Ahojte milí čitatelia💞. Ďakujem vám za hlasy a za každé prečítanie tohto príbehu, ktoré ma posúva ďalej😍. Nikdy som si nepredstavovala, že niekoho príbeh zaujme, no chcela som ho napísať.

Po dlhšom čase som tu s novou časťou. Dúfam, že sa vám táto časť bude páčiť a nejaký ten vote alebo komentár pribudne😉.

Ospravedlňujem sa za pomalé pridávanie nových častí, ale nejaký ten čas to tak bude. Pôjde to asi veľmi, veľmi pomaly, no budem sa snažiť sa k písaniu dostať.
~~~~~~~~~~~~~~

Izabella sa prebudila nad ránom, lebo ju spánok obchádzal. Nemohla spať, aj keď som po včerajškom večeri bola  unavená. Ešte nikdy v živote toľko netancovala a ani neplánovala tancovať. Keď si spomenula na mladíka, ktorý ju napriek jej manželskému stavu prišiel požiadať o tanec, tak ju zalial pot. Nechcela dať manželovi ani štipku dôvodu na nejaké nezhody, nedorozumenia.

Pohodlne si sedela v salóniku a popíjala čaj, ktorý si bola sama pripraviť. Nebolo to vôbec ťažké, nakoľko si bežne čaj robila už niekoľkokrát. Služobníctvo na ňu prekvapene pozeralo. Asi v tomto dome ešte nikto tak skoro nevstával. Chcela si oddýchnuť a usporiadať si myšlienky, no osadenstvo tohto domu jej to nedovolilo, lebo stále sa niekto zastavil, no ani raz sa neprihovoril. A Izabella túžila sa s niekým pozhovárať. Priala si, aby prišla Sophie. Rada by sa jej zdôverila s tým, čo jej povedal Albert. Myslel to vážne? Vážne k nej pociťuje lásku? Zaľúbil sa?

Izabellu stále obklopoval pocit, ktorý u nej vytváral všetko cudzie, neprirodzené. A keď sa vrátila k včerajšku, tak nevedela, čo si má myslieť. Albert bol napätý, potom uvoľnený. Ako keby tŕpol, že sa k nemu niekto prihovorí alebo niekto k nemu príde. Nevedela, čo to spôsobovalo, ale mala taký vnútorný pocit, že sa jej to nebude páčiť. Myslela si, že to bolo ňou, lebo vždy na ňu dohliadal, ale neskôr sa opäť necítila ako v zajatí.

~~~

,,Amelie, kde je moja manželka?" Opýtal sa Albert, keď vyšiel z izby a narazil na Améliu.

,,Madam už niekoľko hodín sedí v salóne." Spokojný s odpoveďou sa obrátil na Améliu s otázkou.

,,Raňajky sú už pripravené?"

,,Čakali sme kým vstanete. Ani lady Izabella ešte neraňajkovala." Odvetila Amelie a zapozerala sa do ustarostených očí Alberta.

Albert nechápal ako mohol tak dlho spať a neprebudiť sa. Že by to bolo prítomnosťou jeho manželky?

Albert našiel Izabellu pokojne sedieť. V lone mala položený papier a ceruzu. Niečo kreslila. Znova mu podskočilo srdce, keď sa na ňu zahľadel a na um mu prišlo, že je len a len jeho. Prikročil k nej a až vtedy zdvihla zrak. Nič nepovedala a ani sa neusmiala.

Vtisol jej bozk na temeno hlavy a prisadol si k nej.

,,Drahá Izabella, prečo tu sedíš takto od rána? Mám si zvykať na rána, keď sa prebudím a ako prvé neuvidím tvoju krásnu tvár?" Povedal Albert a pohladil ju po líci.

Zahľadela sa do jeho podmanivých očí, v ktorých videla lásku. Ešte nikto na ňu takto nehľadel, nikto ju tak jemne nehladil a nikto ju tak vášnivo nebozkal. Mala by zabudnúť na svoje hlúpe myšlienky a radovať sa z prítomnosti. Má milujúceho manžela. Síce si ho nevybrala sama, ale určite by si k sebe našli cestu na nejakom plese. Tým si bola istá.

,,Len dnes som vstala skoro. Už sa mi nechcelo ležať v posteli a čakať na spánok, ktorý neprichádzal." Odvetila Izabella.

,,Trápi ťa niečo? Lebo len vtedy človek nemôže spať. Vieš, že mi môžeš všetko povedať?" Chcel sa uistiť Albert.

,,Nie, nič ma netrápi. Len prázdny žalúdok." Usmiala sa. Izabella sa snažila odvrátiť Albertove zameranie na rozhovor a na zistenie toho nad čím premýšľala.

,,Hneď to napravíme madam." Albert zdvihol Izabellu z kresielka do náruče a odniesol do jedálne. Toto si určite nemohol dovoliť, ale jemu to bolo jedno. Nevadilo mu, že sa služobníctvo pozerá a neodradila ho ani červeň v tvári Izabelly.

,,Albert, teraz sa budem hanbiť ukázať sa služobníctvu na oči." Povedala nahnevane Izabella.

