Keď sa Albert zobudil, tak slnko už bolo vysoko nad obzorom. Určite mohol byť už obed. Nechcelo sa mu vstávať z postele a čeliť svojej chybe zo včerajška.

Sadol si na kraj postele a tvár vložil do dlaní. Hlasno si vzdychol. Trápený myšlienkou o tom, čo urobí dnes.

Izabella nezačala svoje ráno o nič lepšie. Dnes sa k nikomu neprihovorila. Neodpovedala služobníctvu na pozdravy. Veľmi ju bolelo celé jej vnútro. Chcela sa rozbehnúť a neotočiť sa späť.

Chcela sa ísť poprechádzať po Rotten Row, lenže majordómus domu jej neotvoril dvere. Nikto nemôže opustiť  dom bez súhlasu markíza. Izabella hneď odhadla Alberta, že ten zákaz sa určite týkal len jej. Po raňajkách a obede v samote si šla zahrať na klavír. Na miesto kde ju ťahalo jej srdce.

Tóny, ktoré vychádzali z tohto nádherného nástroja jej rozohrievali jej studené vnútro. Po líci jej jemne stekali slzy. Konečne prišlo uvoľnenie a Izabella si dovolila precitnúť.

Albert kráčal dole schodmi, keď počul príjemnú melódiu. Naposledy počul hrať na tom klavíri svoju mamu. Zosmutnel, keď si na ňu spomenul. Prečo mu do jeho života priviedla Izabellu? Prečo si bola taká istá, že Albert bude pre ňu ten pravý a Izabella tá pravá pre neho. Veď mali vtedy iba 6 rokov.

Vkročil do miestnosti, v ktorej sedela za klavírom Izabella. Posadil sa a  započúval sa do melódie.

Sadol si za jej chrbát, aby ho nevidela.

Hrala nádherné. Do kláves vkladala  cit. Dávalo zo seba všetko, úplne ju tá hra pohltila, lebo v miestnosti nevnímala prítomnosť druhého človeka.

Keď dohrala, tak Albertovi prišlo zrazu ľúto, že prestala. Začal jej tlieskať.

,,Hráš nádherne, Izabella. Už dávno som mal požiadať o súkromný koncert." S úsmevom odvetil ako keby sa nič nestalo.

Neodpovedala, neotočila sa, tak sa postavil pred ňu. Odvrátila tvár. Preto jej rukou dvihol bradu a uvidel uplakanú tvár. Cítil sa ako keby ho niekto bodol dýkou do srdca. Vedel, že tie slzy vyvolal on a uvedomil si, že nenechá, aby kvôli Elizabeth trpela Izabella. Zanadával si vo svojom vnútri. Zabudol na svoju bolesť a prihovoril sa k Izabelle nežným hlasom.

,,Izabella, prečo si plakala? Bolí ťa niečo? Trápi ťa niečo?"

Izabella prižmúrila oči. Neodpovedala. Potom vstala zo stoličky a nechala Alberta stáť. Neotočila sa. Keby sa otočila, tak by videla v Albertovej tvári prekvapený výraz, ale aj starosť. Vo svojom vnútri sa držala toho, že vinná je ona. Albert si ju musel vziať a nemôže s tým nič urobiť.

Albert si neuvedomil, že Izabellu mohol až tak veľmi raniť. Bol si vedomý, že ju určite ranilo jeho včerajšie správanie, ale nečakal, že to pokazí ich vzťah a ani to, že Izabella bude kvôli tomu plakať. Po chvíli premýšľania vstúpil do ich spoločnej izby. Izabella sedela pri okne a hľadela von. Albert si vzal stoličku a posadil sa k nej.

,,Izabella, rozprávaj sa so mnou, prosím." Albert potichu a úpenlivo požiadal.

Izabella ostala voči nemu tvrdá a ľadová. Teraz sa mala prechádzať po čerstvom vzduchu a nie pozerať sa na okolie z okna. Nechcela sa zhovárať a ani ho počúvať.

