Nič sa nemá stať z prinútenia, nič sa nesmie urobiť na rozkaz, lebo čo sa musí, to človeka dusí. To, čo má byť pre dušu človeka potešením, je pre neho opakom a zrazu sa toho desí.

A presne takéto pocity ovládli ráno Izabellu, ktorá nechcela vstať z postele a nie to sa ešte pripravovať na sobáš. Svoje meravé telo si osviežila v kúpeli, ktorý si mala dopriať už večer. Po kúpeli do jej komnaty vošla vojvodkyňa, matka Izabelly, ktorá pomáhala Rose s prípravou nevesty. Izabella nechápala, čo v komnate robí jej matka, lebo za celý jej život pri nej nebola ani raz. Izabella si nestihla obzrieť ani šaty a Rose ju náhlila, aby si sadla a mohla ju učesať. Jej matka sedela pri okne a keď Rose odišla, tak pristúpila k dcére. Chytila ju za ruky a celú si ju obzrela. Izabella mala na sebe hodvábne šaty modrej farby , ktorá symbolizovala čistotu a nevinnosť. Dlhé zvonové rukávy, dlhá široká sukňa a šnúrovanie na chrbte zdôrazňovali eleganciu strihu. Vrchnú časť živôtika mala obšitú zlatom. Vlnité dlhé čierne vlasy mala rozpustené po pás a vo vlasoch zapletené kvietky s perlami.

,,Dcérka, si nádherná. Takúto krásnu som ťa ešte nevidela." Rozplývala sa nad ňou matka. Izabella chcela začať, že kedy ju videla pekne oblečenú, ale ovládla sa.

,,My s otcom ti chceme darovať tento šperk ako svadobný dar." Vojvodkyňa jej ho ukázala v drevenej krabičke a potom jej ho pripla na krk. Izabella uznala, že bol nádherný. No pochybovala, že jej ho dávali ako dar, skôr chceli ukázať bohatstvo ich rodiny. Izabella sa konečne mohla vidieť v celej svojej kráse. Musela uznať, že krajšie šaty by si ona sama ušiť nedala. Usúdila, že látka bola určite drahá, lebo sa v nej cítila príjemné, no keď si spomenula na aký účel boli, tak to príjemné skončilo. Hneď si povedala, že musí poďakovať Rose, že práve tieto šaty jej dala ušiť do jej garderóby, keď sa pripravovali na sezónu do Londýna.

,,Dcérka, uvidíš, že budeš šťastná. Viem, že si chcela ísť do Londýna a sama si vybrať manžela, možno spoznať nejakých mužov, ale okolnosti všetko zmenili. No ver mi, že by sme neurobili nič, čo by ti mohlo ublížiť alebo raniť ťa. Už len to, že sme ti sľúbili, že si vyberieš manžela sama bola veľká výnimka. No ako každá žena sa aj ty musíš podriadiť spojenectvu dvoch rodín pre zachovanie mieru." Vojvodkyňa hovorila priamo a vyrovnane, aj keď celú pravdu jej nepovedala. Izabella si myslela, že zle počuje. Nepáčila sa jej táto faloš a minúty, ktoré trávila jej matke v tejto komnate navyše. Len sa chce ukázať aká je matka. Vydedukovala Izabella. Jej nahromadený hnev z predošlých dní opäť vyvrcholil a skríkla.

,,Dosť! Nebudem to počúvať. Toto klamstvo, túto faloš! Ako ma môžete nazývať dcérou? Obaja budete len radi, že ste ma poslali preč, že ste so mnou nemuseli ísť do Londýna, aby ste sa náhodou za mňa nehanbili. Pochybujem, že vôbec niekto vie o mojej existencii. Už sa nemusíte báť, že ma náhodou stretnete. Sľúbili ste nemožné, ale už nie som taká naivná, že by som vám ešte niečo verila. A teraz choďte preč. Chcem byť sama." Izabelle sa tlačili slzy do očí, preto odvrátila pohľad od matky. V jej očiach bolo vidieť, že ju moje slová zraňujú, ale prečo?

