Milí čitatelia, 20. kapitola wauuu, wauuu. Ani som nemyslela, že ich niekedy bude toľko. Poďakovania až na konci kapitoly.😉
****

Izabella celú noc ostala sedieť v hudobnom salóne, kde sa poslednýkrát zhovárala s Albertom. Veľa premýšľala. Až teraz si uvedomila, že od Sophie jej neprišiel žiaden list. Už sú to skoro dva týždne čo odišli z Londýna. Neverila, že by sa list nedostal do rúk Sophie. Premýšľala o tom ako bude pokračovať ich manželstvo. Navyše ju trápila iná záležitosť okrem Elizabeth a nemala sa s kým o tom pozhovárať. Mala z toho strach a obavy. Ešte na niečo také nepomyslela.

Ráno ju našla Amélia.

,,Pani moja," oslovila ju Amélia. Izabella len pozerala do prázdna.

,,Mám vám pripraviť raňajky do jedálne alebo priniesť ich tu?"

,,Amélia, ja nebudem raňajkovať. Necítim sa najlepšie, nemám na nič chuť." Unavene odvetila.

Amélia chcela odísť, ale nemohla sa viac pozerať na svoju pani ako sa trápi.

,,Mylady, takto ochoriete. Kedy ste naposledy jedli? Predvčerom? Videli ste sa v zrkadle, aká ste bledá? Utrápite sa. Poďte, pripravím vám kúpeľ a prinesiem raňajky. Musíte byť silná. Vidím vo vašim očiach bojovnosť. Nemôžete sa toľko trápiť."

,,Keby to bolo také jednoduché Amélia. Neviem čo robím zle?" Povzdychla si Izabella.

,,Prosím vás, poďte so mnou? Nechcem, aby ste ochoreli." Povie smutne Amélia. Skutočne sa bála o zdravie jej pani.

Izabella videla v jej očiach skutočné obavy, preto sa zdvihla zo stoličky a odišla do svojej komnaty.

Albert kráčal na raňajky do jedálne. Neboli pripravené, lebo Amélia sa zdržala pri Izabelle a do kuchyne nikto nevydal žiaden príkaz. Izabella sa o to prestala zaujímať.

Albert sa nahneval, lebo po včerajšom skazenom dni chcel začať ten dnešný s dobrými raňajkami. Sám odkráčal do kuchyne a nakričal na služobníctvo, ktoré si neplnilo svoje povinnosti. Nemal to vo zvyku, ale musel ich vystrašiť. Pokračoval hľadaním Amélie, ktorá práve vychádzala z komnaty Izabelly.

,,Amélia! Ako je možné, že o takomto čase nie sú pripravené raňajky!" Skričal Albert.

Amélii bolo smutno z Izabelly, tak neudržala slzy z toľkého nátlaku.

,,Vaša manželka sa necíti dobre. Musela som pomôcť jej. Mali by ste jej niekoho nájsť. Nestíham byť aj jej komorná a mať na starosti ešte kuchyňu. Prepáčte, už sa to viac nestane." Potláčala vzlyky.

,,V poriadku Amélia. Len sa upokojte. Vyriešime to. Prečo sa necíti dobre?" Opýtal sa ustarostene. Amélia mu povedala, kde ju našla ráno a aj to, že nechce nič jesť. Predostrie mu svoje obavy o tom, že sa jej môže zhoršiť zdravie.

,,Nemaj strach Amélia. Postarám sa o to osobne. Oznám mojej manželke, že s ňou chcem raňajkovať v jedálni. Nechcem počuť žiadne námietky, inak ju privediem nasilu k stolu!" Povie nahnevane Albert.

Izabella je veľmi unavená. Namietala Amélii, ale nakoniec pochopila, že bude musieť ísť na raňajky. Keď Izabella vkráčala do jedálne, tak sa Albert postavil a odsunul jej stoličku, aby si sadla. Izabella poďakuje a posadí sa.

Začali raňajkovať v tichosti a Albert svoju manželku sledoval. Prehrabávala sa v jedle a sem tam si dala do svojich úst malý kúsok jedla. Tak sa hneval na to aká je tvrdohlavá.

,,Prečo sa poriadne nenaješ?!" Albert sa opýtal, ale neočakával ani odpoveď. Na jeho prekvapenie odpoveď prišla.

,,Nemám chuť." odpovie stroho Izabella.