Albert sa už hneval. Toto nemal rád, lebo keď sa niekoho niečo pýta, tak čaká aj odpoveď. Začal pochodovať po izbe a viesť monológ.

,,Izabella, neviem, čo ťa trápi alebo čo si si vytvorila vo svojich predstavách, no bol by som rád, keby si mi to povedala. Myslel som si, že spolu už vychádzame dobre. Našli sme si k sebe cestu a otvorene sa zhovárame o všetkom. Navzájom si dôverujeme. No ty, namiesto toho, aby si niečo povedala, len zaryto mlčíš ako vždy. Toto na tebe nemám rád. Vôbec nepovieš, čo cítiš, čo ťa trápi. Izabella, povedz už niečo!"

V Izabelle kypel hnev. Kládla si otázku
o čom to jej manžel hovorí. Niektoré slová sedeli presne na neho, preto nemohla už viac mlčať a otočila sa k Albertovi. Náhle zastal. Útočili na seba pohľadmi.

,,Hovoril si o sebe? Keď áno, tak si to vystihol. Kto mlčí od včera? Kto sedel celé hodiny v pracovni? Ty mi tu ideš o niečom kázať? Necháš ma vytvárať si predstavy, nič mi nevysvetlíš, nepovieš a ešte sa ma pýtaš, čo mi je? Niečo mi ideš vyčítať? To ja by som mala tebe začať niečo vyčítať?" Povedala nahnevane.

Keď Albert nič nehovoril, tak sa začala pýtať.

,,Kto bolo tá žena, ktorú sme včera stretli?"

,,Nikto dôležitý. Len jedna známa." Zaklamal Albert a začalo ho to trápiť.

Izabella odvrátila tvár. To mu má veriť? Klamal jej rovno do očí. Vycítila to z jeho pohľadu a aj tónu hlasu.

,,Neverím ti, Albert! Ako mi môžeš takto klamať? Myslíš si, že som hlúpa a nevidela som to!"

,,Ukľudni sa Izabella a nekrič na mňa. Robíš tu žiarlivostnú scénu. Môžeme sa pozhovárať aj v kľude!"

,,Ja sa nechcem v kľude zhovárať! Povedz mi pravdu." Už povedala potichšie, lebo zadržiava slzy.

,,Nemôžem ti to povedať, aj keby som veľmi chcel. Veľmi to chcem, ale nedokážem to." Smutne odvetil Albert.

Izabella ničomu nerozumela. Zakryla si tvár dlaňou. Albert k nej prikročil, aby ju upokojil. No keď sa jej dotkol, tak Izabella ho odsotila.

,,Nechcem ťa vidieť!" povie s plačom a odchádza. No pri dverách sa otočí.

,,A povedz majordómovi nech ma pustí z domu." prehovorí Izabella.

,,Nikam nepôjdeš Izabella! Ešte sa ti niečo môže stať. Nepôjdeš bezomňa. Mám za teba zodpovednosť." Povie Albert rázne.

Izabella nemala síl na ďalšie slová. Vykročila na chodbu a dovolila si buchnúť dverami. Zatvorila sa do knižnice, aby ju nikto nerušil.

Izabella kašle na jeho zodpovednosť. Chce byť voľná, voľne sa prechádzať. Voľne dýchať. Slzy sa jej kotúľali samé po tvári. Sama nerozumie ako môže toľko plakať a nevedieť slzy zastaviť.

Albert sa necítil o nič lepšie. Bolelo ho Izabellino správanie, ale zároveň sa ju snažil pochopiť. Urobil hlúposť, že tu prišli. No povinnosti mu nedovoľovali  neprísť. Mal aspoň predvídať, že v parku môžu niekoho stretnúť, ale chcel Izabellu len potešiť a stal sa presný opak. Jeho myšlienky prerušilo klopanie na dvere.

,,Môj pane." Amélia stála v dverách.

