19. kapitola pred nami. Verím, že posledná kapitola vás držala v napätí a preto sa možno tešíte na ďalšiu. Snažila som sa ju napísať, čo najskôr, lenže začalo mi skúškové a to mi teraz zaberá môj čas😐 a samozrejme aj hokej😉

Majordómus dal Albertovi listy, ktoré prišli v ich neprítomnosti. Izabella si šla dať pripraviť kúpeľ, tak si listy vzal do svojej pracovne a začal ich čítať.

Skoro všetky sa týkali jeho panstiev, až na jeden. Úhľadným písmom na ňom boli napísané jeho meno. To písmo poznal. Otvoril ho a zistil, že sa nemýlil. List bol od Elizabeth.

Milý Albert,
som veľmi sklamaná, že sme sa osobne neporozprávali v Londýne. Chodila som na všetky spoločenské udalosti, ale ani na jednom som ťa už s tvojou krásnou manželkou nevidela. Prekvapilo ma, že ste odcestovali potom, čo som sa zoznámila s Izabellou. Dozvedela som sa to od Sophie, aj to, že so svojou manželkou máš nádherný vzťah. No
počas rozhovoru s ňou, som prišla na to, že ma Izabelle nepozná a nevie o nás nič. A ak chceš, aby to tak zostalo, tak príď zajtra ráno do parku k fontáne. Keď neprídeš, tak prídem navštíviť tvoju nádhernú manželku a všetko jej prezradím.

Tvoja milovaná a nezabudnuteľná Elizabeth.

Albert neveril tomu čo čítal. Čo od neho chce tá žena? Pretrel si tvár dlaňou a vydýchol si. Položil list na stôl a pristúpil k oknu. Pozeral sa na výhľad a premýšľal, čo spraví. Do komnaty niekto vošiel. Albert sa otočil a uvidel Izabellu ako s úsmevom kráčala k nemu. No nevykročil k nej, lebo hlavu otočil na list, ktorý nechal na stole. Rýchlo sa k nemu presunul a listy zatvoril do knihy. Zdvihol zrak k Izabelle a uvidel na nej nechápavý výraz. Chcel zachrániť túto situáciu, tak povedal hneď to čo ho napadlo ako prvé.

,,Mala si príjemný kúpeľ?" Mohol sa opýtať niečo normálne. Už teraz to ľutoval.

,,Stalo sa niečo?" Opýtala sa Izabella a ani neodpovedala na jeho otázku.

Albert k nej pristúpil a stiahol ju sadnúť si.

,,Nemusíš sa obávať. Nič sa nestalo. Len už musím začat naplno pracovať. Hneď zajtra ráno pôjdem do mesta." Povedal Albert ustarostene.

Izabelle si všímala jeho nervozitu. Teraz nechápala jeho správanie. Rýchlo skryl listy a uhýbal pohľadom.

,,Keď je to len práca, tak som pokojná." Snažila sa sama seba upokojiť.

,,A čo iné by to malo byť?" Pokúsil sa Albert o úsmev.

,,Neviem, možno nejaká krásna dáma." Smiala sa Izabella, ale vo vnútri jej do smiechu nebolo.

Albertovi padol úsmev z tváre. Vzal si Izabelline ruky do svojich dlaní. Aj Izabelle už padol úsmev z tváre.

,,Izabella, vážne si myslíš, že by som ťa vymenil za nejakú inú ženu?"

Izabella nič neodpovedala.

,,Som šťastný, lebo mám teba. To je teraz pre mňa hlavné. Nikto a nič ma netrápi, keď vidím na tvojej tvári úsmev." Izabella by sa aj tešila týmto slovám, ale vedela, že trafila do čierneho. Už celé dni jej neschádzala z mysle lady Elizabeth.

Albert videl, že Izabella blúdi očami všade možne, len nie do jeho tváre. Chcel by teraz čítať jej myšlienky.

,,Izabella," dvomi prstami jej naklonil tvár k sebe.