,,Krivdíš mi dcérka." Potichu povedala vojvodkyňa. Keby sa Izabella otočila, tak by v očiach svojej matky uvidela ako ju jej slová ranili. ,,Budeš mi veľmi chýbať. Nebudem sa vedieť dočkať, kedy prídete s Albertom do Londýna, aby som vás mohla prísť navštíviť. Budeme sa vídať na plesoch a báloch. Budeme môcť dohnať čas, ktorý sme stratili."

Izabella si myslela, že sa jej matka úplne pomiatla. Toto bol ich najdlhší rozhovor a jej matka plánovala niečo viac. Nechápala prečo jej dávala mylnú nádej, keď sama vedela, aká je skutočnosť.

,,Nebuďte sentimentálna, matka!" Povedala so všetkou horkosťou, ktorá sa jej ukladala počas ich rozhovoru.

,,Dozvieš sa ako..." začala vojvodkyňa, ale prerušila ich Rose, ktorá zaklopala a oznámila im, že všetci sú už v kaplnke a vojvoda ich už netrpezlivo čaká.

Pri schádzaní po schodoch už Izabella nevnímala nič, nepremýšľala nad ničím, iba nad kolenami, ktoré sa jej triasli, keď schádzala a prázdnym žalúdkom, do ktorého od nervozity nič nedostala.

Otec jej nič nepovedal. Krátko sa na ňu pozrel a ponúkol jej rameno. Prešli cez hlavné nádvorie, počkali kým sa vojvodkyňa usadí v kaplnke a potom sa spoločne vybrali pred oltár. Izabella chcela zdvihnúť hlavu a pozrieť sa na svojho snúbenca, ale nedokázala to. Priala si, aby už bol koniec.

Videla len lem jeho nohavíc a jeho nohy, ktoré naznačovali, že on sa k nej nevytočil. V mysli sa jej vynorila predstava, ktorú si vytvorila, keď bola mladšia. Pomaly kráčala k oltáru, pri ktorom stál muž, ktorého ľúbila z celého srdca a ktorý ľúbil ju. Spoločne si hľadeli do očí a tešili sa, že spoje svoj život, svoju krv a vytvoria rodinu a krajšiu budúcnosť ako mali.

Obrat pre Izabellu trval celú večnosť. Bola ako v tranze. Prebudil ju až okamih, keď kňaz spojil jej ruku s rukou ženícha, ktorá nebola taká jemná ako jej ruka. Bola to drsná ruka muža. Až po tomto dotyku pochopila, že niet cesty späť a či sa jej to páči alebo nie, tak je s týmto mužom spojená. Svadobný prsteň túto skutočnosť len potvrdil. Prešlo len pár storočí od kedy sa stal súčasťou sobáša, ale presne vedela, aký význam mal. Prsteň nemá začiatok ani koniec, čo predstavuje celok. V manželstve to znamenalo prísľub lásky a oddanosti bez konca.

Keď ich vyhlásili za manželov, tak Izabella nabrala všetku odvahu, ktorú v sebe mala a pozrela sa na muža vedľa seba. Ostala zarazená, prestala dýchať a ako správna aristokratka nezabudla pozdvihnúť obočie. Vedľa nej stál paholok, ktorého stretla včera večer v stajni. Ako prvé jej napadol nezmysel, že sa jej snúbenec vymenil s paholkom, ale hneď túto myšlienku zahnala a pravda sa jej otvorila pred očami.

V stajni bol v tom čase jej snúbenec, žiadny paholok. Dostala odpovede na otázky, ktoré vtedy mala. No nerozumela prečo sa jej nepredstavil. Odvrátila pohľad a on urobil to isté. Potom sa ešte raz na neho pozrela a všimla si, že dýcha prudšie ako keby sa hneval.

