o 2 mesiace

Izabella sa snažila nájsť nejaké mená pre ich dieťa, lebo Albert o to nemal záujem. No Izabella už chcela nazývať menom svoje dieťa a hnevalo ju, že nemôže.

,,Izabella, mne sa nepáči ani jedno meno. Ešte stále na to máme čas." Povedal pokojne Albert.

,,Čas? Pozri sa ako vyzerám. Na to čas už nemáme." Nahnevane odvetila Izabella a ukázala na svoje rastúce brucho.

,,Pre mňa si najkrajšia Izabella. Vyzeráš nádherne. Veď v sebe nosíš nový život, tak ako môžeš vyzerať zle. Prosím drahá upokoj sa, lebo to škodí bábätku."

Izabella si založila ruky na hruď a prestala sa dívať na Alberta.

,,Tak vyber nejaké meno ty! Keď moje sa ti nepáčia." Urazene odvetila Izabella.

Albert si pretrel tvár dlaňou. Bol nervózny, lebo Izabella si nedala povedať. Nie že by navrhla škaredé mená, ale ani jedno meno mu neprišlo dostatočne krásne a vznešené pre ich dieťa. Keď sa pozrel na Izabellu, tak na tvári mala grimasu a držala sa za brucho. Albert sa zľakol a hneď si k nej kľakol.

,,Izabella, už to prichádza? Máš bolesti? Nie je to priskoro? Izabella povedz už niečo." Albert bol zľaknutý, že sa deje niečo zlé.

Izabella si vydýchla a chytila Albertovu ruku. Priložila ju na svoje brucho. Prvýkrát mala takéto pocity. Albertovi sa skotúľala slza po líci. Ich dieťatko kopalo svoju mamku do brucha.

,,Vidíš, ani ona nechce, aby sme sa hádali." Povedala pokojne Izabella.

,,Takže stále mám premýšľať nad dievčenským menom?" Pousmial sa Albert a utrel si slzu.

,,Premýšľaj Albert. Už je načase, lebo naše dieťa ostane bez mena. Ja popremýšľam nad chlapčenským. Dohodnuté?" Pousmiala sa Izabella.

,,Táto dohoda sa mi páči. Súhlasím. Lenže, keď budeme mať vybrané dve mená, tak potom budeme musieť mať ešte jedno dieťa." Uškrnul sa Albert.

,,To sa ešte uvidí." Odpovedala Izabelle so smiechom v hlase a spoločne sa smiali nad ich plánmi.

Albert priložil svoje ucho na Izabelline brucho a započúval sa do zvukov. Jedno meno mu už napadlo, ale Izabelle ho zatiaľ neprezradí.

o pár mesiacov

V posledný mesiac Izabellinho tehotenstva sa k nim prisťahovala Sophie s rodinkou. Chcela ju mať pri sebe Izabella a ona nadšene súhlasila. Sedeli pokojne v salóniku ako každý deň poobede, len Albert mal ruky za chrbtom a pochodoval po miestnosti. O chvíľu tam vychodí dieru, lebo túto činnosť vykonával posledné týždne veľmi často.

,,Albert, upokoj sa. Takto Izabellu len znervózňuješ." Povedala nahnevane Sophie.

,,Ja som pokojný. Len čakám, nič viac." Povedal Albert a prisadol si k Izabelle. Chytil ju za ruky, aby sa trocha upokojil.

,,Som v poriadku Albert. Už to nebude trvať dlho. Lenže ešte stále nemáš vybrané meno pre naše dievčatko." Povzdychla si Izabella.

,,Neboj sa Izabella. Poviem ti meno, keď to dieťa uvidíme. A navyše si stále myslím, že budeme mať chlapčeka." Zasmial sa Albert a pohladil Izabellu po tvári.

,,Budeme mať dievčatko." Povedala Izabella rázne a odhodlane. Nepáčilo sa jej, že Albert ešte stále nepovedal žiadne meno, lebo ona už pár mien mala vybraných, ale ani jedno sa Albertovi nepáčilo. No mali medzi sebou dohodu. Ona vyberie meno pre syna a on má vybrať pre dcéru. No Izabella si myslela, že budú mať dievčatko a preto dlho nepremýšľala nad chlapčenským menom. Vybrala jedno meno Phillip, pre istotu, keby mal pravdu Albert. Namiesto chlapčenských mien mala vybraných mnoho dievčenských mien. No najviac sa jej páčila Adeline.

Sophie sledovala túto scénu a začala sa smiať.

,,Aj v tom musíte byť tvrdohlaví? Musím vás sklamať, už je dávno rozhodnuté, či je to dievčatko alebo chlapček." Neprestala sa smiať. Tešila sa na moment, keď sa dieťa narodí a rozhodne sa kto z nich dvoch bude mať pravdu.

Sophie sa naklonila k Ernestovi. ,,Aspoň, že my sme tento problém nemali."

Ernest sa usmial.

,,Ja nie som taký vyberavý ako Albert a navyše, rád by som riešil takýto problém." Úprimne sa zahľadel na Sophie. V jej očiach videl, že pochopila na čo narážal.

