Elizabeth uvidela Alberta hneď ako vošiel spolu s tou ženou, ktorú videla dnes v koči. Celé mesiace si predstavovala situáciu, keď ho uvidí a mala aj premyslené, čo mu povie. Lenže, keď ho dnes uvidela s inou ženou, tak sa jej plány zmenili. Nemyslela si, že Albert na ňu niekedy zabudne, nie to ešte, že bude mať záujem o inú ženu. Rana prišla vtedy, keď sa dozvedela, že Albert je ženatý. A keď uvidela jeho krásnu manželku ako sa blíži k nápojom, tak využila situáciu, keď bola sama a priblížila sa k nej.

,,Dnes je tu priveľmi teplo. Je príjemne sa osviežiť nápojom." Oslovila Izabellu príjemným tónom hlasu. Videla v jej očiach, že ju spoznala. Preto sa jej rozhodla predstaviť.

,,Dovoľte, aby som sa vám predstavila. Som lady Elizabeth Withworková."

Elizabeth bola prekvapená, že Izabella nezareagovala, len sa jej tiež predstavila. Nevedela jej z tváre nič konkrétne vyčítať.

,,Takže vy ste tá krásna manželka Alberta?" Elizabeth sa snažila nadviazať rozhovor.

,,Usudzujem, že poznáte môjho manžela, keďže ste ho oslovili menom. A keď sa na vás pozerám, tak mám pocit, že sme dnes ráno prechádzali okolo seba kočom." Izabella sa snažila o príjemný tón hlasu, ale túto ženu vnímala ako svoju sokyňu, ktorá pozná jej manžela a o ktorej ona nevie vôbec nič.

,,Ste bystrá žena. Musím povedať, že máte pravdu. Dnes ráno sme sa videli a máte pravdu aj v tom, že vášho manžela poznám. Až veľmi dobre." Vzdychla Elizabeth a pokračovala ďalej. ,,No prekvapilo ma, že ma nepoznáte podľa mena. Určite vám o mne Albert hovoril."

,,Práveže nehovoril, ale povedal, že vás pozná. Mohli by ste mi to trocha objasniť." Pokúsila sa Izabella o kúsok šťastia pri tejto žene, keďže jej manžel nemal záujem jej nič vysvetliť.

Elizabeth sa škodoradostne usmiala. Len teraz sa bude dobre zabávať.

,,My s Albertom sme..." nedopovedala, lebo k nim pristúpil Albert a chytil Izabellu za ruku. Nevidela ho, kedy prichádza.

Albert bol znepokojený. Chytil Izabellu za ruku, ale na Elizabeth sa nepozrel. Izabella sa k nemu otočila a Albert vyslovil rázne. ,,Odchádzame."

Izabella sa zachmúrila a pokúsila sa upriamiť jeho pozornosť na jej novú známu.

,,Nepozdravíš lady Elizabeth?" Opýtala sa Izabella.

Albert sa pripojil k tejto na oko nevinnej hre, otočil sa k Elizabeth a pozdravil ju. Rástol v ňom hnev, lebo nevedel čo stihla povedať Elizabeth Izabelle. Potiahol Izabellu za ruku a rýchlym krokom vyšli von a nasadli do koča. Nedal Izabelle šancu na jej námietky. Vedel, že neurobí žiadnu hlúposť.

Cestou v koči sa Izabella vytočila bokom. Nič nehovorila a Albert sa bál tohto ticha, ale prerušiť ho nechcel. Už sa aj tak do všetkého zamotal. Bolo načase opustiť Londýn.

Izabella s Albertom ticho kráčali aj do izby. Ani jeden nechcel nič povedať. Izabella sa tvrdohlavo držala toho, že nič nepovie. Albert je ten, ktorý má čo vysvetľovať. Nevedela prečo sa tak zamerala na tú ženu, ale prinútil ju k tomu Albert svojim správaním, konaním a ani si to neuvedomoval.

Izabella zavolala Améliu nech jej pomôže prezliecť sa.

,,Amélia, pripravte mi prosím nejakú izbu." Vyslovila Izabella smutne.

,,Amélia, nič nepripravujte. Nechajte nás osamote." Povedal Albert rázne.

,,Pripravte mi tú izbu!" Nahnevane skričala Izabella.

Albert Amélii kývol hlavou na znak nesúhlasu a očami jej naznačil, aby nič nehovorila a odišla.