Albert cítil na sebe pohľad ženy vedľa seba. Akým právom si ho dovolila obzerať? Prečo si ho obzerá až teraz, keď už je po obrade? Bála sa, že povie Albert nie, keď by sa na neho pozrela skôr? V Albertovej mysli sa vynárali podobné otázky, ktoré prerušil až kňaz. Albert si uvedomil, že by mal chytiť túto dámu za ruku a odviesť spred oltára. No vôbec si nevedel spomenúť na jej meno. V jeho mysli a aj srdci mala stále miesto len Elizabeth, aj keď si to sám pripustiť nechcel. No práve ju si vždy predstavoval v tejto pozícií. No aj v tomto čase našiel humornú stránku skutočnosti a uškrnul sa. Predstavil si ako by túto ženu nechal pred oltárom a odkráčal sám. Už teraz sa smial nad výrazom tváre jeho otca. Vedel, že sa ako budúci markíz takto správať nemohol preto nastavil svoju ruku a oslovil dámu vedľa neho.

,,Mylady?"

Pohľady sa im stretli na malý moment, aj keď ju Albert nechcel vyhľadávať pohľadom. Zblázni sa z toho, keď to takto pôjde ďalej. V jej očiach, ale uvidel strach, úzkosť a smútok. Veľmi rýchlo jej vedel vyčítať emócie. Albert si myslel, že bude šťastná, veď uzavrela výhodne manželstvo. Tiež myslel na to, že jej jeho otec povedal už aj o Elizabeth. Určite už plánuje a je potešená, že bude môcť mať milencov.

Spoločne sa všetci presunuli do hlavnej siene, ktorá bola ozdobená sušenými kvetmi, keďže jar ešte len prichádzala. Sieň osvetľovalo svetlo sviečok a na stoloch nechýbalo víno, divina, pečené husy, syry, všakovaké sladké dobroty a misy plné ovocia, ktoré mali symbolizovať plodnosť, hojnosť a spojenie s prírodou. Všetci sa radovali, zhovárali sa a tancovali. Len pri slávnostnom stole sedeli dvaja ľudia bez pohnutia. Albert na jedlo nemal chuť a ako si všimol, tak dáma vedľa neho sa jedla taktiež nedotkla. Mohol to brať ako urážku a dať ju vyhostiť, lenže hneď si uvedomil, že lady vedľa neho je budúca pani tohto hradu. Očami vyhľadal svojho otca, ktorý namosúrene sedel na stoličke. Mal oddychovať v posteli a nie sa pozerať sa toto divadlo, ktoré tvorcom bol on sám. Jeho otec ho očami presúvať tancovať, lenže takú radosť mu Albert urobiť nechcel, už aj tak urobil až priveľa.

Izabella sa cítila hrozne. Mala chuť sa postaviť a skryť sa v najbližšom tmavom výklenku, kde by ju nikto nevidel. Ani na hrade svojich rodičov sa necítila takto nechcená.

Keby sa jej aspoň muž vedľa nej ozval a nie bezčinne vedľa nej sedel. Do kedy bude trvať toto divadlo s oslavou? Aj keď tu bolo menej ľudí ako očakávala, tak aj tak nechcela, aby toto divadlo videl čo i len jeden človek. Dokonca tu bol aj sám markíz, čo Izabella nepredpokladala, keďže vedela ako ho podlomilo zdravie. Jeho pohľad stále smeroval k jeho synovi a v tom pohľade bolo vidieť, že sa na neho hnevá.

Po oslavách odviedli dámy nevestu do komnaty, ktorú teraz bude obývať. Pripravili ju do nočného úbora a potom si Izabella spokojne ľahla do postele. Bola rada, že to najhoršie už skončilo a bude pokojne dýchať. V duchu ďakovala svojmu manželovi, že netancovali, lebo toľké pohľady by na sebe asi neprežila. Nikto sa k ním neprišiel ani prihovoriť, ako keby vnímali postoj Alberta, ktorý mal okolo seba plášť s nápisom Nikto sa nepribližujte.

Z jej myšlienok ju odtrhlo otvorenie dverí a kroky, ktoré smerovali k posteli. Izabella sa začala báť, otvorila oči a pred sebou videla svojho manžela. Dobre vedela po čo si tento muž prišiel, ale ani vo sne by jej nenapadlo, že príde a to si myslela, že to najhoršie je za ňou. Izabella si nádychom dodala odvahu, no zrýchlený tep upokojiť nevedela.