Milí čitatelia. Pred nami je 10. kapitola tohto príbehu. Neprihovorila som sa Vám, ale teraz to naprávam. Som veľmi rada a vďačná, že ste prišli až tu. Nepredpokladala som, že príbeh zaujme, ale som nesmierne rada, že si našiel u Vás miesto. Dúfam, že nie sú pre vás pridlhé kapitoly a nevadí vám, že sa rozpisujem.
Stále mi dodávate silu písať ďalšie a ďalšie kapitoly. Aj keď mám predstavu o tom ako bude príbeh nasledovať, no nikdy neviem ako to mám napísať, aby vás to zaujalo. Ďakujem za každý jeden hlas a prečítanie, ktoré ma posúva ďalej😊. Poďme sa už pozrieť ďalej a vráťme sa k príbehu.

********

Izabella vstala skoro ráno, aby bola pripravená na príchod lady Sophie. Chcela na ňu urobiť dojem a získať si jej priateľstvo. Po odchode Rose sa nemala s kým zhovárať. Amélia je slušné dievča a je rada, že ju má pri sebe, ale nechce jej vylievať svoje srdce, lebo jej neverí a pravdepodobne ani nebude. Má pochybnosti o jej lojalite k nej. Nebude už viac slepo dôverovať nikomu zo služobníctva, lebo sa dajú rýchlo odkúpiť a podplatiť. Zišla do kuchyne, v ktorej sa pripravovali raňajky. Poslala raňajky Albertovi do komnaty. Nechcela, aby vstal z postele a ona si chcela vychutnať raňajky v jedálni. Ešte v to ráno šla za majordómom oznámiť mu, nech jej dá okamžite vedieť, keď príde lady Sophie alebo nejaká správa od nej. Potrebovala si vytvoriť postavenie v tejto hromade kamenia, aby sa jej tu ľahšie žilo a aby služobníctvo videlo, že od včerajšieho dňa rozhoduje o tom, aby chod domácnosti správne fungoval. 

Po rannom modlení v kaplnke sa vybrala raňajkovať a krátko po tom, čo dojedla, tak majordóm ohlásil príchod lady Sophie. Izabella ju privítala na nádvorí, tak ako kázala etiketa. Mala taký vnútorný pocit, že si budú veľmi blízke. Možno len po tom túžila a preto sa tak cítila. 

Kým Izabella vítala svojich prvých hostí, tak Albert vstal z postele len so Sebastiánovou pomocou, lebo ho bolelo celé telo. Už dávno na neho čakali raňajky na stolíku, ktoré mu priniesla Amélia. Potešilo ho, že na neho Izabella myslela a veril, že si to tým včerajším večerom veľmi nepokazil. A táto maličkosť bola v živote Alberta veľkou vecou. Rád by stál vedľa Izabelly a vítal Sophie. Zároveň sa trápil nad tým, že ho Izabella neprišla pozrieť. 

Z kočiara vystúpila usmievavá dáma. Bola nižšej výšky, akú mala Izabella. Mala plavé kučeravé vlasy. Vedľa nej stál asi jej manžel. Mal blond vlasy, bol od Sophie oveľa vyšší a neusmieval sa. V tvári mu videla napätie. Izabelle pripomenul kamenný výraz svojho manžela. Hneď sa im uklonila a predstavila sa. Nepoužila svoje nové formálne oslovenie, ale predstavila sa len ako Izabella. Zároveň sa ospravedlnila, že ich nemohol privítať aj Albert. 

Lady Sophie hneď k nej pribehla a objala ju. Takýto prejav neočakávala, ale objatie jej opätovala. V jej očiach videla malé plamienky, ktoré boli obklopené šibalskými očami.