,,Chceš mi niečo povedať? Všímam si to na tebe už pár dní. Vždy si šla niečo povedať, ale nič si nepovedala. A teraz ti to znova vidím na očiach."

Izabella sa rozhodla. Nemohla viac čakať, lebo jej to zožieralo celé vnútro.

,,Je tu niečo. Ale nebude sa ti to páčiť." Ozrejmila Izabella Albertovi.

Albert len zdvihol obočie. Videla v jeho tvári, že napäto očakáva, čo povie.

,,Nedokážem dostať z hlavy lady Elizabeth. Stále mám pocit, že sa niečo predomnou tají." Povedala Izabella rozohnene.

Albert jej pustil ruky, postavil sa a odstúpil. Stále je medzi nimi tá žena. Nech sa snaží ako snaží. Snažil sa venovať celé dni Izabelle, aby na ňu zabudla, ale nie, to jej nestačilo! Teraz sa hneval už aj Albert.

,,Ty mi neveríš?" Opýtal sa Albert podráždené a bol otočený chrbtom k Izabelle.

,,Albert, tu nejde o dôveru." Povedala Izabella pokojne.

Albert sa otočil.

,,A o čo tu ide?" Zahľadel sa jej do očí.

Keď neodpovedala, tak začal pochodovať po komnate a hovoriť.

,,Narážaš na to, že sa stýkavam s nejakou ženou. Potom spomínaš Elizabeth. Už to preháňaš! Vôbec nevidíš ako som sa snažil za posledné dni, aby si sa cítila príjemne, aby si zabudla na hlúposti. Aby sme spolu trávili príjemný čas. Stále si niečo nájdeš Izabella! Už som unavený." Ako Albert hovoril, tak mu stúpala jeho podráždenosť.

Izabella sa postavila zo stoličky. Nechápajúc, čo spravila.
,,Keď to teraz ľutuješ, tak si to robiť nemal! Ja som o to neprosila. Nežiadala som to. Bola som zvyknutá byť sama a tak to môže pokračovať aj ďalej."

Izabella sa otočila na odchod, ale Albert jej stihol schytiť zápästie. Stále bola k nemu otočená chrbtom. Albert si ju pritiahol na svoju hruď. Ruku jej položil okolo pása, druhou pustil zápästie a odhrnul jej vlasy na jednu stranu.

,,Tak som to nemyslel Izabella. Ani sekundu času strávenou s tebou neľutujem. Len ma skús pochopiť aj ty. Mám pocit, že sa snažím len ja. Pochop, že teraz sme dvaja Izabella. Nemôžeš byť už viac sama, všetko riešiť sama. Musíme sa rozprávať. Tu niet cesty späť. Si moja manželka a nechcem, aby sme sa hádali pre neopodstatnené záležitosti." Šteklil Albert svojim dychom potichu slová na Izabellin krk.

Izabella sa snažila dostať z objatia. Albert pochopil, že viac ju držať nemôže, preto ju pustil. Vykročila preč z miestnosti a ani sa neotočila. Neznášala, keď sa niekto správal majetnícky. Keď jej niekto niečo vyčítal. Veď sa snaží ako vie. Môže za to, že je všetko pre ňu nové? Nikto ju skutočne nikdy nemiloval. Neznášala, keď jej niekto niečo prikazoval. Keď bola ešte doma, tak mala skoro voľnosť. Nemusela sa nikomu podriaďovať. Len sa musela vyhýbať rodičom a to nebolo také ťažké. Lenže je tu. Tu je všetko pre ňu iné. Sú tu pravidlá, režim. Nemôže ísť sama von. Už ani sama nevedela. Mohla by to skúsiť, možno už Albert odvolal ten jeho hlúpy rozkaz.

Albert nevedel čo Izabelle sadlo na nos. Myslel si, že Elizabeth má dávno z hlavy von, ale niečo sa určite musela dozvedieť, inak si to vysvetliť nevedel. Prečo by na ňu stále myslela?