Albert sa začal smiať. Veľmi sa mu páčil nahnevaný výraz tváre jeho manželky.

,,Mal by som ťa rozčuľovať častejšie, lebo vtedy si ešte krajšia." Neodpustil si poznámku.

,,No pekne. Takže si to urobil naschvál!" Povedala s hnevom, ale už sa pritom usmievala. Nechápala ako jej tento muž vedel takto zlepšiť náladu. Ráno sa utápala v myšlienkach o tom, že všetko je zlé, ale keď bola v prítomnosti Alberta, tak v hlave jej neblúdili pochybnosti.

,,Dnes poobede by sme sa mohli ísť previezť na koči. Chcela by si ísť?" Opýtal sa Albert. Nemusel čakať ani na odpoveď, lebo Izabella sa hneď rozžiarili oči.

,,Veľmi rada pôjdem. Londýn som ešte nevidela."

Ako na to Albert mohol zabudnúť.

,,Fúuuu, tak to bude pre mňa ťažké. Neviem, čo ti mám ukázať skôr." Šibalsky sa pozrel na Izabellu. Hneď si spomenula na Sophie, lebo práve ten výraz videla častokrát u nej.

Albert pomohol Izabelle nastúpiť do koča. Izabella ho znova ohúrila svojim zovňajškom a krásou. Na vychádzku kočom si vzala popoludňajšie farby modrej farby doplnené bielym klobúčikom, ktorý mal chrániť jej pokožku pred slnkom. Šli v otvorenom koči. Albert mohol sledovať jedným okom Izabellu a druhým okolie. Keďže tieto cesty videl už veľa krát, tak si bol istý, že bude sledovať len Izabellu. Nechápal ako mohli byť jej rodičia taký sebecký a nič jej neukázať, nevziať ju do Londýna. No nechcel to Izabelle pripomínať, aby sa opäť trápila, ale chcel jej to vynahradiť.

Jej rozžiarený, radostný úsmev mu ohrieval srdce, lebo vedel, že za tým úsmevom bol práve jeho nápad ísť sa previesť. A keď bude mať šťastnú manželku, tak bude šťastný aj on.

Izabella bola veľmi šťastná. Ani jej nenapadlo, že raz bude jazdiť po cestách Londýna a držať pritom ruku svojho manžela. Albert jej ukazoval všetko, čo považoval za podstatné, aby si všimla. Priblížili sa k nejakému parku. Izabella zatajila dych. Pred nimi sa objavila široká prašná cesta. Okolo nej boli mohutné vysoké stromy. Keby aj nevidela v knihe obrázok, tak by hneď vedela kde sa nachádzajú. Toto bol Rotten Row, najpopulárnejšia cesta v Hyde Parku. Cesta bola plná aristokratov a  premávalo tu veľa kočov, či jazdcov na koňoch. V niektoré dni tu boli preteky jazdcov na koni. Izabella bola unesená tou krásou, ktorú nedokázali popísať spisovatelia v knihách, ktoré prečítala.

,,Je tu prenádherne, neviem, čo povedať Albert. Len asi ďakujem." Usmiala sa na Alberta.

,,Nemusíš mi ďakovať. Urobím pre teba všetko, aby som na tvojej tvári uvidel práve tento oslnivý úsmev. Izabella, ani si nevieš predstaviť ako si sa mi vryla do môjho srdca, v ktorom budeš mať miesto navždy." Povedal so všetkou úprimnosťou a pohladil ju po tvári. Najradšej by ju pobozkal, ale na verejnosti si to nemohol dovoliť.

Izabella zatvorila oči. Nemohla si priať počuť krajšie slová. Teraz bola presvedčená, že ju Albert miluje. A ona miluje jeho. No povedať mu to ešte nedokázala. Nikdy jej nikto neprejavoval lásku, nevedela ako má prejaviť lásku ona a nie to ešte vysloviť také nádherne slová. No mala by to dokázať. Len dúfala, že to Albertovi bude zatiaľ stačiť.

Po mojom vyznaní nič nepovedala. Len sa zamyslela. Musím byť viac trpezlivý, možno mi aj ona dá nejaký náznak. Cítil, že ho má rada, možno aj viac, ale ešte mu nič také nepovedala, aby sa utvrdil v tom, čo si myslí a čo cíti ona.

Otočil hlavou, lebo cítil, že sa na neho niekto pozerá. No nemal, lebo osobu, ktorú uvidel, vidieť nechcel a uvedomil si, že táto osoba bola prekážka v jeho manželstve, aby bolo šťastné. Kedy konečne zabudne?Myslel si, že keď otvorí srdce Izabelle, tak zabudne a nebude ho už bolieť, keď ju stretne. No nebol na to pripravený. Vážne chcel za sebou zatvoriť brány minulosti. No v tejto chvíli to nedokázal a všetko sa mu vynorilo späť. Prežil s ňou časť svojho života a tie spomienky sa nedajú vymazať. Najhoršie pre neho bolo, že nevie vymazať zo svojho srdca a myšlienok bolesť, ktorú mu táto žena spôsobila.

Venovala mu svoj pozdrav, ale Albert hneď po tom otočil tvár. No keď tvár otočil k Izabelle, tak ho srdce zabolelo väčšmi.