,,Nemusíš ma volať lady. Hovor mi prosím Sophie. Nemám rada tieto oslovenia medzi príbuznými. Som veľmi rada, že ťa spoznávam Izabella." Venovala jej úsmev a čakala akú reakciu v nej vyvolá. ,,Verím, že ťa takto môžem oslovovať. Aká som šťastná, že sa Albert konečne oženil. No som smutná zo straty svojho strýka. No dosť nostalgie. Chcem ti predstaviť môjho manžela Ernesta."

Táto žena mala priveľa energie a ešte vyššiu rýchlosť hovorenia ako dokázala vyslovovať slová z úst. Povedala to takou rýchlosťou, že Izabella nestíhala všetko vnímať a už ju ťahala k svojmu manželovi a deťom. Dvojičky boli roztomilé. Mali kučeravé vlásky po obidvoch rodičoch a smelosť pravdepodobne po matke. Hneď sa rozbehli k Izabelle a objali ju. V srdci jej začal horieť malý plamienok a rozohrieval jej vnútro. Už dávno necítila taký nádherný pocit. 

Odviedla ich do komnaty oddýchnuť si. Poobede si spolu mali dať čaj. Čas si skrátila knihou a dohliadala aj na prípravu jedla pre hostí a Alberta. Chcela ho ísť pozrieť, ale nemala odvahu zaklopať na dvere jeho komnaty a nieto ešte vstúpiť.

Bolo neskoré popoludnie, keď do salóna vošla Sophie. Mala oblečené ružové šaty. Vlasy mala voľne zopnuté. Asi jej neprekážalo, že jej padajú do tváre. Izabelle sa zdalo, že sa cíti uvoľnene, keď si nedala záležať na svojom neupravenom zovňajšku. 

,,Oddýchli ste si Sophie?" Opýtala sa Izabella, lebo nevedela ako začať rozhovor.

,,Izabella. Takto nebudeme priateľky, keď mi budeš vykať!" Snažila sa povedať Sophie vážnym tónom, ale nedokázala to. Potmehúdsky sa usmievala. 

,,Budem sa snažiť, Sophie." Izabella sa usmiala. Celé tri hodiny sa zhovárali, až kým sa nemuseli ísť pripraviť na večeru. Nespomínali nič, čo by Izabellu urobilo smutnou. Sophie sa nepýtala ani na jej manželstvo a tak pokojne mohla dýchať. Aj večera prebiehala v príjemnej atmosfére. Veľa rozprával Ernest. Najprv nebol zhovorčivý, ale osmelil sa, keď sa rozrečnila aj Izabella. A práve v tento deň sa tu konečne Izabella necítila ako cudzinec. 

Pre Alberta bol tento deň veľmi nudný. Strávil ho v posteli čítaním úradných listín o správe jeho panstiev, s ktorými sa musel bližšie oboznámiť. Sebastián musel náhle odcestovať domov, tak mu nerobil spoločnosť. Márne sa chcel postaviť z postele, ale stále unavene spadol naspäť. Na večeru mu priniesli Sophiine obľúbené jedlo. Bol prekvapený, lebo toto stále zariaďoval jeho otec. Od Amélie sa dozvedel, že sa Izabella vypytovala v kuchyni a aj služobníctva a všetko zariadila tak, aby sa tu Sophie cítila ako doma. Bol pri nemu aj Ernest, ale rozoberali len politické a diplomatické záležitosti, ktoré sa týkali jeho nového postavenia a ktorí musí prijať. Po večeri vstúpila do jeho komnaty Sophie s veľkým úsmevom. Táto žena mu stále vedela vyčariť úsmev na tvári. Neustále sa stretávali a bola pre neho ako jeho sestra.

,,No čo, bratranček? Skolil ťa jeden pád z koňa?" S posmechom si sadala na okraj postele.

Albert mal rád štýl jej komunikácie. V spoločnosti nikdy neukázala svoju pravú tvár, ale čo sa týkalo rodiny, tak pri nej bola sama sebou, bola nezbedná ako malé dieťa. Niekedy mal pocit, že nevyrástla zo šibalstiev, ktoré stvárali ako deti. No mal ju veľmi rád.