,,Hľadám lady Izabellu. Prišla jej matka. Čaká v salóne."

Albert si vzdychol. Už len teraz tu chýbala, keď je Izabella v takom stave.

,,Neviem, kde je lady Izabella. No musí byť v tomto dome. Naposledy hrala na klavíri. Skús ju pohľadať tam." Odpovie Albert a odchádza do svojej pracovne, aby ho nestretla Izabella, keby sa chcela ísť prezliecť. A mal pravdu. Izabella sa šla upraviť a služobníctvu povedala, aby im pripravili čaj. Spolu s čajom vošla do salóna.

,,Vitajte matka." Izabella prehovorila vážnym a formálnym tónom.

Vojvodkyňa mala úsmev na tvári, ale ten jej náhle zmizol, keď Izabella prehovorila. No aj napriek tomu sa priblíži k dcére a objíme ju.

,,Chýbala si mi, dcérka." Povie pokojne.

Izabella dnešný deň považuje za svoj trest. Najprv Albert a teraz ju matka objíma. Veď ju neobjala nikdy, ale odkedy sa vydala, tak stále ju len objíma.

,,Neverím, že som vám chýbala. Mali ste ma doma a nechodili ste za mnou. Ukončite prosím túto hru." Odvetí Izabella podráždene.

,,Zraňujú ma tvoje slová. To pochopíš až vtedy, keď budeš mať sama dcéru. No nechajme to tak. Prišla som sa na teba pozrieť, aby som sa uistila, že sa máš dobre a si šťastná. Dopočula som sa, že s Albertom ste nádherný a zamilovaný pár. Veľmi som sa potešila." Izabellina matka celá žiari nadšením. Je rada, že Albert jej dáva to, čo ona nemohla.

,,Kto to hovorí?" Opýta sa Izabella prekvapene.

,,Hovoria to skoro všetci. Na plese ste očarili spoločnosť. Nikto nepochybuje o tom, že ste sa nebrali z lásky."

Izabella sa uškrnula, lebo pochybuje, že je medzi nimi nejaká láska. Nikdy nebola a ani nebude. Len hlúpo naletela tejto vášni, ktorú ľudia pomenovali láska, ktorá útočí naraz na telo, srdce i dušu.

Izabellino zamyslenie s pocitom trápenia si všimla jej matka, lebo Izabella zosmutnela a zvesila hlavu.

,,Izabella. Ty nie si šťastná?"

Izabella prudko vstane a rozleje čaj. No to ju nezastaví, aby zo seba dostala výlev svojich citov.

,,Šťastná! Bola som vôbec niekedy? Možno by som bola, keby som tu bola slobodná. No vy ste mi prekazili túto príležitosť. Namiesto toho, aby som sa slobodne zabávala v Londýne, ste ma vydali! Nikdy nebudem šťastná. Nikdy ma nikto nemal rád a ani ma nebude mať rád. Nič od vás neočakávam. Ani ste tu nemuseli chodiť! Tú hru na rodinu sme ukončili vtedy, keď ste ma priviezli na hrad markíza." Izabella sa pozrie na matku, ktorá zadržiavala slzy.

,,Izabella. Poď si prosím ťa sadnúť." Rukou pohladí čalúnenie pohovky.

Izabella si sadne, aj keď to nechcela, ale mamine oči ju presvedčia.

Vojvodkyňa vezme Izabellinu ruku do svojej.

,,Vždy som ťa mala rada a aj mám. Viem, že som ti to nikdy nepovedala a ani nikdy neprejavila lásku, ktorú nosím k tebe vo svojom srdci. Ale nemohla som. Tvoj otec mi to zakázal. Urobila som hlúposť a potrestal ma za to. Každý deň som ho prosila, aby mi dovolil byť pri tebe. Ale bolo to márne. Malo to trvať do tvojej svadby. Preto ťa teraz prosím o odpustenie. Tak rada by som vrátila čas a všetko napravila." Povie už pokojne a pozotiera si slzy.

