Koč pomaly zastavoval a Izabella tušila, že už sú na mieste. Odhrnula záclonku, ktorá ju mala chrániť pred slnkom a pred tým, aby jej vánok nezničil jej aj tak neupravený účes. Pri tom sa jej triasli ruky a dvíhal obsah jej žalúdka. Pred sebou uvidela temný hrad s mohutnou bránou, dve vysoké veže zakončené cimbúriou. Izabelle sa zdalo, že tento hrad zatieňuje okolitú krajinu svojou temnotou, výškou a súčasne aj pre ňu nepochopiteľnou noblesou. Možno by si aj chcela pripustiť, že hrad by mal isté čaro, keby sa slnečné lúče neskrývali za mračná a ožiarili tieto studené múry, ale jej vnútorný pocit jej to nedovoľoval. Cítila sa ako keby mala stúpiť do žalára, do podzemných, studených priestorov, kde slnko neuvíta celé mesiace.

Počkali kým ich prídu uvítať, aby mohli vystúpiť z kočiarov. Jej komorná ju musela ťahať z koča, keďže nohy jej úplne stŕpli od toľkého sedenia. Vítal ich usmievavý mladý muž s blond vlasmi. Izabella hneď odhadla, že mohol byť v jej veku, možno o trocha starší a tiež, že je pravdepodobne majordóm tohto panstva, no o tom pochybovala, lebo sa jej zdal veľmi priateľský a až priveľmi usmievavý. Na nádvorí sa im predstavil ako Sebastián, komorník mladého pána. Izabella si vydýchla, lebo Sebastián vyzeral veľmi sympaticky, to značilo aj to, že jej snúbenec nemôže byť až taký hrozný, keď si vybral príjemného komorníka. Ale hneď túto informáciu aj vylúčila, lebo jej snúbenec má možno brata. Opäť jej prišlo smutno, lebo keby svojho budúceho manžela poznala, tak by túto informáciu aj mala. Ako mohla veriť ľuďom, ktorí sa považovali za jej rodičov? Ako mohla naivne veriť, že si sama bude môcť vybrať manžela?

Odviedli ju do prekrásnej komnaty na hornom poschodí. V strede miestnosti bola obrovská posteľ s vyrezávanými kvetmi a baldachýnom na vrchu. Zvedavosť ju hnala k oknám, ktoré boli v komnatách vybavené postrannými lavicami, aby sa šľachta mohla kochať výhľadom na vlastné panstvo. Za hradom boli krásne lesy, lúky, pastviny, na ktorých boli zvieratá. Hneď sa chcela rozbehnúť po lúke a odviazať tie temné reťaze obtočené okolo jej tela, ktoré cítila pri pohľade na chladné múry hradu. Jej premýšľanie prerušilo zaklopanie na dvere. Po hlasnom ,,vstúpte" do komnaty vošiel Sebastián, ktorý sa uklonil a znova sa na ňu usmial.

,,Mylady, pán hradu markíz D'este vás s vašimi rodičmi príjme vo svoje komnate. Hlboko sa ospravedlňuje, že vás neprijme v salóne, ale zdravie mu to bohužiaľ nedovoľuje. Pripravte sa čo najrýchlejšie, markíz nerád čaká. Počkám vás pred dvermi." Po týchto slovách odišiel a hneď prišla jej komorná Rose, ktorú dal zavolať Sebastián.

,,Čo sa deje Rose? Niečo ťa trápi?" Hneď sa jej opýtala Izabella, ktorej sa Rose zdala priveľmi nervózna.

,,Ty ma trápiš Bella, nič si doteraz nepovedala, už som sa bála, že si stratila reč." Rýchlo zahovorila Rose, keďže pravý dôvod jej povedať nemohla.