Izabella na neho ustarostene pozerala. Očami blúdila raz na Alberta a raz na tú ženu. Otočila sa ešte aj za kočom, ktorý prešiel okolo nich a potom sa zahľadela na Alberta. Videl v jej tvári nevyslovenú otázku. V duchu si hovoril, len nech sa nič nepýta. Rýchlo jej pustil ruku, lebo si uvedomil, že ju stíska príliš silno.

Kočišovi oznámil, že sa vracajú domov. Izabella náhle zosmutnela nad zmenou jeho správania a postoja. Hlasno si vydýchla a odvrátila tvár. Albert vedel, že za tým je on sám, ale teraz už nič viac nezmôže. Mal byť nenápadný. No čo mal robiť? Opäť ju klamať?

V tichosti prišli domov. Izabella šla do izby a Albert sa zatvoril do pracovne. Potreboval byť sám. Lebo niekedy človek potrebuje byť silný. Byť sám a byť silný sám.

Izabella nechápala prečo sa v Albertovej tvári nahrnula krv. Veď sa usmieval a boli šťastní. No ten krehký moment prerušilo jeho silné zovretie jej ruky a vtedy si všimla, že jeho pohľad patrí žene v koči, ktorá mu zdraví. Kto bola tá žena a prečo Albert tak náhle zmenil správanie? Izabella nad touto otázkou premýšľala celou cestou. Čakala, že jej Albert niečo povie. Chcela sa ho na to spýtať, ale keď kočišovi povedal, že odchádzajú, tak pochopila, že teraz na to nie je vhodná chvíľa. Musela to byť žena, ktorá mu bola blízka. Albert bol napätý a sklamaný. Možno by povedala, že až zúfalý. No keď jej pustil ruku a odvrátil od nej tvár, tak ju to zabolelo. Kde bol zrazu ten muž, s ktorým sa od rána smiala, ktorý by urobil všetko len preto, aby videl na jej tvári úsmev? Keď sa cítila ráno zmätená, tak teraz bola ešte viac zmätenejšia.

Albert neprišiel ani na večeru. Izabella jedla sama. Nemala dôvod pre neho ísť, keď sa sám rozhodol, že nepríde do jedálne, ale sa navečeria v pracovni. Na druhej strane bola aj rada, lebo by najradšej po ňom niečo hodila. Odkedy prišli domov, tak bol Albert zatvorený v pracovni a nevyšiel z nej. Chcelo sa jej plakať. Toto zúfalstvo ju ubíjalo. Keď na ňu služobníctvo ráno hľadelo divne, tak teraz na ňu pozerajú ešte divnejšie. Určite si myslia, že sa niečo stalo a ona je zodpovedná za náhlu zmenu správania ich pána. No bola vinná ona? Nemyslela si. Okrem toho jej z mysle neschádzala tá žena. Bola veľmi pekná. Mala plavé vlasy, ktoré vynikali k jej krásnej pleti a krásny úsmev. Vyzerala nadšená, keď videla Alberta, ale keď sa pozrela na ňu, tak jej úsmev zmizol z tváre. Určite nebola nadšená, že vedľa Alberta sedí nejaká žena.
Izabella mala čas na premýšľanie a keď jej Albert nedal žiadne vysvetlenie, dokonca neprišiel ani na večeru a nevyšiel z pracovne, tak prišla na to, že Albert určite nechcel, aby sa dozvedela kto je tá žena. Mohla to byť žena, ktorú skutočne miloval a musel si vziať ju, lebo nemal na výber. Preto sa k nej správal tak nahnevane a odmerane na začiatku ich manželstva. Všetko do seba zapadalo ako do skladačky. Len ona bola v tej skladačke diel navyše. Prišla ešte na to a veľmi ju to ranilo, že Albert po nej úprimne netúžil a klamal ju. Len si chcel uplatniť svoj nárok, ktorý mal ako manžel. A pritom má v srdci inú ženu. Vzdychla si a šla si ľahnúť, lebo ju toto uvažovanie zraňovala a unavovalo. Lebo nič viac nezraní srdce človeka ako vlastné uvažovanie a premýšľanie.

Albert vkročil do izby, keď už dávno bolo po polnoci. Skôr už bolo skoré ráno ďalšieho dňa. Izabella spala, keď sa díval na jej nevinnú tvár. Ona za nič nemohla.

Včera ju potešil, bol šťastný a neskôr ju zranil. Aj keď nič nepovedala, nič sa nepýtala, tak aj tak vedela, že ju ranil. Šťastný a slnečný deň bol zakrytý tieňom jeho minulosti a pošpinený prítomnosťou jednej ženy.

Mal si pred Izabellou vymyslieť nejaké klamstvo, ale nedokázal jej ešte klamať. Nie teraz keď ju úprimne miluje. Nevedel ako má napraviť včerajší deň. Aj keď si ľahol, tak spánok neprichádzal. Len sa prehadzoval, lebo jeho myseľ zaberala len a len jedna žena, ktorú stretli a ktorú potrebuje z mysle vymazať a tou ženou bola Elizabeth.