,,Snažil som sa Sophie, ale ten kôň ma premohol. Už si tu dlhší čas nebola, nemal som si ísť s  kým zajazdiť."  

,,Ale oženiť si sa stihol a ja som sa to musela dozvedieť z druhej ruky a nie od teba. To ma urazilo! A navyše si mohol jazdiť zo svojou manželkou. Porozprávaj mi o nej niečo, ako ste sa zoznámili? Myslela som, že sa už nebudeš ženiť, veď vieš, potom..."  Albert pridržal prst na perách Sophie.

,,Spomaľ Sophie. Určite by som ti dal vedieť, že sa budem ženiť, ale sám som to nevedel."  Vzdychol si Albert a vyrozprával Sophie záležitosti ohľadom ich manželstva, jeho otca a spomenul aj Sebastiána.

,,To ma veľmi mrzí Albert. Muselo to byť pre teba ťažké. Ale verím, že už nie je. Izabella si ťa musela hneď získať svojim vzhľadom, pôvabom, skromnosťou. Je to veľmi príjemná žena. Strávila som s ňou zatiaľ krátky čas, ale mám pocit, že ju poznám už veľmi dlho. Si šťastný muž Albert." S úsmevom poznamenala Sophie a neuvedomila si, čo tým vyvolala u Alberta. 

Albertovi zovrelo vnútro, lebo vedel, že to tak nie je. Šťastný vôbec nie je a ani nevedel, čo na Izabelle je také čarovné, že si dokáže všetkých získať. V jeho spoločnosti sa tak neprejavovala. Prial by si spoznať jej pravú tvár, ktorú mu zatiaľ ukázala asi len jedenkrát. Sophie neodpovedal nič a rozhovor prekrútil na jej rodinu a jej deti. 

Albert sa nasledujúce dni cítil omnoho lepšie. Na tretí deň sa mohol pridať na raňajky. Hneď ako vošiel do jedálne, tak si všimol blízkosť Izabelly a Sophie, na niečom sa smiali. Keď si ho všimli, tak sa smiať prestali a Izabella otočila tvár iným smerom. Pri raňajkách sa venoval Ernestovi a Sebastiánovi, ktorý sa vrátil späť na panstvo. Potom si šli spolu zajazdiť, aby si v priľahlých lesoch mohli zapoľovať. Lov bol pre nich sčasti kratochvíľou a z časti spôsob ako si spestriť jedálny lístok. Sophie a Izabella vzali deti do záhrad, aby si s nimi zahrali veľmi obľúbenú hru v týchto časoch, na slepú babu. Potom hrali aj schovávačku a naháňačku. 

Keď sa muži vracali od stajní, tak počuli smiech detí a ženský smiech. Všetci traja šli za tým smiechom. Videli ako Izabella hrá s dvojičkami naháňačku. Bolo to také spontánne, také krásne. Albert sa pozrel na svoju manželku, ktorá musela byť v tú chvíľu veľmi šťastná. Zahrialo ho pri srdci a usmial sa, mal chuť sa k ním pridať. No radosť z jej tváre zmizla práve vo chvíli, keď ich Sophie pozdravila a Izabella sa pozrela na mužov. Videla ako na ňu hľadí Albert. Prestala sa hrať s dvojičkami, ktorí ju potom prosili, aby sa ešte hrali. No Izabella sa ospravedlnila a odišla preč. Albert si len vzdychol, zabolelo ho to a pozval priateľov na partičku whistu.

Zúčastnila sa ho aj Izabella, ale bola veľmi tichá a nezapájala sa do debaty. Albert tušil, že za túto zmenu mohla pravdepodobne jeho prítomnosť. Podobne prebiehali nasledujúce dni. Albert sa venoval mužom a Izabella trávila čas so Sophie a s deťmi. S Izabellou vôbec neprehovoril, nemal príležitosť, keďže sa neocitli nikde sami a do rozhovorov sa nezapájala. Alberta to trápilo, lebo nič nešlo podľa jeho nového plánu.