,,Čo ti mám povedať Rose? Cítim sa hrozne. Neviem čo mám robiť? Som zviazaná. Mám strach. Nechcem ani pomyslieť na to, do akého manželstva ma vojvoda a vojvodkyňa vnútili. Nevidela som ani svojho snúbenca, neviem ako sa volá. Čo keď ma tu bude väzniť, čo keď bude surovec? Drží ma ešte nádej, že keď ma uvidí, tak ma odmietne. Chcem to a aj to predpokladám, keďže ma o ruku požiadal jeho otec, nie on. Cítim sa zmätená. Nič príjemne tu zatiaľ nebolo, okrem sympatického komorníka Sebastiána a pohľadu na nádherné pastviny. Ale čo sa skrýva za jeho úsmevom. Vysmieva sa mi alebo je šťastný, že som tu? Neviem nič a táto neistota ma zožiera." Izabella vyjadrila to, čo prežíva, kým ju Rose upravila. Jej dlhé čierne vlasy jej zopla podľa najnovšej módy a pár pramienkov nechala voľne visieť. Sebastián ju odviedol k jej otcovi a spolu vykročili ku komnate markíza. No kde bola vojvodkyňa? Nemala čas nad tým premýšľať, lebo srdce jej začalo zrazu divoko biť. Doteraz si ani neuvedomila, že tam môže byť aj jej snúbenec.

Sebastián utekal do Albertovej komnaty hneď ako mu paholok oznámil, že sa lord Albert vrátil z jazdy. Nešiel tam kvôli svojej pracovnej náplni, ale hnala ho túžba, radosť, že do Albertovho života vstúpi taká očarujúca mladá dáma. Otvoril dvere a uvidel Alberta skľúčene sedieť vo svojom obľúbenom kresle a popíjať víno. Už dlhší čas ho nevidel takého nezúčastneného hľadieť do čaše vína. Sebastián nenašiel slová, preto len zakašľal, aby upútal jeho pozornosť.

,,Vnímam ťa Sebastián. Ako poznám môjho otca, tak ťa poslal, aby som šiel do jeho komnaty privítať..." Albert nedopovedal, len rozhodil rukou a pozrel sa na Sebastiána, s ktorým prežil nádherné detstvo, dospievanie a ktorého považoval za svojho brata.

,,Nič také Albert, šiel som tu ako komorník." Pravdu mu nechcel zatiaľ povedať. ,,Ale keď na teba pozerám, tak radšej prichádzam ako tvoj priateľ." Dopovedal a sadol si na dobre známe kreslo v Albertovej komnate.

,,Nič sa nedá robiť Sebastián." Albert položil pohár na stolík a zopol si ruky. ,,Musím sa oženiť a je mi jedno ako bude moje manželstvo prebiehať, budem to brať ako záležitosť jedného dňa. Zajtra sa ožením, aby som neprišiel o titul a majetok a potom na manželský zväzok zabudnem. Viac otec odomňa žiadať nemôže! Splním jeho podmienku." Predostril Sebastiánovi svoj dôvod a zámer, prečo súhlasí so sobášom. Svoj plán mu radšej nehovoril, nemal teraz chuť na to, aby mu Sebastián dohováral.

,,Prečo to hovoríš Albert? Prečo si nedáš šancu? Už veľakrát som ti tu hovoril, že nie každá žena je rovnaká ako lady Elizabeth. Je bláznovstvo nenávidieť všetky kvety, keď si sa raz zranil o tŕň. Prestať veriť v lásku, keď ťa niekto sklamal. Zahodiť šancu na šťastie, keď si už bol nešťastný. Nemôžeš zavrhnúť svoju budúcu manželku, veď ju ani nepoznáš! Uvidíš, že sa všetko zmení, keď ju uvidíš a keď sebe samému a aj jej dáš šancu na to, aby ste sa spoznali." Sebastián sa snažil dohovoriť Albertovi ako už veľakrát na tomto kresle.

,,Nič sa nezmení! Vôbec nič! A ja ju nechcem vidieť!" Tvrdohlavo a s hnevom zareagoval Albert.

,,Ale prečo Albert? Budeš ju vídať každý deň. Uvedomuješ si, že tu od zajtra bude bývať?" Sebastián veľmi nechápal slová svojho priateľa, preto dodal. ,,Ja som ju dnes videl a musím povedať, že mi je až priveľmi sympatická. Zdá sa mi trocha hanblivá, ale musím povedať, že už dávno som sa tak neusmieval na ženu."

