Albertovi zovrelo srdce, keď si Izabella vytrhla ruku z jeho dlane.

Izabella si pretrela tvár dlaňou a hlboko sa nadýchla. Obzrela sa okolo seba. Boli tu všetci, ktorých očakávala. Pohľadom sa obrátila k Albertovi. Oči mal unavené a červené. V jeho očiach videla strach a bolesť.

Albert chcel niečo povedať, ale Izabellin čin ho zastavil.

Sophie si sadla na Izabellinu posteľ. Nahla sa k nej a objala ju. Jej ruku vložila do svojej dlane.
,,Izabella, tak si nás vystrašila! Vieš, ako sme sa báli?"

,,Nič sa mi nestalo Sophie. Som len unavená. Nemali ste mať o mňa strach."

Teraz sa k nej pridal aj Albert.
,,Ty by si sa o nás neobávala? Nebola si pri vedomí skoro dva dni!" Povedal smutne a zároveň nahnevane.

Na to Izabella nemala čo povedať. Ernest so Sebastiánom jej popriali skoré uzdravenie a povedali, že sú potešení, že sa konečne prebrala. Amélia jej priniesla neskorý obed. Albert chcel nakŕmiť Izabellu, ale Sophie mu v tom zabránila. Chcela aspoň takto odčiniť to, že vzala Izabellu vtedy von a kvôli tomu ju uniesli. Mužov poslala von z komnaty.

,,Izabella, tak ma to mrzí. Pociťujem ťažobu v mojom srdci. Nemala som ťa vziať so sebou do mesta. Nič by sa ti nebolo stalo." Sophie odvetila úprimné.

,,Sophie netráp sa. Som v poriadku. Necítim sa najlepšie a dvíha sa mi žalúdok z toho jedla, ale budem v poriadku." Odvetila Izabella a zbierala sily na tú najťažšiu otázku, ktorú chcela kedy položiť.

,,Sophie." Pozrela sa na ňu.

,,Je moje dieťatko v poriadku? Nič sa mu nestalo?" Opýtala sa Izabella zadržiavajúc slzy.

,,Moja drahá Izabella," pohladila ju Sophie po vlasoch.

,,Ničoho sa neboj. Bolo veľmi slabučké, ale ty si statočne bojovala a musíš bojovať ďalej. Musíš hlavne oddychovať a veľa jesť." Zasmiala sa Sophie a natlačila do Izabelly ďalšiu lyžicu jej obedu. Izabelle pár sĺz vypadlo, no hneď na to, ju zaplavila radosť, že jej dieťa je stále s ňou.

,,Sophie, dúfam, že o tomto Albert nevie." Zahľadela sa na Sophie, ktorá od nej odvrátila tvár.

,,Takže vie. Ani mi to nemusíš povedať. Vidím to na tebe." Povedala Izabella s výčitkou v hlase.

,,Ale asi sa to nedalo veľmi zatajiť, keď som odpadla a prišiel lekár." Konštatovala Izabella.

Sophie nechcela klamať Izabelle, preto sa jej rozhodla povedať pravdu.

,,Povedala som mu to ja. Hneď v ten deň, keď ťa uniesli. Veľmi ho to bolelo. Mala si ho vidieť a ešte väčšmi ho ranilo, keď vedel, že môže prísť o vás oboch. Tak veľmi ťa miluje Izabella, ty to nevidíš?"

,,Nemala si na to právo Sophie. Žiadala som ťa, aby si to nikomu nepovedala." Povedala sklamane Izabella.

,,Izabella, Albert je tvoj manžel a mal by o tom vedieť. Celú noc nespal, strachoval sa o teba."

,,Jedine o koho sa obával, bolo jeho dieťa." Povedala bolestne Izabella.

,,To nie je pravda! Teraz mu krivdíš." Snažila sa obhájiť Alberta.

,,Aj ja som mala právo vedieť o Elizabeth a nevedela som! Takže Albert v tom nie je nevinne a tiež ani ty. Klamali ste mi. Keby som vedela pravdu, nikdy by som nemusela ohroziť takto svoje dieťa." Povedala ochranársky Izabella. No následne sa upokojila a prehovorila ďalej.