Večer pracoval Albert vo svojej pracovni, keď za ním prišla Sophie.

,,Nevyrušujem ťa Albert?" spýtala sa Sophie.

,,Poď, posaď sa. Dám ti priniesť čaj?" spýtal sa Albert.

,,Nie, ďakujem." Povedala Sophie a začala pozerať do krbu.

,,Vyzeráš smutne Sophie? Niečo ti chýba? Nie si s niečím spokojná? Alebo nie si znovu šťastná v manželstve?" Vyzvedal Albert, ktorý už dávnejšie nevidel Sophie takúto smutnú. 

,,Priveľa otázok máš na mňa Albert. V manželstve už nemám problémy. Náš vzťah sa veľmi zmenil, ale len k lepšiemu a som šťastná, ale trápiš ma ty Albert, trápi ma Izabella. Neviem ako jej mám pomôcť." Vzdychla si Sophie a pozrela sa na Alberta.

,,V čom jej chceš pomôcť Sophie? Neviem, na čo konkrétne narážaš? Niečo sa stalo?" Aj keď Albert tušil a trápilo ho správanie Izabelly, tak aj napriek tomu sa to Sophie opýtal.

,,Všimla som si jednu vec a tá ma veľmi trápi. Izabella sa rada smeje, veľa rozpráva a rada trávi čas so mnou a s dvojičkami, ktoré si veľmi obľúbila. Dáva im toľko lásky. Vtedy mám pocit, že je prirodzená, je sama sebou. Ale ako náhle sa zjavíš ty, tak sa zmení. Vôbec sa nesmeje, nerozpráva, nikoho nevníma. A to ma veľmi zraňuje a bolí. Ani si to nevieš predstaviť. Viem, že nie si zlý človek a nechápem prečo mení svoje správanie, keď si na obzore ty! Mám taký pocit, že ťa vníma ako nejakého zloducha a nie ako manžela. Uráža ma tento jej postoj k tebe." Povedala smutne Sophie a pozrela sa na smutného Alberta. Nič nepovedal, tak pokračovala.

,,Pozri Albert. Vieš, že aj mňa prinútili vziať si niekoho, koho som nechcela. Búrila som sa a nadávala Ernestovi, nechcela som ho vidieť. Viem presne ako sa cíti Izabella, už by som sa tak cítiť nechcela. No Ernest o mňa bojoval, snažil sa získať si moje srdce. No na tebe nevidím žiadnu snahu. Neviem, čo si mám o tom myslieť. Izabellu som si veľmi obľúbila ani sa mi nechce ísť preč a nechať ju tu samú." Albert len pozeral skleslo do papierov, lebo nevedel, čo mal povedať. 

,,Povedz už niečo, Albert!" Skričala na Alberta.

Pozrel na Sophie so smútkom v očiach.

,,Myslíš, že mňa to netrápi? Ale neviem, čo mám urobiť." Albert hodil rukami, postavil sa a pokračoval.

,,Urobil som veľkú chybu na začiatku a neskôr som to začal ľutovať. Myslím si, že som Izabellu vnímal ako keby bola Elizabeth. Vybíjaj som si na nej svoju zlobu, svoj hnev a tým som jej ublížil. Minule som sa presvedčil, že ma nenávidí. Nemám žiadnu nádej, že by naše manželstvo mohlo vyzerať inak." Na Sophie pozrel zúfalo.

,,Albert, ani ja som nevidela svoje manželstvo v lepšom svetle, ale pozri sa kam sme to dotiahli a akí sme teraz šťastní. Musíš niečo vyskúšať. Zabudnúť na Elizabeth. Mne nikdy nebola sympatická a ty to dobre vieš. Nechápala som, čo na nej vidíš okrem jej krásy. Ale Izabella je taká ľudská a má dobré srdce. Len je veľmi nešťastná. My pozajtra odchádzame a potom cestujeme do Londýna. Verím, že sa tam uvidíme."