Albert si zakašľal, lebo chcel prerušiť ich chvíľku.

,,Najprv sa narodí naše dieťa. Vy už máte dve deti." Uškrnul sa Albert a všetci sa začali smiať. Vo veselej nálade pokračovali aj nasledujúce dni, ktoré sa rýchlosťou približovali k Izabellinmu pôrodu.

Izabella sa posledné dni necítila najlepšie. Už chcela mať pôrod za sebou. Už chcela vo svojom náručí držať to krehké bábätko.

Po raňajkách začala mať Izabella nepríjemné tlaky v bruchu. Sophie ju uistila, že to je v poriadku. Tlaky vystriedala bolesť a keď jej odtiekla plodová voda, tak vedela, že už prišiel ten správny čas.

Hneď poslali po lekára, ktorý im mal byť plne k dispozícii. Albert držal Izabellu za ruku a upokojoval ju. No keď prišiel lekár, tak ho Izabella aj Sophie vyhnali z komnaty preč. Ernest ho odprevadil do salóna. Albert nervózne pochodoval po miestnosti. Za posledné týždne sa z toho stal už aj jeho zvyk.

,,Albert, už si sadni. Izabella to zvládne. Je to silná žena. A navyše je tam s ňou aj Sophie." Snažil sa ho upokojiť Ernest.

,,Neupokojím sa, až kým sa sám nepresvedčím, že sú už v poriadku. Počuješ ten krik? Vôbec mi to nepripadá, že by to bolo v poriadku!" Zvýšil hlas Albert.

Ernest sa začne smiať.

,,Hovorím ti, sadni si. Môže to trvať aj hodiny. No budem už ticho, lebo aj ja som takto pochodoval a bol som nervózny. Viem ťa pochopiť, ale uisťujem ťa, že všetko bude v poriadku."

Po pár hodinách už Albert zvieral opierky kresielka. Bol taký nervózny a nedočkavý, že si myslel, že tie opierky rozbije. Jeho nervozitu prerušil detský plač. Vtedy si vydýchol. Spolu s Ernestom vyskočili z kresiel a utekali do komnaty k Izabelle.

Keď sa náhlili po chodbe, tak z ich spoločnej komnaty vyšla Sophie. V rukách držala maličké telíčko obalené v plachte, z ktorej vytŕčali maličké rúčky, ktoré kmitali všetkým smerom. Albert nevedomky spomalil. Zastavovalo ho jeho rýchlo bijúce srdce. Toľko čakal na tento moment. A práve teraz Sophie drží jeho dieťa. Pri Sophie už stál Ernest, ktorý sa usmieval na bábätko. Sophie videla, že Albert je v šoku, preto pristúpila bližšie k nemu. Albert zaklipkal s očami, aby odohnal slzy, ktoré sa mu tlačili do očí a inštinktívne natiahol ruky, aby si vzal svoje dieťa do náručia. Keď cítil teplo malého telíčka, držal bábätko a keď na neho otvorilo oči, tak slzy samé padali na krehké telíčko.

Albertovi sa naplnilo srdce toľkou láskou a toľkým citom k tomuto stvoreniu, k zázraku nového života. Uvoľnil ruku, aby mohol pohladiť dieťa po líčku. Keď si predstavoval tento moment, tak si myslel, že v tváričke uvidí podobu Izabelly, jej nádherné oči. No nevidel tam jej oči, ale ako keby sa díval do zrkadla, lebo pozerali na neho jeho oči.

,,Ako sa má Izabella? Je v poriadku" Opýtal sa Albert s roztraseným hlasom.

Sophie sa usmiala.

,,Všetko prebehlo tak ako malo. Izabella je vyčerpaná, unavená, ale bude v poriadku a dieťatko ako vidíš, je tiež v plnom zdraví."

Sophie ešte takéto emócie u Alberta nevidela. No spoznávala ich, lebo takéto oči plné lásky, nehy a následne vytvorenej starostlivosti a ochranárskeho postavenia, videla u svojho manžela. Bol to nádherný pohľad.

,,Albert, ani sa neopýtaš, či je to dievčatko alebo chlapček?" Opýtala sa prekvapene Sophie.

,,Nemusím sa pýtať. Myslím si, že je to dievčatko. V tom som Izabelle dôveroval a verím, že sa nemýlila." Usmial sa Albert.

,,Máš pravdu. Máte zdravé a krásne dievčatko. Ale nerozumiem tomu. Aj napriek tomu, že si jej veril, tak si jej hovoril opak, aby sa hnevala?" Nechápala tomuto činu Sophie.

Albert sa len uškrnul. ,,Bez toho by to boli veľmi pokojné dni. A navyše, milujem Izabellin výraz v tvári, keď sa hnevá. Vtedy je ešte krajšia. Môžem ísť za ňou?"

Sophie prikývla a natiahla ruky, že si vezme maličkú. Ale Albert jej pokýval hlavou, že to nie je potrebné. Z komnaty vyšiel lekár a zablahožel markízovi D'este k prírastku do ich rodiny.