,,Ďakujem ti Sophie, ale rada by som bola sama. Potrebujem byť sama, prosím." Izabelle nakoniec vyhŕkli slzy aj tak.

,,Dobre Izabella, ja pôjdem. Sľúb mi, že dáš na vás dvoch pozor. A prosím neotáčaj sa Albertovi. Urobil chybu, ale teraz ju veľmi ľutuje. Nenič si svoju jedinú rodinu, ktorú môžeš mať. My sa vrátime domov. Napíšem ti a potom ťa prídem navštíviť. Mrzí ma to Izabella." Dopovie a vyjde preč z komnaty.

Izabella sa cítila zvláštne. Ovládajú ju všetky pocity a ona sa im nevie ubrániť. Nechcela ublížiť Albertovi, ale sklamal ju. Cíti sa beznádejne.

~~~

Albert nahnevane vychádzal z komnaty Izabelly v spoločnosti Sebastiána a Ernesta.

,,Prečo to Sophie urobila? Čo nevidí, že sa potrebujem s Izabellou pozhovárať a byť s ňou sám!"

V salóniku sa potom postavil k oknu a hľadel von oknom.

,,Albert pozri, tiež nie som spokojný s tým, čo urobila. No mala na to určite dôvod." Obhajoval Ernest svoju manželku.

,,Potrebuješ dať Izabelle čas. Nech najprv zosilnie a uzdraví sa. Potom budete mať mnoho času na rozhovor." Snažil sa upokojiť Alberta Sebastián.

,,Už teraz je neskoro Sebastián. Videl si ako sa na mňa pozrela. Ani si nevieš predstaviť ako ma to bolí. Slzy sa mi tlačia do očí. Mal som vás všetkých počúvať a všetko jej povedať. Mal som niečo urobiť. Namiesto toho sa posledné dni pozerám na to ako sa stráca naše manželstvo."

,,Albert, to zvládnete. Musíš byť trpezlivý." Ernest položil ruku na Albertovo rameno a pokračoval.

,,Aj naše manželstvo má šťastné a aj smutné dni. To patrí k manželstvu, ale keď sa obaja ľúbite a budete spolu, tak tie smutné dni zvládnete. A navyše, o pár mesiacov budete traja." Albert sa pri tom usmial, keď pomyslel na to, že do jeho života vstúpi dieťa.

,,Máš pravdu. Ďakujem. Všetko čo som pokazil, napravím. Som rád, že mám takých priateľov ako vy."

Do salóna vstúpila Sophie. Snažila sa tváriť prirodzene, aby na nej nevideli smútok, ktorý ju obklopil, keď odišla z komnaty Izabelly.

,,Už je vám veselo?" Opýtala sa Sophie s hraným úsmevom.

Všetci traja sa na ňu pozreli, len Albert sa opýtal. ,,Ako sa cíti Izabella?"

,,Je unavená. Nezjedla všetko, ale neboj sa, obaja budú v poriadku. Izabella dieťa až priveľmi miluje na to, aby dovolila, aby sa mu niečo stalo."

Albert sa vo svojej mysli opýtal, či aj jeho tak miluje, aby toto zvládli, či jej záleží toľko na ich manželstve, aby ho udržali.

Sophie pristúpila k Albertovi bližšie.

,,Musíš dať Izabelle čas. Ešte stále má strach. Prežila stresujúce chvíle. A navyše už vie o tom, že vieš o dieťati. Nahnevala sa na mňa. Musela som odísť, lebo chce byť sama." Prezradila Albertovi.

,,Ďakujem ti Sophie." Obaja sa objímu.

Po zbalení všetkých vecí sa Albert s nimi rozlúčil. Boli sa rozlúčiť aj s Izabellou. Tak isto aj Sebastián, ktorý odchádzal tiež, aj keď ho Albert nechcel pustiť. No Sebastián vie, že potrebujú byť sami a nikto ďalší do toho nemá čo zasahovať.

Albert potom pomaly kráčal do Izabellinej komnaty. Už mal premyslené, čo povie Izabelle, no bál sa toho, že sa s ním nebude chcieť zhovárať.