Sebastián povedal niečo, čo nemal a ani si neuvedomil, čo to vyvolajú tieto slová v Albertovi. Ten hneď vyskočil z kresla a zdvihol varovný prst. Sebastián z kresla inštinktívne vyskočil tiež.

,,Takže si sa na ňu usmieval a ona sa nebránila?" Rozhodil rukami vo víťaznom geste. ,,Hneď som vedel, že to bude nejaká pobehlica. Čo iné som mohol očakávať? Čo iné mi otec mohol priviesť do života!"

Sebastián len pokrútil hlavou a nahneval sa sám na seba. Chcel zachrániť situáciu, no ešte viac ju zhoršil. ,,Vôbec to nebolo tak ako si myslíš, Albert!" Odvetil sklamane. ,,Som len komorník, ktorý sa usmial, nič viac. Myslím, že mylady mala v očiach smútok a určite nemyslela na to, na čo hneď myslíš ty! Keď chceš vedieť, ona mi úsmev neopätovala."

Albert si uvedomil, že to prehnal, lebo pri pohľade do očí Sebastiána uvidel smútok a uveril mu, že hovorí pravdu. Preto sa mu aj ospravedlnil.

,,Prepáč Sebastián. Za posledné hodiny mám toho už dosť! Celý život sa mi zajtra zmení. Moje srdce a duše je ešte stále ranená a už sa mám ženiť? Ja sa ženiť nechcem!"

Chvíľu stáli ticho pohrúžený vo vlastných myšlienkach. Albertovi prechádzala hlavou jedna otázka ohľadom vzhľadu jeho snúbenice. Aj keď vnútorne bojoval proti všetkému, aj tak bol zvedavý. A keď mu Sebastián povedal, že ju videl, tak neodolal a opýtal sa.

,,Takže si ju videl?" Opýtal sa potichu Albert.

,,Koho?" Sebastián sa hral na nevedomého.

,,No koho asi, Sebastián!" Albert povedal nedočkavo.

,,Myslíš svoju snúbenicu, ktorú nenazveš menom?" Opýtal sa neprítomne.

,,Áno, ako vyzerá?" Sebastián nechcel na otázku Alberta hneď odpovedať. Chvíľu ho nechal v napätí a očakávaní a nakoniec krátko odvetil. ,,Unavene."

,,Ja sa nepýtam na jej stav!" Dodal Albert nahnevane.

Sebastián sa potešil, že vidí malý náznak záujmu. Sám chcel povedať Albertovi o kráse jeho budúcej manželky, ale hneval sa na neho ako ju hneď odcudzil a to ju ani nevidel, nezhováral sa s ňou. Preto sa rozhodol, že mu pravdu zatají.

,,Keď sa pýtaš na jej krásu a ženskosť, tak musím povedať, že nepatrí medzi najkrajšie ženy. Keď bude trocha viac jazdiť na koni a prechádzať sa, tak si bude môcť dovoliť aj užší korzet." Sebastián viac nechcel naťahovať tento rozhovor, preto izbu opustil a smial sa nad výrazom v Albertovej tvári.

Albert sa hneval sám na seba, že sa vôbec opýtal túto nezmyselnú otázku. Je v situácií z ktorej niet úniku a či bude jeho manželka pekná, priemerná alebo škaredá, tak sa bude musieť oženiť tak či tak. Už nikdy nebude mať ženu, ktorú by v skutočnosti chcel, tým si bol istý. Zmätok vo svojej hlave, navretú krv v žilách sa snažil upokojiť prechádzaním v izbe, no to nepomáhalo. Preto sa rozhodol urobiť jediné, v čom dúfal, že ho upokojí. Obliekol si staré šatstvo, ktoré využíval zriedka kedy a vybral sa do stajne čistiť a česať svojho žrebca Maxima.

