Potichu som si hmkala nejakú melódiu zatiaľ čo som sa snažila niečo vytvoriť z nite, ihly a látky. Správne, snažila som sa vyšívať, no vôbec mi to nešlo. Ani zďaleka to nevyzeralo ako výšivky Austinovej mamy, ktoré boli naozaj prenádherné.

Sykla som, keď som sa zase pichla do prsta a pustila ihlu. Ja sa to asi nikdy nenaučím a pritom sa mi to tak veľmi páči. Nahnevane som kopla zdravou nohou a zvalila sa do vankúšov za mnou. Povzdychla som si a otvorila oči hľadiac na strop.

Prakticky som nebola vonku od dôstojného pohrebu bojovníkov a Bianky. Už skoro mesiac som zavretá medzi týmito štyrmi stenami. Sebastian, keď sa dozvedel o Biankinej smrti ničil všetko čo mu prišlo do cesty, vrátane Austina, ktorý prišiel s dosť zle rozrazenou perou. Keďže Bianka nezomrela ako človek či upír, ale ako démon, Sebastianove puto s ňou sa roztrhlo nezomrel aj on. Pokúšal sa o to zo pár krát, no jeho rodičia sa oňho postarali. Boli požiadať Austina či by ho nemohol poslať do kráľovského sídla kráľa Zentara v Japonsku, keď sa trocha upokojil. Zhodli sa, že mu pomôže ak bude v inom prostredí a časom sa dá znovu dokopy. Takže Sebastian pred týždňami odletel.

Posadila som sa a chytila barle do rúk, už som sa tešila kedy znovu budem môcť chodiť do školy, aj keď tancovať tam už nebudem. Austin ma neustále presviedčal, že je zbytočné aby som tam ešte chodila do školy, no ja som trvala na tom, že aspoň maturitu si spravím ako každý normálny človek. On mal na mysli niečo ako súkromnú učiteľku, no ja som o tom nechcela ani počuť takže mi musel vyhovieť Nakoniec sa to vyriešilo s kratším rozvrhom a preto ma preradili do triedy, kde sa Tanec nevyučuje. No najviac zo všetkého sa teším na moje posledné vystúpenie, ktoré bude o vyše dva týždne, posledný deň pred prázdninami. To však neznamená, že už nebudem tancovať, veď na čo sú potom tie plesy a večierky, ktoré sa usporadúvajú. Tento mesiac žiaden nemohol byť, pretože sa drží smútok za všetkých, ktorý položili život pri ochrane kráľovstva. V celom paláci je prísne nariadenie nosenia výlučne čiernych a tmavých vecí.

Takže aj ja teraz som mala oblečené čierne šaty dlhé po kolená a tmavomodrú mikinu, ktorá sa k šatom skoro vôbec nehodila, s rovnako modrými hrubými bavlnenými pančuškami. Asi jediné čo bolo na mne ako tak farebné boli moje vlasy a oči. Celý zámok bol smutný, závesy boli čierne ako najčernejšia noc, dokonca aj obliečky sme mali čierne. Nechcela som byť nijako neslušná, ale tešila som sa, keď pred Vianocami zámok znovu ožije a budem si môcť obliecť aj niečo farebné a ujsť z tohto stereotypu.

Pevne som zovrela barle v rukách a postavila sa dávajúc si pozor aby som náhodou nezaťažila vyvrtnutý členok. Odkrivkala som ku písaciemu stolu a sadla si na otáčaciu stoličku. Z kuchyne som dostala nejaké jednohubky, nakrájané ovocie v miske a krčah čaju spolu s keramickou šálkou. Skrátka všetko čo by som mohla chcieť až do večere. A kto iný ako Austin to mohol vymyslieť. Že vraj aby som náhodou nezletela dole schodmi. Nemohla som ísť ani za Sisi, pretože boli s Alexom na pár dní u jeho rodičov dole v meste. A Jasmin so Sarou trávili celé dni vonku na koňoch, alebo behali sem a tam po sídle čo som ja teraz nemohla. Včera podvečer za mnou obe prišli a boli sme si pozrieť ku Sisi nejaký nový film, ktorého názov som si už nepamätala. A Austin ten mal veľa svojich povinností takže nemohol byť celý čas so mnou a venovať sa mi. Zobrala som si bobuľku zeleného hrozna a hodila si ho do úst. A išla cez celú izbu naspäť do postele spolu s ovocím.

Posteľ sa pre mňa stala mojím kráľovstvom, keďže som v nej trávila väčšinu času. Bola obrovská takže som tam mohla mať poukladané knihy, moje katastrofálne pokusy o vyšívanie, pokreslené papiere, mobil, tablet, notebook a veľa vankúšov. Zvalila som sa na voľné miesto a zobrala si pre zmenu knihu, ktorú som ešte nečítala. Nestihla som prečítať ani jednu stránku, keď mi ju Austin vytrhol z ruky a šibalsky sa na mňa usmial.

„Nie, nechaj mi ju," zaprotestovala som a natiahla sa po ňu. Pokrútil hlavou na nesúhlas a schmatol rovno aj zostávajúce dve knihy a vrátil ich do poličky.