,,Si veľmi bledá. Mala by si sa poriadne najesť."

,,To je z toho, že som tu stále zavretá." Odpovie smutne.

,,Izabella, nikto ťa nedrží, aby si sa nemohla ísť prejsť do záhrad na čerstvý vzduch."

Na to Izabella neodpovedala. Vrátila svoj pohľad k svojmu tanieru a zazývala si.

,,Prečo si nespala?" Albert mal ďalšiu otázku.

,,Som tu na súde? Len samé otázky. Keď mám otázky ja, tak na ne odpoveď nedostanem." Povie nahnevane Izabella.

,,Nebudem sa s tebou hádať Izabella. Vidím, že sa s tebou nedá zhovárať normálne, tak ti len niektoré veci oznámim. Po prvé už sa viac nebudeme hádať, po druhé budeme spolu raňajkovať, obedovať a večerať. Na tomto hrade boli zavedené isté pravidlá a my ich budeme dodržiavať aj keď tu už nie sú moji rodičia. Po tretie, mala by si vyriešiť rozdelenie úloh pre služobníctvo, lebo Amélia nestíha byť aj tvoja komorná. Po štvrté, mala by si vziať do rúk chod tohto hradu, lebo služobníctvo si nerobí prácu. Po piate, prosím ťa už prestaň trucovať a najedz sa!" Albert bol už úplne vytočený zo svojej manželky.

,,Ešte niečo?" Povie Izabella odmerane.

,,Nie nadnes to je všetko. Idem do pracovne. Príjemný deň, drahá."

Pristúpil k nej a dal jej bozk na čelo. Izabella by mu najradšej vrazila tú vidličku do stehna, tak ju nahneval. Pár dní sa správa ako najlepší muž na svete a o pár dní ako najväčší somár. Ani nevedela ako prišla do svojej komnaty a zaspala.

Albert sa nahneval, keď nevidel Izabellu pri obede. Keď sa, ale na vlastné oči presvedčil, že spí, tak sa upokojil.

Nasledujúce tri dni bol Albert zahrnutý prácou. S Izabellou trávili čas pri jedle. Každý ich rozhovor bol len povrchný. Videl, že Izabella nechce jesť v jedálni a nie to ešte v jeho spoločnosti. Podľa toho ako málo stále zjedla, predpokladal, že ani jesť nechce. Albert sa preto trápil. Od Amélie sa dozvedel, že svoj čas trávi s knihami, maľuje a prechádza sa po záhradách. A opäť prebrala zodpovednosť za domácnosť a povinnosti služobníctva, tak Albert bol spokojný.

Nasledujúci deň prišiel Sebastián. Izabella akurát vychádzala zo záhrad, keď zahliadla koč. Najprv si myslela, že prišla Sophie, ale keď vystúpil Sebastián, tak bola sklamaná, lebo potrebovala sa s ňou pozhovárať. Ale potešila sa aj Sebastiánovi, lebo ho má rada. Utekala k nemu a vrhla sa mu okolo krku. Sebastián bol prekvapený. Také privítanie nečakal.

,,Keby som vedel, že ma bude čakať takéto privítanie, tak by som prišiel skôr." Zasmial sa Sebastián. Snažil sa o to, aby sa aj Izabella usmiala.

,,Prepáč." Už sa smiala aj Izabella. Ako dávno sa nezasmiala. Náhle zosmutnela.

,,Musíš to mať teraz s Albertom ťažké. Určite celé dni pracuje ako ho poznám. Mám pravdu?" Smial sa Sebastián.

,,To je v poriadku Sebastián. Poď, nebudeme stáť vonku."

Sadli si do salóna a začali sa zhovárať. Izabella poslala po Alberta. Prišiel, keď už mali pred sebou čaj. Albert ho hneď zavolal do pracovne, čo Izabellu prekvapilo, lebo viedli príjemný rozhovor. Mohli sa zhovárať aj v jej prítomnosti, ale nejako ju z toho vylúčili. Sebastián sa ospravedlnil a poďakoval za spoločnosť. Až teraz si Albert všimol, že je tam aj Izabella. Pomrzelo ho, že Sebastiána zavolal do pracovne a Izabellu nechávajú samú.

So Sebastiánom viedli príjemný rozhovor. Až kým sa Albert neopýtal na nejakú nadchádzajúcu pani D'viente a Sebastián zosmutnel.