Po rozhovore so svojim budúcim svokrom sa Izabella utiahla do svojej pridelenej komnaty. Prechádzala sa po nej nervózne a v hlave si premietala návštevu u markíza v jeho komnate. Aj keď markíz sedel na posteli a bol bledý, tak sa snažil k nim správať čo najviac zdvorilo a bolo na ňom vidieť, že je rád, že sú na hrade. Navzájom sa privítali, vojvoda ju predstavil a vymenili si pár slov o ceste a o zajtrajšom svadobnom obrade. Vtedy Izabella vnímala v hlase markíza nadšenie. Markíz jej povedal pár komplimentov, o tom ako vyrástla do toľkej krásy. Už keď bola malá, tak vedel, že z nej bude nádherná žena. No Izabella si nepamätala, že by niekedy tohoto muža videla. No počas celého pobytu v markízovej komnate si Izabella všimla jednu skutočnosť na svojom otcovi, bom napätý a rozrušený. Markíz D'este nezabudol ospravedlniť neprítomnosť svojho syna, ktorý musel v naliehavej veci odísť do dediny a upozornil ich, že sa do večera nevráti. Izabella z toho nebola nadšená. Chcela aspoň uvidieť svojho budúceho manžela už dnes a nie až zajtra pri oltári.

Schyľovalo sa už k večeru, keď si Izabella uvedomila, že sa v tejto komnate cíti príliš stiesnene. Bola zvyknutá tráviť popoludnia prechádzkami na čerstvom vzduchu alebo jazdou na koni. Preto zavolala Rose a spolu sa vybrali prezrieť si hradné nádvorie a možno aj pozemky, ktoré ho obklopovali. Cítila, že bolo už dosť chladno. No nevedela, či je chladný vzduch vonku alebo sa len ona cíti tak skrehnuto z tohto pre ňu cudzieho miesta, ktoré pôsobilo chladným a nepriateľským dojmom.

Na hlavnom nádvorí hradu nebolo nič okúzľujúce. V strede stála studňa a obytná veža, ktorá mala na prízemí sklady. Na prvom poschodí mal svoje obydlie markíz, ale ten sa na zvyšný čas svojho života premiestnil do hlavných komnát na druhom poschodí, kde mala komnatu aj Izabella. Všetko jej prezradila Rose, ktorá sa to dozvedela od zvyšku služobníctva. Izabella si chcela prezrieť aj vonkajšie nádvoria, kde sa nachádzali väčšinou stajne, hospodárske budovy, sklady, zásobárne a časť hradu určená pre služobníctvo. Prechod od hlavného nádvoria na vonkajšie vypĺňala prekrásna záhrada ku ktorej viedla cesta, ktorú obkolesovali mohutné stromy. Podľa výšky a mohutnej kôry usúdila, že museli byť veľmi staré, tak ako toto panstvo. V strede záhrady sa nachádzal park tvorený prevažne orezávanými kríkmi v rôznom tvare, medzi ktorými prekypovali ružové záhony. Vo vnútri tejto nádhernej scenérie sa ukrývala fontána okolo ktorej boli kamenné lavičky a pri nich napájadlá pre vtáčiky, ktoré v okolí pospevovali. Jej srdce podskočilo od toľkej krásy, ktoré tu bola nenápadne ukrytá. Štebot vtákom prehlušilo erdžanie koňa, za ktorým sa Izabella hneď vybrala, keďže kone milovala od útleho detstva. Milovala ich vôňu, bažila po videní ich výdychu u nozdier v zimných mesiacoch, po prečesávaní ich hrív, čo mohla robiť len tajne. S nadšením vošla dnu. V stajni sa nachádzalo hneď niekoľko koní a hneď v prvej ohrade bolo malé žriebätko. Hneď sa cítila lepšie. Prechádzala pomaly ďalej až sa zarazila a ostala stáť. Pred ňou stál muž, ktorý z nej nevedel odtrhnúť oči až sa z toho cítila nepríjemne a zahanbila sa aj za neho, lebo tento paholok asi nebol vychovaný vo všetkej úcte k dáme a navyše k jeho budúcej pani. Tváril sa šokovane, nič nepovedal, ani sa neuklonil. Izabella sa cítila v rozpakoch a pomaly jej tvár zahaľoval rumenec. Vydýchla si, že je pri nej Rose. Čo by sa stalo, keby ju teraz niekto uvidel ako sa červená a ešte by bola v prítomnosti muža úplne sama.

