Cesta bola dlhá. Šlo sa im veľmi ťažko, lebo bola tma. Izabella sa celú cestu neozvala a ani neplakala. Albert sa k nej prihováral.

,,Izabella, nebolí ťa niečo? Mám ísť pomalšie? Ak áno, tak povedz."

Izabella odpovedala nie a pritom zakývala hlavou. Cítila sa veľmi zle. Najradšej by už ležala v posteli a oddýchla si. Bola vyčerpaná. Mala veľký strach o svoje dieťa. Dúfala, že sa mu nič nestalo. Snažila sa nedať pred Albertom nič najavo. Bola veľmi tichá, no v jej vnútri sa odohrávala búrka jej pocitov.

Sebastián pomaly vzal Izabellu z Albertovho náručia, aby mohol Albert zoskočiť z koňa. Hneď dal poslať po lekára. Izabella naznačila Sebastiánovi, aby ju pustil. On to urobil.

,,Izabella, čo to robíš? Môžeš mať nejaké zranenia." Ustarostene odvetil Albert.

,,Ja to zvládnem." Povedala potichu Izabella.

Kráčala pomaly. Albert šiel hneď vedľa nej. Chcel ju chytiť za pás a podoprieť ju, ale jeho ruky dala preč. Albert chápal jej čin, ale nechápal ako sa môže správať tak nezodpovedne.

Izabella nechcela nikoho pomoc, ani Albertovu. Tak dlho sedela, že mala celé nohy stuhnuté. Potrebovala kráčať sama. Myslela si, že to zvládne,  ale predošlé trápenia, terajšia únava, nedostatok tekutín a potravy si vyžiadali svoju daň. Náhle sa jej zotmelo pred očami a ona upadla do bezvedomia. Posledné, čo cítila boli Albertove ruky a počula svoje meno z jeho úst.

Albert netrpezlivo pochodoval po chodbe pred komnatou Izabelly. Keď Izabella odpadla, tak ho obklopil strach. Rýchlo ju odniesol do jej komnaty. Izabella nereagovala na svoje meno. Amélia ju trocha poumývala a s Albertom jej vyzliekli roztrhané šaty. Keď zistili, že nemá žiadne povrchové zranenia, tak si vydýchli. Jedine jej krásna tvár utrpela. Na líci sa jej vytvorila modrina a jej pera bola nepekne natrhnutá a napuchnutá. Na lekára čakali pridlho.

Po dlhom pobyte v komnate Izabelly, lekár konečne vstúpil na chodbu, kde netrpezlivo stál Albert, Sebastián, Ernest a Sophie.

,,Nemám pre vás dobré správy. Vašu manželku sa mi nepodarilo prebudiť. Je veľmi vyčerpaná. Robil som, čo sa dalo. Musíme počkať ako bude vaša manželka reagovať po poskytnutej výžive a liekoch. Viac nemôžem robiť. Teraz musí zabojovať vaša manželka." Povedal svoje frázy, ktoré opakoval skoro vždy, keď odchádzal od pacienta.

Albert sa nedozvedel jednu informáciu, tak sa opýtal.

,,A... ako je na tom dieťa?" Albert sa opýtal nervózne, lebo keď lekár nič nepovedal, tak sa obával najhoršieho.

,,Dieťatko je veľmi slabé. Tlkot srdiečka je veľmi pomalý a nepravidelný. Všetko závisí od vašej manželky. Ak bude žiť ona, tak bude žiť aj vaše dieťa. Záleží od toho, či bude bojovať za dvoch."

Albert sa už viac nepýtal. Zabolelo ho to veľmi. Nič ani už počuť nechcel, len vbehol do komnaty, sadol si k Izabelle a chytil jej malú dlaň do svojej ruky. Jemne ju po nej pohladil druhou rukou. Dal jej bozk na čelo.