,,Ako lekár budem rád, keď sa s vami opäť stretnem až pri pôrode. No vtedy budete mať už syna. Buďte zdraví, aby som prišiel až k pôrodu."

,,Ďakujem vám za všetko. Ak aj nabudúce budeme mať dcéru a ak bude zdravá, tak budem len rád. Nezáleží na pohlaví dieťaťa, ale na tom, či bude zdravé, šťastne vyrastať v rodine a obklopené ľuďmi, ktorí ho budú milovať. Ja budem potom šťastný a hrdý na svoje dcéry." Vysvetlil Albert.

Zanechal ostatných na chodbe a vkročil do ich spoločnej komnaty. Izabella ležala v posteli so zatvorenými očami. Na tvári jej bolo vidieť únavu. No keď otvorila oči, tak v nich videl radosť, ktorá prevyšovala únavu.

Albert si sadol k nej na posteľ. Izabella sa chcela vyzdvihnúť a sadnúť si, no Albert ju zastavil.

,,Lež prosím ťa, moja drahá." Priblížil sa k Izabella a dal jej pusu na čelo. Pritom si dával pozor, aby neublížil svojej dcérke.

,,Som taký šťastný, Izabella. Tak veľmi ťa milujem. Si tá najstatočnejšia žena, akú poznám. Teba nič nezastaví. Dala si mi ten najkrajší dar. Naše dieťa. A ja ťa budem za to milovať po celé nasledujúce roky." Usmial sa na Izabellu.

,,Nie si sklamaný, že to nie je syn?" Opýtala sa Izabella.

,,Izabella, na tom nezáleží. Či je to syn alebo dcéra, vždy to dieťa bude naše a budem ho milovať rovnako, lebo vzišlo z našej lásky, z nás dvoch. A som nesmierne rád, že je to dievčatko. Ja som si prial dcérku od vtedy, čo sa prvýkrát pohla v tvojom bruchu, lebo vtedy som ju prvýkrát pomenoval."

Izabella sa pozrela prekvapene na Alberta.

,,Toľký čas si to udržal tajiť?"

,,Áno, lebo som sa chcel uistiť, či je to to správne meno pre naše dievčatko. Ale keď sa na ňu pozriem, tak viem, že som vybral to najkrajšie meno. Táto tvárička mi to potvrdzuje." Pozrel sa na dcérku a dal jej bozk na čelo.

,,Vitaj medzi nami Ellyn." Povedal Albert s úsmevom a jedným okom sledoval výraz v Izabellinej tvári. No videl, že Izabella je spokojná. Na jej tvári sa objavil úsmev.

,,Je to nádherné meno. Ja by som krajšie nevybrala." Povedala s úsmevom, ale vypadli jej slzy z očí.

,,Daj mi ju na chvíľu." Izabella si nadvihla vankúš, aby bola aspoň trocha vyššie a aby úplne neležala.

,,Veľmi vás milujem Ellyn a Albert. Ste moje všetko."

Malá Ellyn zatvorila svoje malé očká. Už spoznala svojich milujúcich rodičov, ktorým sa srdcia naplnili rodičovskou láskou.

Albert si ľahol k Izabelle. Ovinul ju svojimi rukami a Izabella položila hlavu na jeho hruď.

Izabella držala malú rúčku Ellyn a Albert držal ruku Izabelly. Takto sa medzi nimi vytvorilo trvalé puto na ceste nasledujúcim životom.

Obidvaja v mysli sľubujovali malej Ellyn svoje sľuby a priali jej do života mnoho prianí. Obaja sa pozreli na seba. Slová boli pre nich zbytočné, lebo obaja mysleli na to jediné. Na krajšiu budúcnosť, na spoločne strávené roky, na ich LÁSKU a na ich rodinu. Lebo, keď prídu akékoľvek ťažké časy, tak oni budú držať spolu a navzájom sa podporovať. Spoločne ruka v ruke budú kráčať životom každý jeden deň po cestičke osudu. Osudu, ktorý ich spojil v toto manželstvo, ktoré na začiatku ani jeden z nich nechcel.

Dočítali ste predposlednú kapitolu. Po jej dopísaní ju mám chuť nechať ako poslednú. Teraz poznám ten pocit, keď už viac nie je potrebné písať do príbehu, ale ja som zástanca a milovník toho, keď sa v príbehu dozvieme aj to, čo sa stalo po rokoch. A navyše už mám niečo napísané.

Musím vám prezradiť, že som plánovala, že Izabella čaká chlapčeka, ale nenašla som také chlapčenské meno, ktoré by sa mi páčilo, ktoré by mohol vybrať Albert. Lebo som chcela, aby on vybral meno. Chcela som urobiť také prekvapenie, že v sne videla dievčatko, ale bude mať chlapčeka. No musím povedať, že sa mi páči viac verzia, ktorú som napísala.

Čo hovoríte na túto kapitolu?

Ďakujem za predchádzajúce komentáre a ☆. Veľmi si to vážim.