Paholok náhle odvrátil tvár ako keby si uvedomil svoju chyb a uklonil sa.

,,Mylady, prekvapili ste ma, nikoho som tu už dnes nečakal. Hlavne nie vás, keďže ste prišli len dnes predpoludním. Nepredpokladal som, že si prídete hneď v prvý deň obzrieť stajne. Myslel som si, že von sa neodvážite vyjsť." Po poslednom vyslovenom slove sa jej zahľadel do očí a očakával, čo na to odpovie.

Izabella najprv nevedela, čo má odpovedať, lebo jej myseľ bola zahmlené množstvom otázok. On jej vyčítal, že si obzerá stajne? Prečo by nemala ísť von, na vzduch? Čo myslel tým neodvážite? Ešte nebol ani večer, takže ani svojho snúbenca nemohla stretnúť. O čom to hovorí?

Istotne nebol oboznámený so spoločenskými pravidlami. Aj keď ich sama neznášala, trocha ju to urazilo. V rodnom dome mala rada služobníctvo, lebo to boli súčasne aj jediní ľudia, s ktorými sa mohla porozprávať. Ale nechápala správanie toho paholka pred ňou. No náhle si uvedomila, že jej asi priviezli aj jej koňa, tak asi preto vedel, kedy prišla. Paholok sa jej videl napätý, možno sa aj zahanbil, no mohlo sa jej to zdať.

,,Prepáčte, nechcela som vás vyľakať a ani prerušiť v práci. Len ma privolalo erdžanie koňa, neodolala som a šla som sa pozrieť. Asi tu nemám čo hľadať, ale dúfala som, že tu nikto nebude. Keďže mi povedali, že mladý pán je preč a markíz je chorý. Veľmi ma to mrzí. Mala by som už ísť." Otočila sa na odchod, ale ešte sa zastavila pri jednom koňovi. Nebol si istý, či tento kôň tu bol. Žeby mali nového koňa? Vždy mali záujem len o čiernych žrebcov, ale tento bol hnedý. No tieto jeho myšlienky zastrila oveľa silnejšia skutočnosť, ktorá ho šokovala. Ospravedlnila sa sluhovi?

Dostal sa do tranzu už len tým, keď ju uvidel. Hneď vedel, že to bude jeho snúbenica, lebo žiadna iná mladá dáma nebola na hrade. Tak sa chcel vyhnúť tomu, aby ju stretol! Márne hľadal na jej tvári a postave niečo nezvyčajné. Výzorom bola jednoducho okúzľujúca mladá dáma. Mala krásnu čiernu farbu vlasov, neupravený účes, z ktorého vykúkalo pár kučier, ale nekazilo to celkový dojem. Jej pokožka nebola až taká bledá, na dámu ju mala dosť tmavšiu. Zjavne dôsledok dlhodobého trávenia času na slnku. V jej tmavých očiach uvidel iskričky, ktoré v tejto tmavej stajni pôsobili dojmom mesačného svitu. Nevedel čomu to pripísať, ale keďže povedala, že ju zlákalo erdžanie koňa, tak si domyslel, že práve prítomnosť koní v jej očiach vyvolalo iskru. Ako ho mohol Sebastián takto oklamať? No v rámci okolností ich slovnej výmeny názorov si to zaslúžil, to si musel pripustiť. Nachádzal sa vo výbornej pozícii, ktorú aj patrične využil, keďže si myslela, že je zrejme paholok, preto sa tak začal správať. Myslí si, že je paholok, mal by sa tak začať správať. Jej krása mu zatemnila myseľ. V stajni nebolo veľa svetla, ktoré by zviditeľňovalo jej dokonalé obrysy tváre a krásne oči, ale on to tak nevnímal. Vnímal ju ako svetlo, ktoré osvetlilo túto tmu. Musela cítiť, že na ňu hľadí, lebo sa otočila a potom rýchlym krokom odkráčala preč ako splašená srna. Mohol sa jej niečo spýtať a viac túto príležitosť využiť. No náhle vytriezvel a prebral sa. Začal seba samého karhať. Čo to robím, nie, nie, nie! Už ma raz očarila krása ženy, viackrát sa poblúzniť nedám. Otec mi to urobil naschvál. Mám svoj plán a od neho neodbočím!