Lekár hovoril ostatným na chodbe ďalšie pokyny, ktoré vedela aj Amélia. Keď videla ustarostený pohľad Alberta a jeho úprimnú lásku, tak sa rozplakala a utiekla z komnaty. Nechápala ako môže byť jeden muž takýto nešťastný. Každým dňom si všímala ako sa Albert pri Izabelle menil. Už nebol ten smutný, neprítomný a tichý muž, ktorému ublížila jedna žena. V jeho očiach postupne nachádzala malé iskierky radosti a bola vďačná, že Izabella vstúpila do jeho života. Ale teraz bol svet k nemu nespravodlivý. Nezaslúžil si takúto bolesť.  Amélia sa sama seba pýtala, či niekedy bude markíz Albert D'este šťastný. Načo mu je toľký majetok, toľké bohatstvo, keď teraz jeho jediná rodina, jeho nenarodené dieťa stoja na tenkom ľade čakajúc na ďalší mrazivý príval, ktorý by ich zachránil a ľad neroztopil. No Albert nesmel veľmi náhliť ich návrat, lebo teplo jeho srdca by roztopilo tento tenký ľad a o Izabellu a aj o dieťa by prišiel. Tento dlhý čas musel vydržať s ľadovou netrpezlivosťou, ktorá sa pre neho stála terajšou spoločníčkou.

K zronenému Albertovi sa neodvážil nikto vstúpiť. Ani Sebastián. Vedeli, že obaja potrebujú byť spolu, vtedy im bude najlepšie. Do komnaty prišla sem tam Amélia, aby Izabelle doplnila tekutiny. Albert vôbec nezmenil svoju polohu. Stále sedel pri Izabelle a dotýkal sa jej ruky.

Albertovi bolo najlepšie vo svojich myšlienkach a pri Izabelle. Dávno sa nemodlil, ale teraz cítil, že by to mal urobiť. Do Izabelly vkladal všetku svoju nádej. Vedel, že je veľmi silná. No nevedel, či je silné aj ich dieťa. Jemne položil svoju dlaň na Izabellino brucho a prihovoril sa k svojmu dieťaťu. Vedel, že ho nemôže počuť a ani vnímať, lebo je malinké, ale nemal komu to povedať. Dúfal, že jeho hlas privedie Izabellu k nemu naspäť.

,,Moje malinké." Albertovi vyhŕkla jedna slza.

,,Ešte ťa ani nevidím a už ma obklopila toľká láska k tebe. Buď silné. Dúfam, že budeš podobné svojej mame, lebo ja nie som taký silný, taký odhodlaný a nebojácny ako tvoja mama. Ja by som nebojoval, keby som nespoznal tvoju mamu. No ty ma ešte nepoznáš, preto musíš bojovať, aby som ti mohol byť skvelým otcom." Albert to nevydržal a všetky jeho emócie sa vydrali na povrch.

