Albert pri raňajkách sedel sám. Takže sú znova na začiatku, povedal si. Ticho prerušil príchod Amélie.

,,Môj pane," uklonila sa Amélia.

,,Amélia," oslovil ju Albert.

,,Chcem vám povedať, že vaša manželka sa necíti dobre. Nechce nič zjesť a podľa mňa má horúčku. Všetko odmieta. Neposlala ma po vás, ale myslím si, že by ste to mali vedieť."

Albert hneď vyskočil zo stoličky. Keď prešiel okolo Amélie, tak jej povedal ďakujem a rozkázal, aby jej hneď pripravili vývar a čaj. Do komnaty vošiel bez zaklopania.

,,Neučili vás klopať," povedala Izabella, keď otvorila oči a Albert stál pri jej posteli.

,,Vyzeráte zle. Ihneď dám poslať po lekára." Albert hneď vyšiel z komnaty a Izabella nemala šancu protestovať.

Albert sa bál, že ju stratí. Horúčka môže byť predzvesť aj niečoho horšieho. Už včera sa mu na nej niečo nepáčilo. Vrátil sa do izby spolu s Améliou, ktorá mu podávala misu so studenou vodou.

,,Nepotrebujem lekára. Viem sa o seba postarať aj sama." Izabella zakašľala.

Albert si sadol k nej na posteľ a chcel jej priložiť obklad na čelo, aby jej trocha klesla horúčka.

Izabella ho zastavila.

,,Čo to robíte? Môže mi dávať obklad Amélia." Tvrdohlavo odvetila Izabella. 

Albert poslal Améliu preč. Chcel sám Izabelle pomôcť a odplatiť jej to, že ona pomohla jemu, keď ho zhodil kôň.

,,Nebudem vyjednávať Izabella. Urobím to sám, či sa vám to páči alebo nie!" Rozhodne odvetil Albert. 

Izabella sa nahnevala, ani teraz nemá od neho pokoj.

Albert pomaly priložil obklad na čelo a druhým jej utieral líca. Robil to veľmi nežne a opatrne.

,,Stále ste bola taká tvrdohlavá?" opýtal sa Albert so smiechom v hlase.

,,Čo je vám smiešne?" Opýtala sa Izabella.

,,Vaša tvrdohlavosť a váš nahnevaný výraz. Už si na neho začínam zvykať a musím vám povedať, že sa mi páčite, keď sa takto hneváte."  S úsmevom poznamenal. 

Izabella sa na neho pozerala nechápavo. No on sa na ňu len usmieval. Už bolo smiešno aj jej. Leží tu chorá, cíti sa zle. Kvôli nemu sa hnevá a jemu sa páči jej nahnevaný výraz! Nechápala jeho nálade, no usmiala sa na neho.

,,Myslím si, že vy ste viac tvrdohlavý." Odvetila Izabella.

,,To môže byť aj pravda, ale skôr chcem dosiahnuť to, čo si zaumienim. A navyše, aj ja som mohol požiadať Sebastiána, aby mi pomohol vyčistiť rany, ale chceli ste to urobiť vy. Tak mi teraz nebráňte sa o vás postarať. Urobím to rád." Skonštatoval Albert. 

Albert jej vymieňal obklady. Potom ju prinútil zjesť polievku, aj keď namietala. Nakŕmil ju. Lekár povedal, že to nie je nič vážne. Len prechladla. Albert sa riadil pokynmi lekára a Izabella nevstala z postele. Podával jej lieky a postupne horúčka klesala. Staral sa o to, aby pravidelne jedla a hlavne oddychovala. Nezanedbával ani svoje povinnosti, ale snažil sa byť pri Izabelle čo najviac. Zdalo sa mu, že jeho prítomnosť už prijíma oveľa lepšie. Už sa nehnevala a opätovala mu úsmev. Síce ho posielala aj preč, že sa cíti lepšie a určite má aj iné povinnosti ako pri nej sedieť, ale uisťoval ju, že je pri nej rád a nezanedbáva svoje povinnosti.

Aj napriek chorobe sa Izabella cítila príjemne. Albert bol k nej taký pozorný. Za posledné dni bol každé ráno v komnate s raňajkami. Dohliadal na jej vyliečenie. Bol tam stále, keď otvorila oči a privítal ju jeho nádherný úsmev. Izabellu trápilo, že nie je upravená a vidí ju takto. Ale keď sa pozrela na Alberta, tak vnímala, že mu to nevadí. Stále sa jej dotkol čela a skontroloval, či sa horúčka nevrátila. Izabella sa rozplývala nad jeho dotykmi, milými slovami a pozornosťou. Niekedy prehodili pár viet. Albert jej rozprával, čo robil každý deň. Aj to, že odídu do Londýna, keď sa vylieči, lebo všetko je už pripravené. Poslal list Sebastiánovi, aby sa o nich nebáli.

Na štvrtý deň poobede ju nenašiel v komnate. Nahneval sa. Od slúžky sa dozvedel, že spolu s Améliou sa prechádzajú v záhradách. Rozbehol sa za nimi. Keď videl Izabellu, tak sa jeho hnev zmiernil. Pochopil, že predtým cítil len strach.

,,Izabella, mali ste ešte ležať v posteli." Pristúpil k Izabelle a chytil ju za ruky. Izabelle sa toto malé gesto páčilo. V jeho očiach videla obavy.

,,Albert, nebojte sa. Potrebovala som sa ísť prejsť, nemôžem stále ležať. Cítim sa už veľmi dobre. Už mi nič nie je. Ďakujem vám za vašu starostlivosť. Aj vďaka vám sa cítim už lepšie."