Keď sa Izabella vrátila zo stajní, tak z nej neschádzal pocit, ktorý ju tam obklopil. Ešte stále na sebe cítila pohľad toho muža. Dookola jej v hlave bežala otázka prečo na ňu hľadel tak zvláštne, čo na nej videl, vedel niečo, čo ona nevedela? Nevedela sa sústrediť ani na jedlo, ktoré jej priniesli. Cestou na hrad si bola istá, že večer bude večerať so svojou budúcou rodinou pri stole, budú viesť rozhovor. Vlastne nepočítala s tým, že ona bude hovoriť, ale nepočítala ani s tým, že bude večerať vo svojej komnate a navyše v izolovanej časti hradu, ktorá zrejme bola určená pre hostí, lebo tu bola len ona a jej rodičia.

Začala znova premýšľať nad svojim snúbencom, ktorého ešte stále nevidela. Stále mala nádej, že ju zajtra odmietne, že ju pošle preč a všetko bude ako predtým. Pôjde na sezónu do Londýna, možno aj na dve-tri sezóny a zaľúbi sa. Síce stále bojovala s hanblivosťou, ale myslela si, že sa to napraví, keď skutočne niekto o ňu prejaví záujem, niekto kto by na ňu nepozeral len pre jej krásu. Pri tej myšlienke sa vrátila k paholkovi. Musela uznať, že ten muž bol pohľadný mládenec. Mal krásne čierne vlasy, na niektorých miestach sa jej zdalo, že má aj kučery. Na spánkoch mal vlasy mokré od potu. No najviac ju zaujali jeho oči a jeho hlboký pohľad. Na sebe mal voľnú bielu košeľu, ktorá viac odhaľovala ako skrývala. Nemala by myslieť na paholka! A k tomu ešte aj teraz, keď je zasnúbená. Myšlienky na paholka ju trocha uvoľnili a nakoniec zaspávala s príjemnými pocitmi. Vedela, že má v sebe dostatok odvahy, cti a hlavne sily prežiť jej nasledujúci život.

Albert až tak ľahko zaspať nemohol. Znova sa prechádzal po komnate. Myslel si, že ho krátky pobyt v stajni uberie preč z myšlienok na sobáš, ale opak bol pravdou, vrátil mu do povedomia staré a zároveň aj nové myšlienky. Už vedel ako vyzerá, no zase bol pri fyzickej kráse. Chcel aj prijať inú alternatívu a zaujať iný postoj, ale nedokázal prebúrať stenu, ktorá ho obklopovala. Bola to stena jeho vlastnej hrdosti, zrady, ktorú pocítil a stena jeho postojov k ženám. Pamätal si ako sa prvýkrát pozrel na Elizabeth, aj ona ho očarila. Presne tak ako žena, ktorú si ma zajtra vziať za manželku. A čoho sa dočkal?! Nechcel si to pripomínať, lebo na to chcel zabudnúť. Bol rozhodnutý nejak vydržať zajtrajšok a pokračovať vo svojom živote tak, aby mu ho táto žena neovplyvnila. Aj keď sa tomu bránil a nahováral si, že to bude záležitosť jedného dňa, tak si uvedomoval, že to tak nebude. Bude ju vídať skoro každý deň, budú musieť ísť spolu do Londýna aspoň na pár dní. Už teraz sa toho obával. Keď sa ešte krajšie oblečie a upraví, tak bude pod hľadáčikom množstva mužov. A koľko mužov bude v Londýne len na jednej spoločenskej akcii? To bude mať na výber, s ktorým ho podvedie. Keď si nakoniec ľahol do postele, tak si uvedomil, že táto žena ho až priveľmi začala trápiť a to za múrmi tohto hradu nie je ani 24 hodín.