Bolo už ráno. Izabella sa stále neprebudila. Do izby prišla Amélia a priniesla Albertovi raňajky. Dal ich odniesť preč. Amélia celú noc plnila príkazy lekára a nezabudla na nich ani ráno. Na Izabellu nebol pekný pohľad. Ani mastičky nezmiernili jej opuch a modrinu na tvári.

~~~

,,Albert," oslovil ho Sebastián a pristúpil k nemu.

,,Choď si oddýchnuť. Budem tu sedieť ja a keď sa prebudí, tak hneď po teba pôjdem."

,,Ostanem tu." Rázne odvetil Albert.

,,Komu pomôže to, že nebudeš spať a ani jesť? Myslíš, že tým pomôžeš Izabelle? Keď sa prebudí, tak budeš na tom zle ty. Dokedy sa budete takto trápiť?" Sebastián si pamätal ako mu Albert hovoril o tvrdohlavosti Izabelly, ale Albert nebol o nič menej tvrdohlavejší.

Keď Albert neodpovedal, tak Sebastián pokračoval.

,,Choď si sadnúť aspoň do kresla. A chvíľu si zdriemni. Budeš tu celý čas a ja ťa hneď prebudím."

Albert tentokrát počúvol Sebastiána, lebo sa cítil unavene, ale pritom chcel byť pri Izabelle. No Sebastiánovi dôveroval, tak sa oprel do kresielka a po chvíli zaspal.

Do komnaty prišli aj Ernest so Sophie. Boli radi, že Albert konečne spí. No obávali sa o Izabellu. Chceli sa čím skôr vrátiť domov, lebo im chýbali ich dvojičky, ale nechceli opustiť Izabellu bez toho, aby sami nevideli, že sa prebrala a cíti sa lepšie. Všetci vedeli, že to trvá až príliš dlho. Albert sa po troch hodinách prerušovaného spánku prebral. Nemohol dlhšie spať. Nikto nechcel ani obedovať.

Izabella sa v snoch prechádzala po záhradách. Jazdila so svojou kobylou po lúkach. Stále sa náhlila a ona nechápala kam. Utekala, nedokázala sa nadýchnuť. Pred sebou stále videla Elizabeth.

Jej sen potom prerušil hlas jej manžela. Bolo príjemne ho počuť. Videla ho stáť pri malom poníkovi, na ktorom sedelo dievčatko, ktoré malo krásne kučeravé vlásky rovnakej farby ako vlasy jej manžela. Chcela sa k nemu priblížiť, ale nedokázala to. Nevedela sa pohnúť. Jej manžel sa prihováral k dievčatku. Dúfam, že budeš podobné svojej mame, lebo ja nie som taký silný, taký odhodlaný a nebojácny ako tvoja mama. No ty ma ešte nepoznáš, preto musíš bojovať, aby som ti mohol byť skvelým otcom. Cítila sa zmätene ako keby sa mala rozhodnúť medzi svojím dievčatkom a manželom. No jej manžel si vybral to dievčatko a nedovolil jej sa k nemu priblížiť.

Albert bol už nahnevaný. Očakával, že sa Izabella preberie. Myslel si, že už ráno uvidí jej nádherné oči. Začal si nahovárať, že sa jej nechce vrátiť, lebo ich láska nie je taká silná a ona sa rozhodla nebojovať. Vzdala sa života pre to, lebo jej klamal, lebo jej tým ublížil, lebo ju sklamal.

,,Prepáč Izabella." Pošepkal jej blízko tváre.

,,Vráť sa mi. Nenechaj ma tu samého. Potrebujem ťa." Pomaly hladil Izabellu po líci.

Izabella znova videla Alberta a to isté dievčatko, ktoré Albert držal za jej maličkú rúčku. Albert k nej narovnal ruku, no Izabella sa od neho otočila.

,,Izabella, neodchádzaj od nás. Od teraz budeme všetci spolu šťastní. Poď k nám. Žiadna Elizabeth už nie je." Pokojný Albertov hlas prinútil Izabellu sa aspoň o

,,Mamička," prehovorilo radostne malé dievčatko. Izabella sa vtedy dokázala pohnúť a preplietla svoje prsty s tými Albertovými. Dievčatko ju chytilo za druhú ruku a spolu sa vybrali na spoločnú cestu.

Albert stále šepkal Izabelle krásne slová a žiadal ju, aby pri ňom ostala. Izabella pomaly začala otvárať oči a Albert prestal dýchať. Všetci k nej prikročili bližšie. Izabella opätovala stisk ruky, ktorý cítila. Keď otvorila poriadne oči a uvidela, že tá ruka je Albertova, tak stisk povolila a ruku si vytrhla z jeho ruky.

****
Nechce sa mi veriť, že som napísala ďalšiu kapitolu. Prvotne som ju ešte nechcela písať. No písanie prišlo samé. Mala som chuť na písanie a tie správne pocity pre túto kapitolu. Začala som písať a naplánovaný dej sa trocha zvrtol iným smerom. Sama som prekvapená akým. Verím, že sa vám páčila. Budem rada za každý komentár alebo ☆.
Ďakujem za každé prečítanie😘