,,Nie je potrebné pripravovať izbu. Odchádzame domov. Zajtra začnem pripravovať všetko na odchod z Londýna." Povedal Albert, no nepozrel sa na Izabellu.

Vzdychla si a sadla si. Cítila sa už unavene. Dokedy ju mieni takto trápiť? Možno sa naučili milovať, ale komunikovať a vychádzať spolu nie. Keď jej Albert nechcel povedať nič, tak to bude musieť zistiť od Sophie.

Albert si vydýchol, keď Izabella nič nepovedala, ale mal aj obavy. Ešte nikdy nevládlo medzi nimi takéto ticho. Jeho Izabella by namietala a búrila sa, ale táto Izabella si len sadla a nepovedala mu nič. Jej tvár sa obalila do smútku. Bolelo ho to, lebo vždy chcel vidieť na tvári svojej manželky len radosť a úsmev. No teraz tam videl len smútok, sklamanie, možno bolesť, nevedel presne odhadnúť jej pocity.

Pristúpil k nej a kľakol si pred ňu. Chytil ju za ruku a druhou jej zdvihol bradu, aby sa mu pozrela do tváre.

,,Izabella chcem, aby si zabudla na Elizabeth. Nie je to nikto dôležitý. Je to tá najhoršia žena, akú som kedy poznal. Už viac nechcem, aby si sa s ňou zhovárala. No najviac si prajem, aby si sa pre ňu netrápila." Povedal Albert veľmi pokojným tónom hlasu. Myslel si, že svoju manželku upokojí a obmäkčí.

Albert čakal na reakciu Izabelly, ale tá neprichádzala.

,,Nebudeš sa so mnou zhovárať?" Zarazene sa opýtal Albert.

Izabella odvrátila tvár, nič nepovedala.

,,Čo ti povedala Elizabeth?" Opýtal sa už mierne podráždený z Izabellinho správania.

Izabella ani nevedela, že jej Albert naskytne takúto príležitosť. Vnútri sa nad tým zasmiala.

,,To, čo si mi ty nepovedal." Prehovorila Izabella podráždene.

,,Čo ti presne povedala?" Albert neveril, že jej Elizabeth niečo povedala.

,,Odpoveď vieš sám." Izabella sa postavila a odišla z izby.

Albert bol presvedčený o tom, že jej Elizabeth nemohla určite povedať pravdu, lebo Izabella by sa takto pokojne nesprávala.

Ďalší deň bol podobný. Albert a Izabella sa medzi sebou nezhovárali.  Služobníctvo bolo na nohách, lebo Albert chcel odísť hneď na druhý deň domov. Len Izabella mala čas a stihla napísať list Sophie.

Milá Sophie,
náhle odchádzame z Londýna. Ani sa s tebou nestihnem rozlúčiť. Myslím si, že je to kvôli lady Elizabeth Withworkovej. Neviem, čo mám urobiť. Albert sa veľmi zmenil. Je nahnevaný, podráždený a to určite kvôli tej žene. Mám z toho zlý pocit a veľmi ma to trápi. Bola som zvyknutá, že sa mi nič nehovorilo, ale vtedy to tak nebolelo ako teraz, keď ide o milovanú osobu. Budem rada, keď ma prídeš pozrieť a povedať mi všetko o lady Elizabeth, lebo Albert mi nechce povedať nič. Možno si to neuvedomuje, ale tým ma veľmi trápi, veľmi ma to bolí, keď medzi nami stavia múr klamstiev.

Tvoja priateľka Izabella.

Izabella dôverovala Amélii, že sa postará o poslanie toho listu. Amélia to chcela urobiť tajne, aby sa o tom nedozvedel Albert. Stále chcel, aby mu hovorila o Izabelle všetko, ale ona si ju obľúbila a trápilo ju, že mu to musí hovoriť. Na smolu Izabelly ju uvidel Albert, keď vychádzala z izby. Hnevala sa na seba, lebo list mala schovať. Musela mu všetko povedať a list dať Albertovi. Tušila, že ten list určite nepošle a ona bude musieť Izabelle klamať. A to ju trápilo.

List si vzal do pracovne. Keďže sa s ním Izabella nezhovárala, tak sa rozhodol otvoriť ho. Vedel, že so Sophie má priateľsky a otvorený vzťah, tak dúfal, že v tom liste Izabella niečo prezradila Sophie.
Po prečítaní sa upokojil, že Izabella nevie nič, ale ešte väčšmi zosmutnel, lebo jej ublížil a trápi sa kvôli jeho správaniu. List roztrhal a hneď ho spálil v pripravenej miske. Určite nedovolí, aby list niekto odoslal a aby jej Sophie niečo prezradila.