,,Ani sa nepýtaj Albert," vzdychol si.

,,Čo sa stalo?" Bol zvedavý Albert.

,,Počúvol som tvoju radu a hľadal tam, kde by som nehľadal. A našiel som. Lenže nemám taký pocit, že si ma chce vziať. Skôr ju k tomu nútia rodičia." Sebastián povedal svoj názor Albertovi.

,,To ma mrzí Sebastián, ale takto to chodí. Uvidíš, všetko dobre dopadne. Ani ja som sa nechcel ženiť." Zasmial sa Albert a pokračoval.

,,Kto to je?" Chcel vedieť kto Sebastiána tak zaujal.

,,Asi ju nebudeš poznať po mene, tak ti poviem, že je to tá mladá dáma, ktorá nosí na tvári závoj."

Albert ostal prekvapený. Nikto v spoločnosti nevedel, čo sa skrýva pod závojom a prečo ho nosí. Stále mala zakrytú tvár. Bolo jej vidieť vlasy. Aj tie mala vždy vyčesané dohora a zopnuté. Nedala sa odhadnúť ani jej dĺžka. Tiež jej bolo vidno aj oči. Ale nikto sa k nej nepriblížil tak blízko, aby jej do nich pozrel. Sebastián sa ale na jednom plese odhodlal k nej pristúpiť.

,,Prečo ona?" Nechápal Albert.

,,Bola to tvoja rada Albert! Na tvoju otázku je jednoduchá odpoveď. Len ona jediná mi odpovedala na moju otázku odpoveďou, ktorú som očakával a ktorá ma potešila." Vysvetlil.

,,Ale nevidel si jej tvár." Oponoval mu Albert.

,,To nebolo potrebné Albert. Videl som jej dušu a jej nádherne, láskavé oči, ktoré by neublížili nikomu."

,,Ale aj napriek tomu máš obavy." Poznamenal Albert.

,,Dosť bolo mňa Albert. Rozprávaj, čo je nové u teba a u Izabelly." Sebastián bol zvedavý, lebo videl Izabellinu smutnú tvár.

Albert sa zahľadel pred seba.

,,Ani neviem, kde mám začať. Vôbec spolu nevychádzame. Predtým sme sa aspoň hádali, ale teraz." Odmlčal sa Albert.

,,Mám pocit, že ani nechce byť v mojej prítomnosti. A neviem, čo mám urobiť."

,,Nemôže to byť až také zlé. Už toľko ste toho prešli." Bol si istý Sebastián.

Albert mu všetko dopodrobna vyrozprával. Ani si neuvedomili a bol už večer. Všetci večerali v jedálni. Izabella bola ticho. Odpovedala len, keď sa jej na niečo opýtali. Nechala ich zhovárať sa a medzitým dala pripraviť Sebastiánovi komnatu.

Sebastián nebola jediná návšteva, ktorá prišla v tom čase. Nasledujúce ráno prišla Sophie spolu s jej manželom Ernestom. Privítal ich Albert, lebo Izabella ešte spala. Spolu sedeli v salóne a čakali na raňajky.

Izabella utekala ku Sophie, keď jej Amélia oznámila, že prišla. Pozdravila Ernesta a vrhla sa okolo krku Sophie.

,,Tak rada ťa vidím Sophie. Čakala som, že mi odpíšeš na môj list." Sophie na ňu pozerala prekvapene, lebo žiaden list nedostala.

,,Žiaden list som nedostala. Ja by som sa mala hnevať, že si mi nenapísala, že odchádzate." Pobúrene odvetila Sophie.

,,Ale práve to bolo napísané v tom liste. Nevadí, hlavne, že si teraz tu a môžeme sa pozhovárať."

Ich rozhovor prerušila Amélia, lebo raňajky boli prichystané. Po raňajkách si Sophie zavolal Albert. Šli do pracovne. Tam jej povedal o Elizabeth a upozornil ju na to, aby nič o nej nepovedala Izabelle.

,,Prečo to robíš Albert? Dokedy to budeš takto tajiť ako keby šlo o niečo vážne? Len si ničíš takto manželstvo!" Hnevala sa Sophie.

,,Na to je už neskoro! Nemôžem jej to už povedať, lebo vo svojej hlave nosí žiarlivosť. Myslí si, že s Elizabeth niečo mám. A po tom, čo som jej povedal, že som sa s ňou stretol, tak to je ešte horšie."