Keď vošiel do komnaty, tak Izabella mala zatvorené oči. Chcel k nej pristúpiť bližšie, ale vedel, že jej svojim klamstvom ublížil. Preto si len prisadol k posteli.

Izabella sa prebudila až k večeru. Keď otvorila oči, tak Albert hneď zavolal Améliu, aby Izabelle priniesli večeru.

,,Albert, choď sa najesť aj ty." Povedala pokojne Izabella.

,,Najem sa, až keď sa naješ ty."

V inej situácii by povedal, že až keď ich nakŕmi oboch, ale teraz sa obával. Už to je výhra, že sa s ním Izabella zhovára.

Albert hneď začal kŕmiť Izabellu, aj keď namietala. Ale on ju už poznal.  Počas jedenia boli ticho, no Albertovi jeho myšlienky nedali pokoja. Izabella zjedla všetko. Albert musel začať to, čo mal začať už dávno.

,,Izabella, veľmi ma mrzí to, čo sme museli prežívať tieto dni. Keby som nebol hlupák, nič by sa nestalo. Veľmi sa ti za to ospravedlňujem. Len dúfam, že mi budeš môcť niekedy odpustiť. Izabella, tak veľmi ťa milujem. Už nechcem prežívať znova tie okamihy beznádeje, že sa ti môže niečo stať alebo môžem o teba prísť." Chytil Izabellu za jej ruku.

,,Veľmi ma to ranilo. Mal si mi povedať pravdu. Myslel si si, že keď sa dozviem pravdu, tak ťa podvediem aj ja?" Opýtala sa to nad čím premýšľala celý čas.

Albert chvíľu mlčal. Čo len dávalo za pravdu Izabelliným slovám. No nakoniec odpovedal.

,,Na začiatku manželstva som si to myslel. Ale potom som ťa začal spoznávať a zaľúbil som sa. Zamotal som sa do klamstiev a bál som sa, že o teba prídem. Že mi neodpustíš."

,,Prečo si myslíš, že ti teraz odpustím?" Opýtala sa Izabella.

,,Nemyslím si to. Len v to verím. Budem sa snažiť urobiť všetko, aby si mi opäť dôverovala. Chcem, aby naše manželstvo bolo už len o pokojných dňoch."

Albert druhú ruku položil na Izabellino brucho. Izabella sa zahľadela do očí Alberta.

,,Budem vás oboch chrániť a nedovolím, aby sa vám niečo stalo. Už nechcem, aby ste trpeli kvôli mojim činom a slovám. Tie pocity už nechcem zažiť."

Albert jej povedal krásne slová. Izabelle sa spustila slza po tvári.

,,Albert, potrebujem čas. V mojom vnútri je toľko veľa pocitov. V jednej chvíli mám pocit, že máš byť s Elizabeth. Ju si predsa miloval a ju si si chcel vziať. Mňa si si musel vziať. Potom mám pocit, že sa bojíš jedine o dieťa. Potom si myslím, že mi budeš aj naďalej klamať a budeš som mnou iba preto, že z manželstva odísť nemôžeme. A je toho viac a tie myšlienky neviem zastaviť." Izabella pustila Albertovu ruku a objala svoje kolená.

Albert si sadol k Izabelle a objal ju.

,,Povedala si správne. Ju som miloval. Ona už nie je. Teraz milujem len teba. A ostatné pravda nie je a ani nebude. Bojím sa aj o teba, nie len o naše dieťa. Nikdy už nechcem zažiť ten strach." Albert si pritiahne Izabellu bližšie k sebe a pobozká ju na temeno hlavy.

,,Veľmi sa teším, že budeme rodičia. Oboch vás milujem rovnako."

Izabella sa uvelebila v jeho náruči a nechala svojim pocitom voľný spád. Albert ju po celý čas hladil, až kým nezaspala v jeho náruči. Posunul ju na posteľ, dal ju ľahnúť a spoločne s ňou zaspával v objatí.

Posledná bolestivá časť😉. Na záver už len pár pekných a príjemných kapitoliek😊.