Namiesto toho napísal list Sebastiánovi.

Sebastián,
posledné záležitosti ma prinútili odísť čo najskôr z Londýna. Viem, že som mal byť pri tebe a podporovať ťa, ale nemôžem dovoliť, aby Elizabeth rozvrátila moje manželstvo. Neuvedomoval som si ako som riskoval, keď som sem prišiel. Ospravedlňujem sa. Budem veľmi rád, keď ma po príchode z Londýna hneď navštíviš. Odkáž prosím ťa aj Sophie, že sme odišli. Keď prídeme domov, tak ti pošlem list. Verím, že nájdeš tú správnu odpoveď na svoju otázku od tej správnej ženy. Hľadaj tam, kde by si ju nehľadal.

Albert

Nasledujúce dni cestovali Albert aj Izabella v koči. Len jednu noc prespali na panstve, lebo Albert sa nechcel zdržiavať. Bol k Izabelle veľmi zhovievavý a veľmi trpezlivý. Snažil sa nadviazať medzi nimi nejakú komunikáciu, ale Izabella nepovedala ani slovko. Odpovedala len na otázky ohľadom svojho pohodlia a to len prikývnutím hlavy. Aj tak sa nevzdával a skúšal to každú chvíľu. Nevedel dokedy bude Izabella takto ticho. Znepokojovalo ho to. Teraz potreboval radu od Sebastiána lenže toho nechali v Londýne. Za posledné roky bol stále pri ňom. Mal sa stále komu zdôveriť a teraz mu je veľmi ťažko zvyknúť si, že tu Sebastián pre neho nie je.

Posledný deň cesty sa k Izabelle neprihovoril. Začínali ho trápiť iné myšlienky. Keď sa vrátia domov, tak ju pravdepodobne neuvidí vôbec, lebo sa zatvorí do svojej komnaty. V Londýna mali aspoň spoločnú izbu a vedel, že istý čas budú tráviť spoločne.

Keď dorazili domov, tak bola hlboká noc. Izabella driemala v koči a  Albertovi bolo ľúto ju zobudiť, preto ju vzal do náručia a odniesol do svojej komnaty.

Musela mať hlboký spánok, lebo sa ani nepohla. Pomaly jej rozviazal šnúrky na šatách a vyzliekol jej ich. Ostala len v spodničkách, v košieľke a korzete. Nevedel ako sa to dáva dole, tak to nechal tak. Dúfal, že sa jej bude spať pohodlne. Ľahol si k nej a objal ju pevne okolo pása, aby mu nemohla utiecť.

Chcel cítiť jej blízkosť, ktorá mu tak veľmi chýbala. Chcel cítiť teplo jej tela, chcel sa jej znova jemne, no zároveň vášnivo dotýkať.

No najviac si želal, aby mu odpustila, že jej nepovedal pravdu. Keď zistil a videl aké trápenie spôsobuje Izabelle, tak hneď zabudol na Elizabeth. Elizabeth bola diabol v tele ženy, kým Izabella bola anjel zvonku aj zvnútra. Až teraz si uvedomil, že k Elizabeth cítil asi len potrebu usadiť sa a túžbu. Fyzicky ho priťahovala a nechal sa ohúriť jej krásou.

No keď si pred Izabellou vytvoril bariéru, nechcel ju vnímať, nechcel ju prijať, tak mu život poskytol tých správnych ľudí, ktorí mu odhalili jej dušu, jej vnútro. A keď si ju začal všímať, tak nevedel odolať čaru jej duše a začal bojovať. Lebo nič nie je krajšie na žene ako jej spanilé vnútro.

