sebastián. Keď si ma chcel rozosmiať, tak sa ti to nepodarilo." Na žarty teraz nebol najvhodnejší čas, keďže jeho otec pomaly chladne v hradnej kaplnke.

,,Mrzí ma Albert, že mi neveríš, ale hovorím to s plnou vážnosťou. Detaily sa dozvieš v liste. Ale vysvetlím ti to. Tvoj otec sa dôverne priatelil s mojím otcom. Otec sa dostal pre svoju hráčsku vášeň v kartách do dlhov. Nemohol zabezpečiť pre mňa vhodné vzdelanie a ako dedič jeho majetku a titulu gróf, by som nevedel zaobchádzať s majetkom a starať sa o povinnosti. Preto ma tvoj otec vzal na tento hrad a vzdelával som sa s tebou. Najvhodnejšie bolo, aby som bol tvoj komorník a tvoj priateľ, ktorého si potreboval, lebo si sa nevedel spamätať zo smrti svojej matky. Nechcel ti prezradiť moju identitu, lebo si myslel, že si budeš myslieť, že som jeho syn a tvoj brat. Nie je to, ale pravda. Chodil som navštevovať svojich rodičov často. S tvojím otcom sme sa dohodli, že sa to dozvieš po jeho smrti alebo smrti môjho otca, kedy budem musieť prevziať titul." Sebastián sa to snažil skrátiť na minimum.

Aj na Alberta už bolo toho priveľa. Priveľa klamstiev v jeho živote. Najprv ho klamal otec, potom Elizabeth a teraz ešte aj Sebastián! Ešte stále ho bolela nevera Elizabeth, teraz strata otca a hneď na to dostal ďalšiu ranu. Chcel si na niekom vybiť svoju zlosť. Nevedel nič o človeku, ktorý stojí pred ním a ktorého považoval za priateľa. Všetko, čo mi hovoril, čo spolu prežili bola len obyčajná lož.

,,Mohol si mi povedať pravdu! Udržal by som tvoje tajomstvo. Nemal si právo mi to tajiť!" Skričal na Sebastiána, ktorý sa mu len ospravedlnil.

,,Prepáč. Časom to pochopíš Albert. Nevybral som si vhodnú chvíľu, no chcel som, aby si sa to dozvedel odomňa. Si môj priateľ a za ten čas som ti to chcel povedať mnohokrát, ale prisahal som tvojmu otcovi, že ti to nepoviem. Dal som mu svoj sľub."

,,Nechcem už nič počuť. Všetci si myslíte, že nejaký problém vyriešite klamstvom. Nič ma už nezaujíma. Si len ďalší človek, ktorý ma sklamal. Vitaj v ich klube." Prebodol priateľa pohľadom a opustil komnatu. Vybral sa osedlať si koňa a zajazdiť si.