Albertovi zohriali jej slová srdce. Posledné dni sa k sebe správali príjemne. Ich slová boli priateľské a plné nehy. V jej očiach už nevidel k nemu odpor. Skôr sa mu zdalo, že jej oči sa rozžiarili, keď ho videla. No nevedel, či sa cíti pri nemu Izabella rovnako dobre ako on pri nej. Okrem úsmevu mu nedala iný dôkaz. Keď jej teraz chytil ruky, tak sa nebránila, ale neopätovala mu stisk.

Améliu poslal preč, lebo chcel byť s Izabellou sám. Nastavil jej rameno. Izabella chvíľu váhala, ale ruku prestrčila cez jeho ruku a spolu sa prechádzali. Izabella sa cítila príjemne. V očiach Alberta videla malé iskierky. V jej prítomnosti sa stále usmieval. No ona nebola pripravená mu opätovať jeho pozorné gestá. Jej srdce bolo zmätené. Nevedela prijať túto zmenu jeho správania, tak ako by chcela. Nevedela mu ešte otvoriť srdce, aj keď cítila, že Albert jej svoje otvoril.

,,Izabella, sadnime si na chvíľu. Ešte by ste sa nemali takto unavovať."

Sadli si na lavičku. Izabella mu povedala, že jej prišiel list od Sophie. On to samozrejme vedel, lebo kontroloval listy. Nemohol nič riskovať.

,,Potešil vás?" Opýtal sa Izabelly s úsmevom a pozrel sa na ňu.

,,Áno, veľmi. Len sa ma pýta, kedy prídeme do Londýna a ja jej neviem odpovedať." Izabella sa zahľadela do Albertovej tváre.

,,Vtedy, keď sa vyliečite, Izabella." Povedal jej zvláštnym tónom v hlase a dotkol sa prstami jej líca. Jemne ju pohladil.

,,Už sa cítim veľmi dobre. Myslím si, že by sme mohli vycestovať, čo najskôr." Povedala Izabella prerušovane, lebo Albert sa na ňu pozeral s jeho krásnymi očami.

,,Keď sa už cítite lepšie a Amélia vám dobalí veci, tak môžeme zajtra vycestovať. Čakám už len na vás."

Izabella sa na neho usmiala. Albertovi začalo biť srdce splašene a naklonil sa k jej tvári. Čakal, že otočí hlavu, ale keď tak neurobila, tak hnaný túžbou sa nahol dotknúť jej pier. Ich pery sa spojili. Po tom túžil už dávnejšie. Bojoval so sebou, lebo sa bál, že ju vyplaší. Bol to len jemný dotyk. Ale keď sa ani vtedy neodtiahla, tak ju začal bozkávať vášnivejšie. Dotýkal sa jej tváre. Myslel si, že tento moment nikdy nepríde, ale Izabella bola taká jemná, krásna, nežná. Každý muž by po nej túžil. No on ju chcel mať len pre seba.

Izabelle bilo splašene srdce. Nikdy si nemyslela, že jej prvý bozk bude taký nádherný a taký vášnivý. Cítila, že Albert po nej túži. Ale správal sa k nej nežne. Izabelle sa zohrievalo vnútro a pomaly sa roztápali ľady, ktoré sa jej vytvorili v srdci k tomuto mužovi. Mrzelo ju, keď Albert skončil. Chcela, aby táto chvíľa trvala dlhšie. Musela otvoriť oči. Albert na ňu hľadel a usmieval sa. V jeho očiach videla lásku. Tento pohľad sa jej zaryl do srdca. Albert vstal a pomohol jej postaviť sa. Na jej tvári sa objavil rumenec. V tichosti vošli do svojich komnát. Izabella zavolala Améliu a spolu zbalili všetko, čo si myslela, že potrebuje do Londýna. V mysli bola stále pri Albertovi a jeho bozku v záhradách. Bolo to magické, v krásnom prostredí a Izabella bola vďačná, že Albert čakal do tejto chvíle. 

Nasledujúce ráno vycestovali do Londýna. V koči sedeli pri seba, dotýkali sa ramenami a držali sa ruky. Celou cestou rozprával Albert o svojom detstve a o bláznovstvách, ktoré vystrájali so Sebastiánom a aj so Sophie. Izabella počúvala každé jedno slovo. Albert sa jej zdal uvoľnený, až kým sa neopýtala na jeho pobyt v Londýne a na dámy, ktorým dvoril. Videla na Albertovej tvári, že sa zamračil.

,,Nikomu som nedvoril. Nikto ma nezaujímal tak ako vy. Samozrejme, že som tancoval. Pre mladé dámy som bol vhodnou partiou na sobáš. No ani jedna sa nemohla vyrovnať vašej kráse a láskavému srdcu." Opäť ju pohladil po líci. 

Izabella cítila, že Albert k nej nehovorí úprimne, no nebola si istá, či jej klame. No neverila, že by sa nezaujímal o žiadnu ženu.

Albert ju pobozkal. Potreboval zahnať myšlienky na Elizabeth. Pár dní na ňu nemyslel a teraz mu ju pripomenula. Zvyšok cesty Izabella spala. Albert myslel na Londýn a veril, že už všetci zabudli na tú udalosť z pred roka. Dúfal, že sa Izabella nikdy o Elizabeth nedozvie. Nechcel jej povedať pravdu. V Londýne si ju bude chrániť a nikoho k nej nepustí tak blízko, aby jej niekto niečo povedal. V noci prenocovali na jednom panstve a na tretí deň poobede už pricestovali do Londýna.