,,Dobre Albert, ja nemám právo jej hovoriť o tvojej minulosti. Nič jej nepoviem, len to, čo si jej povedal ty." Sľúbila Albertovi.

Sophie nebola nadšená, že musela pristúpiť na jeho požiadavku. No na oplátku ho ona o niečo požiadala. Chcela vziať Izabellu do mesta, prejsť sa. Pozrieť nejaké obchody, kde by si vybrala látky na šaty. Albertovi sa to nepáčilo. Ovládol ho nepokoj, ale nakoniec súhlasil.

Sophie to hneď šla oznámiť Izabelle. Tá sa veľmi potešila. Bude to pre ňu príjemná zmena. Izabella zamkla dvere. Chcela vedieť od Sophie všetko o Elizabeth. Sophie jej povedala len to, čo aj Albert. Dodala, že Elizabeth je zlá žena a pozerá len po mužoch, ktorí majú veľké majetky.

,,Izabella. Nekaz si svoje manželstvo pre jednu ženu. Myslím si, že v jej očiach je závisť, lebo ty si získala to, čo chcela ona. Už sa netráp. Dnes sa zabavíme." Povzbudila Sophie Izabellu.

Izabella sa trocha upokojila, ale stále jej na tej žene niečo nesedelo. A navyše sa v spomienkach vrátila na začiatok ich manželstva a k tomu ako jej stále Albert vyčítal, že má vraj milenca. Nechala tieto pochmúrne myšlienky stranou. Chcela Sophie povedať niečo, čo ju trápilo ešte väčšmi. Zverila sa Sophie so svojím tajomstvom.

Spolu potom nasadli do koča. Ich cesta bola príjemná, až kým ich koč náhle nezastavil. Počuli erdžanie koní, ktorí sa zdvíhali na zadné kopytá. Okolo koča sa rozostúpili kone, na ktorých boli muži. Izabella sa pozrela z okienka, keď jeden muž prehovoril. Usúdila, že je to ich veliteľ.

,,Lady Izabelle D'este, vystúpte z koča a poďte s nami dobrovoľne alebo zabijem ženu vedľa vás a vášho kočiša." Vyhrážal sa muž.

Izabella neváhala, šla vystúpiť, keď ju Sophie chytila za ruku.

,,Čo to robíš Izabella, tu ostaň sedieť!"
Izabella sa jej vytrhla z rúk a vystúpila.

,,Ja som Izabella D'este. Čo odo mňa chcete?!" Spýtala sa ho hrdo.

,,Niekto by sa s vami chcel pozhovárať. Možno viete, kto to je. Pôjdete s nami. Inak...!" Zdvihol prst a ukázal tvárou na ženu a kočiša.

,,Nebudem klásť odpor a pôjdem s vami, ak mi sľúbite a zaručíte, že im neublížite." Povedala a počula ako Sophie zaplakala a šepkala jej, čo to robí. Izabella musela, lebo Sophie nevidela dýku na kočišovom krku.

,,Rozumná reč, mylady. Máte moje slovo." Prikročil k nej a podal jej ruku. Jeden z mužov ju vysadil na koňa k veliteľovi, ktorý ju zozadu surovo pritlačil na svoju hruď a dal pokyn svojím mužom na odchod.

Túto kapitolu by som nazvala takou prechodnou, dúfam, že vás veľmi neunudila.

♡♡♡♡♡
Keďže sa kapitola nedá venovať viac ako jednej osobe, tak som sa rozhodla vám poďakovať za každý jeden vote, ktorý ste dali tomuto príbehu a to predovšetkým Lex621, ktorá bola prvým fanúšikom tohto príbehu úplne od začiatku a práve jej hlasy ma posúvali písať ďalej. Ďalším dvom, ktorí pridali komentárik a veľmi sa im príbeh páči Ellie_Laurn, Ada6216. Taktiež všetkým, ktorí hlasujú za tento príbeh a posúvajú ho ďalej Michelle2462, LenkaGreov, Ajuska14, nikolafeckova, KristinaHamalova, deborienka28, Martina001600. Taktiež všetkým čitateľom, ktorí dali tomuto príbehu šancu a čítajú ho pravidelne, keď sa pridá nová kapitola. Vážim si to.

Veľká vďaka patrí vám, že tento príbeh sa dočkal 20.kapitoly. ĎAKUJEM😊😍