Do večera pracoval vo svojej pracovni. Nešiel ani na večeru. Amélia mu ju chcela priniesť, ale on nebol hladný. Od nej sa dozvedel, že ani Izabella nič nejedla. Nechápal prečo nejedla, no nemienil sa tým zaoberať, lebo ženám nikdy neporozumie. Šiel rovno do svojej komnaty. Nešiel ani popriať Izabelle dobrú noc. Posledné dni trávili noci spolu v objatí. Bol to pre neho príjemný pocit mať svoju manželku tak blízko a prebúdzať sa pri nej. Aj keď je teraz asi nahnevaná, tak nemal pocit ako inokedy, že by ju mohol stratiť. Nemrzelo ho to, čo jej povedal. Vedel, že je len a len jeho. S týmto pocitom zaspával.

Hneď ráno utekal na stretnutie s Elizabeth. Vedel, že nerobí správne. Ale nemal na výber. Jednoducho stále nechcel a nikdy nebude chcieť povedať Izabelle pravdu o Elizabeth.

Elizabeth sa už prechádzala okolo fontány. Keď ho zbadala, tak vykúzlila  jeden zo svojich krásnych úsmevov. Boli pre neho niekedy krásne, ale teraz vedel, že ten úsmev je falošný a slizký. Albert sa cítil inak. Už nepociťoval bolesť, už nepociťoval hnev, teraz cítil len odpor k tejto žene. Vedel, že jeho srdce je naplnené čistou láskou, ktorú pociťuje k Izabelle.

,,Prečo nám nedáš pokoj? Čo odomňa ešte chceš? Dal som ti všetko, čo som mal a ty si si to nevážila!" Bez pozdravu jej povedal do tváre.

Elizabeth mu začala tlieskať.
,,Kedy sa z teba stal takýto neslušný muž? Vždy si sa vedel správať k dáme galantne."

,,Máš pravdu. Viem sa slušne správať k dáme, ale ty ňou od istého momentu pre mňa už nie si." Povedal s miernym úškrnom.

,,Ty aj tvoj otec ste ma už urazili dosť. Nepotrebujem počuť ďalšie urážky. Ale dávaj si na mňa pozor!" Snažila sa tváriť výhražne.

,,To si mi chcela povedať? Ja sa ťa nebojím. Ty sa boj mňa a neopováž sa priblížiť k mojej manželke, ku mne alebo k nášmu domovu, lebo oľutuješ, že som ťa neposlal na súd za cudzoložstvo, ale nechal ti slobodu. A ver, že by som zariadil, aby si tam skončila."

Albert ani nečakal na jej reakciu. Jednoducho sa otočil na odchod.

,,Nenávidím ťa, Albert. Postarám sa o to, aby si ľutoval to, čo si mi urobil ty a tvoj otec. Zničili ste ma!"

Albert sa vrátil k Elizabeth.

,,My sme ťa zničili? Ty si si sama zničila svoj život. Zničila si môj život a teraz sa o to chceš pokúsiť znova? Už ti to nedovolím. S Izabellou cítim to, čo som pri tebe nikdy necítil. Nedovolím, aby si mi zničila moje manželstvo!"

Elizabeth zaboleli tieto jeho slová. Nikdy nevidela v jeho očiach také emócie. Nikdy sa k nej takto nesprával. Ale zaplatí jej za tú hanbu, ktorú musela podstúpiť. Za to, že nemá žiadne ponuky na sobáš, lebo rozvírili o nej klebety. A za všetkým je Albert. On ju odkopol a nechcel si ju vziať. A neboli manželmi, tak nechápala, prečo z toho urobili takú drámu. Svoju chybu nevidela. V hlave sa jej tvoril plán. Keď ona nemohla mať jeho, on nebude mať svoju manželku.