Toto Izabelle nenapadlo. Nemá čo povedať svojej mame.

,,Čas sa vrátiť nedá. Nedá sa ani zabudnúť, no odpustiť sa dá. Len na to potrebujem čas. Nevenovali ste sa mi, vydali ste ma proti mojej vôli. Možno vám otec zakázal byť pri mne, no ja si myslím, že ste si mohli nájsť nejako cestu ku mne." Odpovie Izabella pokojne. Nemyslela si, že bude v dnešný deň hovoriť pokojne.

,,Dobre Izabella. Dám ti čas. Len ťa prosím, aby si ma od seba neodháňala. A čo sa týka tvojho vydaja, tak si nemyslím, že sa máš až tak zle. Keď o vás hovoria všetci, tak k tomu majú nejaký dôvod. Možno len teraz máte nejaké problémy, ale všetko sa vyrieši, keď ste dvaja, keď sa zhovárate, dcérka." Povie a pohladí Izabellu.

Izabella sa pod tým dotykom cíti príjemne. Možno by mala dať svojej matke šancu.

Preruší ich príchod Alberta. Bol zvedavý ako prebieha návšteva, lebo krik počul až do svojej pracovne. Pozrie sa na neho iba vojvodkyňa.

,,Vojvodkyňa," osloví ju Albert a dáva jej bozk na ruku.

,,Albert." Osloví ho tiež a zadíva sa na neho. Je taký pohľadný ako bol jeho otec. No má oči svojej matky a krajšie obrysy po nej. No stále tam videla podobu s jeho otcom.

,,Vitajte u nás. Mohli ste prísť aj na večeru alebo na obed. Budeme len radi. Všakže Izabella?" Nepozrela sa na Alberta, ale odpovedala.

,,Samozrejme. Budeme jedna veľká, šťastná rodina." Odpovie s úškrnom.

,,Ja už teda pôjdem." Postaví sa vojvodkyňa.

,,Ešte ostaňte. Určite si máte ešte čo povedať s dcérou. Nebudem vás rušiť." Albert mal pocit, že odchádza kvôli tomu, že prišiel on.

,,Viem, koľko sa má zdržať návšteva. Už pôjdem." Izabella sa postavila tiež odhodlaná vyprevadiť svoju matku a  Albert nasledoval jej kroky, aby sa rozlúčili s návštevou. 

,,Izabella, dnes by sme mohli ísť na večeru niekam von." Albert sa pokúsil odľahčiť ticho, ktoré nasledovalo po tom ako vojvodkyňa odišla.

Izabella vykročila bez odpovede, ale potom sa otočila a predsa jej nedalo, aby mu nepovedala.

,,Nebudem hrať žiadne hry na šťastných manželov. Nechcem, aby sa o nás hovorilo." Odkráčala preč. Albert netuší o čom hovorila preto ju nasledoval a spolu vkráčali do spoločnej izby.

Albert sa postavil k okne a Izabella si sadla ku knihe, dúfajúc, že to Alberta odradí a odíde.

,,Mrzí ma Izabella, že všetko berieš ako hru. Pre mňa manželstvo neznamená hra. Pre mňa je naše manželstvo skutočné. Všetko, čo sme doteraz spolu prežili bolo pre mňa skutočné." Otočil sa k Izabelle a prikročil k nej, lebo sa na neho ani nepozrela. Zatvoril jej knihu a chytil ju za ruky. No Izabella si ich hneď vytrhla z jeho dlaní.

Albert si pretrie tvár dlaňou. Chcel niečo povedať, ale prerušilo ho zaklopanie, preto sa postavil a šiel otvoriť dvere v ktorých stála Amélia. Prišla im oznámiť, že prišla Sophie.

,,Idem ju privítať. Nechám ti chvíľku a príď do salóna." Odpovie Albert pokojne a odkráčal do salóna.

,,Sophie, rád ťa vidím. Prišla si sama?" Opýta sa Albert.