Dnes v noci mal konečne pocit, že z jeho života navždy odišla Elizabeth. Nechcel riskovať svoje manželstvo, nechcel stratiť svoju milovanú Izabellu pre svoju minulosť a svoje chyby.

~~~

Izabella bola veľmi unavená. Spala by aj ďalej, ale uvedomila si, že hlavu má položenú na Albertovej hrudi a on ju objíma rukami. Začala sa krútiť, aby sa vyslobodila z jeho objatia. Albert sa pri tom zobudil, no pustiť ju nemienil. Takisto neotvoril ani oči, len vdýchol jej vôňu a prehovoril.

,,Spi ešte drahá Izabella. Máme za sebou dlhú a únavnú cestu." Povedal rozospatým hlasom.

Únavnú?! Skôr úmorná. Pomyslela si Izabella. Keby sa on neponáhľal, tak by nebola pre neho únavná. Utekali z Londýna ako keby niekoho zavraždili. Bolo to šialené. Izabella si uvedomila, že ju Albert vyzliekol, že je v jeho komnate a v jeho posteli. Nemalo by to byť nič zvláštne, ale ju to nahnevalo.

,,Pusti ma Albert!" Povedala nahlas Izabella.

Albertovi sa na tvári usadil úsmev. Konečne sa k nemu prihovorila. Aj keď bola nahnevaná a cítil to, lebo sa jej zrýchlil tep a aj dych, aj tak bol šťastný.

,,Čo ti je smiešne Albert?" Nechápala  Izabella a stále sa snažila dostať z Albertovho objatia.

,,Nesmejem sa drahá, len som šťastný, lebo konečne počujem tvoj hlas." Otočil sa k Izabelle a zahľadel sa do jej krásnych očí.

Izabella nechápala ako môže byť taký pokojný a hľadieť na ňu pohľadom plný lásky. Musela odvrátiť pohľad. Bojovala teraz medzi láskou k tomuto mužovi a svojou hrdosťou.

,,Prosím pusti ma Albert." Požiadala ho pokojne.

,,Nikdy ťa nepustím Izabella. Na to ťa až priveľmi milujem." Dúfal, že jeho úprimne vyznanie trocha upokojí jej utrápene srdce. Ešte jej to nikdy nepovedal, ale páčilo sa mu to.

Izabella privrela viečka a slza jej pomaly stiekla po líci. V tejto ich situácii práve toto počuť nechcela. Albertovi zovrelo srdce. Svoje pery jej jemne prikladal na líce a každým bozkom zotrel mokrú stopu, ktorú jej zanechala slza, až jej pobozkal viečko. Povolil svoje zovretie. Izabella po chvíli otvorila oči.

Albert neodolal jej prenikavému pohľadu a naklonil sa k nej. Jemným dotykom spojil ich pery. Ich bozk sa prehlboval do vášnivého opojenie dvoch utrápených duší, ktorí potrebujú cítiť blízkosť a teplo toho druhého. Albert pomaly posúval svoju ruku pod spodničky Izabelly. Nechápal ako môžu ženy nosiť toľko vrstiev oblečenia. Keď ho Izabella objala okolo ramien, tak vedel, že už sa nezastaví. 

Izabella neprerušila Alberta. Sama potrebovala cítiť teplo jeho tela. Na krku, na tvári, na tele jeho zrýchlený dych. Albert prerušil bozk a pokračoval k jej krku. Presne vedel, kde je jej citlivé miesto a ona konečne vzdychla. Posmelený Albert prešiel k uchu a pošepkal jej, že s korzetom bude mať problém. Izabella sa posadila, zasmiala sa a medzitým si ho dávala dole. Albert ju objal a jemne ju položil na posteľ. Neprestával ju bozkávať. Izabella už chcela uvoľniť svoje pery, ale Albert ich požadovačne drásal až kým do nej nevnikol a nechal ich dych a telá splynúť v jedno. 

Hneď v ten deň Albert poslal list Sebastiánovi a aj Sophie, že prišli v poriadku. Nasledujúce dni obaja oddychovali, prechádzali sa po záhradách a zhovárali sa o svojom detstve a o svojom predchádzajúcom živote. Vyhýbali sa téme Elizabeth, aj keď Izabella sa na ňu chcela opýtať najmenej desaťkrát za deň. Chodili si zajazdiť, aj keď to bol len pomalý klus. Albert jej venoval svoj čas. Využíval to, že všetci sú v Londýne a nemá toľko povinností. Izabella s Albertom sa cítili opäť šťastní. No nevedeli, že keď sa vrátia z jazdy na hrad, tak ich bude čakať nemilé prekvapenie.

Ďakujem za každý jeden vote a milé komenty, ktoré veľmi, veľmi potešili.
Pozdravujem čitateľov, ktorých príbeh zaujal a sú mu verní.
Verím, že kapitola nesklamala a bude sa páčiť, aj keď som ju musela pár krát prepisovať.