,,My nie sme vy, Sophie! Vieš, že nedokážem veriť žiadnej žene. Ako ma podrazila mama a ako Elizabeth. Deň, čo deň bojujem sám so sebou. Nemám stále dôkaz, ktorý by ma presvedčil, že by ma Izabella nezranila alebo neublížila mi."  Albert sa postavil od stola. 

Sophie pokrútila hlavou. Postavila sa k Albertovi.

,,Ak ju nespoznáš, tak to nezistíš. Ale ja môžem povedať len jedno. Izabella by neublížila ani muche. Keď môj syn spadol, tak sa veľmi bála a plakala s ním, lebo ho to bolelo. Večer im chodí dať pusu na dobrú noc a verím, že pozajtra pri lúčení budú spolu plakať, lebo Izabella ma srdce plné lásky a prebýva u nej hlboký cit k mojim deťom. Raz bude skvelou matkou, lebo nikdy nepocítila materinskú lásku. A keď nezmeníš niečo, tak jej srdce zatvrdne. A zabudni konečne na to, že by mohla mať raz milenca alebo že by ti ublížila! Vezmi ju do Londýna a tam zisti ako sa správa k iným mužom."

Sophie popriala Albertovi dobrú noc. Tento rozhovor dal Albertovi veľa. Skoro vo všetkom so Sophie súhlasil. No nemohol sa začať venovať Izabelle, keď mali návštevu. Do Londýna ísť už nechcel. Ale mali by ísť. Teraz bude mať podporu Sophie, jej manžela Ernesta a aj Sebastiána.

Na druhý deň Sophie strávila deň v Izabellinej komnate. S Izabellou si vybudovala priateľstvo. Veľa jej o sebe Izabella povedala. Preto sa odhodlala opýtať sa Izabelly konečne aj na ich manželstvo s Albertom. Na Izabelle bolo vidieť, že sa o tom nechce zhovárať.

,,Izabella, všimla som si ako sa rýchlo mení tvoje správanie v prítomnosti Alberta. Viem, ako sa cítiš a niečo ťa trápi. Som tu pre teba, keď sa budeš chcieť vyrozprávať." Milo sa prihovorila k Izabelle. 

,,Na srdci mám toho veľa Sophie. Nemáme spolu priateľský vzťah, preto sa pred ním nechcem ukazovať, stále ma len osočuje. Radšej nič pre ním nepoviem. Vždy si zo všetkého, a aj z mojich slov vezme niečo, čím by ma ranil, urazil ma. Nemá správanie, je arogantný, necitlivý a nemá ani srdce. Nikdy neprijal to, že som jeho manželka a neprijal ani toto manželstvo."  V krátkosti vyrozprávala svojej priateľke svoje pocity. 

Sophie si nemyslela, že má Izabella k Albertovi takýto vzťah. No presne si pamätala ako sa správala ona k Ernestovi a aké pocity prežívala.

,,Veľmi ma mrzí, že máš o Albertovi takúto mienku. Ja ho takého to nepoznám. Je to statočný, dobrý a milujúci muž. Má veľmi láskavé srdce, len je podľa mňa ranený. A keď mu nedáš šancu, aby ťa spoznal, tak sa tvoja mienka o ňom nezmení." Snažila sa jej to vysvetliť. 

Izabelly sa tieto slová dotkli. Určite jej Albert nepovedal pravdu. Položila šálku na stolík a vstala.

,,Ja som mu dala šancu. Chcela som sa k nemu správať slušne, ale on mi nedal príležitosť. Väzní ma tu ako väzňa!" Izabelle znova vyhŕkli slzy, ale hneď ich zotrela. Odvrátila tvár a podišla k oknu. Už sa dosť naplakala kvôli Albertovi, viac už nebude. Sophie pochopila, že sa opýtala Izabelly na citlivé miesto a ospravedlnila sa jej.