,,Prišla som len na chvíľu. Bola by som rada, keby ste dnes prišli na ples k vojvodkyni D'hannover. Chcela som to povedať Izabelle, ale keď ma neprivítala ona, ale ty, tak si myslím, že sa niečo stalo a keď pozriem na tvoje oči, tak to potvrdzujú." Povedala ustarostene.

,,To je nadlho Sophie. Poviem ti to inokedy, lebo každú chvíľu by mala prísť Izabella."

Nemuseli viac nič hovoriť, lebo práve vchádzala. Zvítala sa so Sophie, ktorá jej prezradila svoje plány na dnes. Izabella súhlasí, lebo potrebuje odísť z tohto domu, no zabávať sa nebude. Dúfala, že ostane na istý čas sama so Sophie a spýta sa jej na tú ženu, ktorú stretli.

Albert nie je nadšený, že idú na ďalší ples. V koči cítil medzi nimi napätie, ktoré neustále pretrváva. No jemu stačí jeden pohľad na Izabellu a vie, že s ňou bude šťastný. Čím dlhšie je s ňou, tým viac ju má rád. Lenže musí za sebou nechať minulosť, odbiť strach a budú šťastní. Len to chce čas.

Keď koč zastavil, tak sa Izabella otočila k Albertovi, aby mu povedala. ,,Nebudem tancovať. Nieže ma vyzveš do tanca, lebo ťa pred všetkými odmietnem."

Albert ostal sedieť zarazene v koči. Toto nečakal. Veď neurobil nič zlé, že musí takto Izabella vyvádzať.

Keď vystúpil, tak Izabelle nastavil rameno, ktorého sa bez zbytočných slov chytila. Spoločne vošli do sály a  zanechali za sebou predošlé hádky. Izabella nebola hlúpa, vedela čo sa patrilo na dámu a tak nasadila na svoju tvár úsmev.

Zvítali sa so Sophie a s jej manželom. Ernest potreboval vyriešiť pracovné povinnosti, tak odišiel preč.

,,Drahá Izabella, nebude ti prekážať, ak prvý tanec na tomto plese venujem Sophie?" Spýtal sa Albert a dúfal, že Izabella bude namietať.

,,Vôbec nie. Povedala som ti, že tancovať nebudem. Nemaj obavy a zatancuj si."

Albert požiadal o tanec Sophie, veriac, že Izabella neurobí nejakú hlúposť.

Sophie nerozumela, čo sa medzi nimi stalo. Je to viditeľný obrat, ale bohužiaľ k horšiemu.

,,Albert mňa neoklamete. Čo sa medzi vami stalo?" Opýtala sa ustarostene Sophie.

Albert sa zahľadel na Izabellu. Pokojne stála a popíjala limonádu. Vydýchol si a odhalil pred Sophie pravdu. Keď dopovedal, tak sa pozrel na miesto, kde stála Izabella. No nebola tam. Albert pocítil nervozitu a vnútorné napätie. Ako keby sa malo niečo stať alebo sa stalo.

,,Počúvaš ma Albert?" Spýtala sa Sophie, ktorá mu niečo hovorila, ale on hľadel len na jedno miesto.

,,Nevidím Izabellu." So strachom v očiach odvetil.

,,Neboj sa. Určite neutiekla. Niekde tu bude." Upokojovala Sophie Alberta.

Keď dotancovali, tak sa vrátili na miesto, kde stála Izabella. Albert sa rozhliadol, keď uvidel to, čo vidieť nechcel a obklopil ho strach, neistota. Videl Izabellu zhovárať sa s Elizabeth.

Sophie si všimla vystrašený pohľad Alberta. Keď sa pozrela na miesto kam pozerá, tak už vedela, že je zle.

~~~
Ďalšia časť za nami. Ďalšia pred nami. Kde nám vstúpi do deja Elizabeth. Ste zvedaví ako to dopadne? To aj ja😊