Albert zabudol na stretnutie s grófom Hoffmanom, ktorí už prekračoval bránu jeho panstva. Majordómus mu otvoril veľké dvere. Podal mu vizitku na ktorom bolo napísane meno markíza D'este a čas, na ktorom boli dohodnutí. Majordómus vedel, že jeho pán nie je doma. Nevedel, čo mal robiť, lebo takúto situáciu tu ešte neriešil. Starý markíz nikdy nezabudol na svoje stretnutia. Z jeho myšlienok ho prebudila jeho pani lady Izabella.

,,Čo sa deje?" Opýtala sa ho, lebo videla v jeho tvári zúfalstvo.

Majordómus jej vysvetlil, kto je tento muž a čo ho trápi. Izabella urobila jediné, čo vedela, aby zachránila povesť Alberta. Pozvala grófa na čaj dúfajúc, že Albert príde čoskoro. Gróf pozvanie prijal. Spolu kráčali do salóna.

,,Ospravedlňujem sa za markíza. Mal nejaké pracovné záležitosti v meste, inak by bol tu a očakával vás."

,,Určite sa to vysvetlí lady, ale jediné stretnutie dnes mal mať so mnou. Ešte včera mi to potvrdzoval listom. Mal som prísť tu, lebo markíz nerád rieši prácu v meste." Povedal gróf a všímal si meniace emócie v tvári tejto ženy.

Izabella sa cítila zle z tejto informácie. Takže znova jej klamal.

S grófom strávila Izabelle päťnásť minút v príjemnom rozhovore. Už bol gróf na odchode, keď stihol prísť Albert. Izabella sa na neho ani nepozrela a odkráčala preč. Albert sa s grófom zatvoril na celé hodiny do jeho pracovne.

Po odchode grófa sa šiel pozrieť na Izabellu. Nemal dobré tušenie, lebo mu stačilo ráno, že sa na neho nepozrela. Našiel ju hrať na klavíri. Dotkol sa jej ramien, naklonil sa k nej a dal jej pusu na temeno hlavy. Izabella prestala hrať.

,,Neprerušuj Izabella. Rád by som počul ako hráš."

Izabella sklopila veko klavíra a chcela odísť. Albert ju musel znova zastaviť.

,,Izabella, už prestaň! Čo ťa tak naštvalo? Správaš sa ako dieťa." Albert strácal trpezlivosť.

Stále jej nepustil ruku.

,,Rozprávaj sa so mnou!" Skričal Albert.

,,Klamal si mi!" Skričala a otočila sa na Alberta.

,,Kedy som ti klamal?" Albert sa už hneval.

,,Povedal si, že ráno ideš do mesta kvôli práci, ale gróf mi povedal, že si bol dohodnutý na stretnutí len s ním a prácu nerád riešiš na verejnosti." Povedala Izabella zúfalo.

,,Tak čo si mám myslieť? S kým si bol Albert? Prečo si mi klamal?"

Albert pustil Izabelle ruku. Bol nahnevaný ako mu nevyšiel dnešný plán a to kvôli tomu, že zabudol na grófa. Pozrel na Izabellu. V jej tvári videl sklamanie. Vie, že tým čo povie ju teraz nahnevá.

Albert sa ukľudnil. Nadýchol sa a povedal pokojným tónom.

,,Stretol som sa s Elizabeth. Prečo? Lebo som chcel zistiť, aké nezmysly ti povedala, že sa takto správaš. Prečo som ti to nepovedal? Preto, ako sa teraz správaš! Tak by si sa správala, keby som ti povedal pravdu ráno!" Pokojný hlas vystriedal nahnevaný tón hlasu. Albert prešiel okolo nej a odišiel z komnaty. Nemienil už nič viac riešiť a viac sa obhajovať.

Pozdravujem čitateľov. Verím, že sa vám kapitola páčila. Kľudne napíšte, budem len rada. Ak sa nepáčila, tak napíšte, čo sa nepáčilo. Za každý komentár ďakujem, lebo mi to dáva spätnú väzbu o tom, či mám pokračovať😉.
Ďakujem za každý hlas, ktorý ste dali tomuto príbehu😍.