,,Izabella, rozprávala som ti o svojom manželstve a sama vieš ako som sa trápila. Myslela som si, že sa mi už vtedy zdôveríš. Ja som vtedy nemala nikoho komu by som sa vyrozprávala. Ale ver mi, že aj vaše manželstvo môže mať šťastné chvíle. Nechceš byť matkou Izabella? Vidím na tebe, že ľúbiš deti."  Sophie skúsila zahrať na jej citlivú stránku. 

Izabella vyrozprávala Sophie o tom aké mala plány a ako videla svoju budúcnosť. No prišla o všetko a neverí v krajšiu budúcnosť. Bude si robiť svoje povinnosti, ale viac od nej Albert žiadať nemôže.

Na ďalší deň sa s nimi Sophie s rodinou lúčila krátko pred obedom. Sophie mala pravdu. Jej deti si Izabellu veľmi obľúbili. Plakali za ňou. Izabella sa držala a slzy pred nimi neukázala. V hlase však Albert počul, že ich zadržiava. V kútiku duše im závidel, že keby odchádzal on, tak by jej tak ľúto nebolo a nevyronila by ani slzu. A v druhom kútiku ľutoval, že s Izabellou nemá vrúcnejší vzťah. 

,,Ďakujem za krásne dni Sophie." Povedala jej Izabella a objali sa.

,,Ja ďakujem za tvoju úprimnosť, priateľstvo a lásku, ktorú si tu venovala mojim deťom, ale aj mne. Budem ti písať a keď sa bude dať, tak vás znova navštívim. Budeme radi, keď aj vy nás prídete navštíviť." Očkom sa pozrela na Alberta, ktorý len prikývol. 

Izabelle už padala slzička z oči.

,,Budete mi veľmi chýbať," povedala Izabella.

So Sophie a s Ernestom sa rozlúčil aj Albert. Nastúpili do koča a zakývali si. Po ich odchode bol pripravený ďalší koč. K svojej rodine odchádzal opäť Sebastián, lebo rodičia chceli odísť do Londýna. Izabella cítila vo svojom vnútri prázdno. Všetci, ktorých mala rada odchádzali a ona ostáva znovu sama.

Rozlúčila sa aj so Sebastiánom. Albert sa mu prihovoril.

,,Čo najskôr sa vyberieme na cestu aj my Sebastián. Budeš mi chýbať." S Albertom sa objali.

,,Aj ty mne. Skús sa správať k Izabelle prívetivo a milo. Veľmi si obľúbila Sophie a deti. Nevidel som ju ešte takúto šťastnú. Teraz ju musí veľmi bolieť, že odišli." Potichu odvetil Albertovi, ktorý ho tľapol po ramene. 

Izabella nevnímala, čo si Albert hovorí so Sebastiánom. Veľmi ju bolelo to, že všetci odchádzajú, obľúbila si ich až natoľko, že pre ňu boli rodina. Oči jej zaliali slzy, keď im aj Sebastián zakýval a kone sa pobrali na odchod.

Alberta bolelo celé vnútro, keď videl uplakanú Izabellu. Mal chuť ju objať, ale rozum mu hovoril, že by jej viac ublížil. Obaja sa pobrali do svojich komnát.

Albert dal zavolať Izabellu na obed, ale odmietla prísť. Zraňovalo ho jej správanie k nemu. Keď sa naobedoval, tak sa rozhodol. Nebude sa viac skrývať. Rozhodol sa ísť do jej komnaty. Zaklopal na dvere. Po chvíli povedala ,,vstúpte" a on vošiel do komnaty. Sedela v kresle, čítala knihu a na stolíku mala položenú šálku. Na jej tvári uvidel šok, prekvapenia, ale aj narastajúci hnev. Mal chuť odísť, keď sa na neho takto pozrela. No je to jeho manželka. Preto sa rozhodol ostať a sadnúť si na voľné kreslo. Aj napriek tomu, že mu neponúkla, aby si sadol.