„Mám pre teba prekvapenie," povedal zrazu, keď a posteli zostali už iba vankúše, mobil, ja a výšivky, ktoré som radšej schovala pod jednu s podušiek aby si ich náhodou nevšimol. Boli fakt dosť zlé, až tak, že som sa hanbila ukázať ich sama sebe.

,,Vážne?" spýtala som sa natešene. Očividne som naňho preniesla moju náhlu dobrú náladu a tiež sa usmial. Videla som mu v očiach ako sa teší až mi to ukáže. Popravde aj, keby to bolo niečo čo by som nikdy nechcela a nepáčilo by sa mi to, od neho by ma to potešilo a trúfam si povedať, že by som to mala aj rada.

,,Vážne, aby si sa tu celé dni sama nenudila," povedal a ja som okamžite začala rozmýšľať čo by to mohlo byť, ale na nič som neprichádzala. Mala som pocit, že v tomto zámku je už naozaj všetko.

,,Čo to je?" spýtala som sa zvedavo a dostala sa na kraj postele, nie zrovna opatrným spôsobom. Naozaj som sa tešila a bola som tak zvedavá ako nikdy v živote. Kútikom oka som zahliadla ako ku mne Austin pre istotu naťahuje ruky aby som nespadla.

,,Opatrne," vydýchol a zatlačil ma naspäť na posteľ, keď som sa chcela zdvihnúť, ,,počkaj tu." Nepočkal na moju odpoveď a kúsok pootvoril dvere tak aby mohol niečo od niekoho zobrať. Neotočil sa takže som nemohla vidieť cez jeho plecia čo tam má.

,,Zatvor oči, Nia," prikázal mi jemne. Rýchlo som zatvorila oči a pre istotu si ich zakryla aj rukami. ,,Máš ich zavreté?" spýtal sa ma a počkal kým som mu dala kladnú odpoveď. Nič som nevidela a ledva počula Austinove kroky.

,,Otvor oči, dušička," jemne ma chytil za predlaktia potiahol mi ruky preč z tváre. Od prekvapenia som zvýskla, keď som zbadala malé klbko bielej srsti s čiernymi očkami. Huňatý psík zaštekal a ja som sa zasmiala.

,,Austin, ten je nádherný," natiahla som ruku a pohladkala ho po hlavičke. Austin si sadol vedľa mňa a posunul mi šteniatko do lona. Opatrne som ho chytila na ruky, pretože stále chcelo niekam odliezť.

,,Ďakujem," vďačne som sa naňho pozrela a pobozkala ho na líce.

,,Nečakal som až takúto reakciu," zasmial sa a obtočil svoju ruku okolo môjho pásu a položil si hlavu na moje plece.

,,A ja som zase nečakala šteniatko," jednou rukou som chytila tú jeho a druhou hladkala psíka, ktorý zrazu mal chuť spať a uvelebil sa vedľa mňa na posteli.

,,Nečakaj však, že tu bude spávať s nami," oznámil mi tým tónom, pri ktorom nie sú žiadne námietky povolené. Otočila som hlavou tak aby som sa mu mohla pohodlne pozerať do očí. Chcela som vedieť čo tým myslel a čakala som či bude pokračovať. Pozeral sa na mňa s tým zvláštnym pohľadom, ktorý som nevedela úplne rozlúštiť. ,,Ty si jediná, ktorej dovolím deliť sa so mnou o posteľ a vlastne aj o celú izbu."

Prekvapene som nadvihla nad jeho slovami obočie, pretože som vôbec nečakala, že by mohol mať takýto dôvod. Sklonil sa ku mne a nežne ma pobozkal na pery akoby tým chcel dokázať čo pred chvíľou povedal. Oprela som sa o jeho hruď a snažila sa myšlienkami ukľudniť svoje srdce, ktoré pri ňom nenormálne rýchlo bilo. Chytil ma za zápästie a pritlačil mi dlaň k jeho hrudi, kde sa nachádzalo jeho srdce. Cítila som ako bije, možno aj rýchlejšie než to moje, čo som si nebola istá či to vôbec ešte je možné. Nemohla som si byť však istá tým, ako rýchlo srdce bije upírom.

,,Nemusíš sa hanbiť za to, že ťa tvoje vlastné srdce neposlúcha. Vidíš, ja som na tom rovnako." Potichu som sa zasmiala nad jeho slovami a zostala tak ako som bola ešte hodnú chvíľku. Už som si mohla domyslieť, že to počuje a, keď som si pomyslela, že to počul každý jeden krát, a niekedy nie len on, mala som chuť kričať.

,,A kde teda bude bývať..." spýtavo som sa naňho pozrela, pretože som si uvedomila, že som sa ešte nespýtala na meno tej spiacej guľky.

,,Lili. Na konci chodby má už urobený pliešok a v lete sa môže presťahovať von," odpovedal mi. Bez slova som prikývla. Lili je pekné meno. Pomyslela som si v duchu. Bola som zvedavá či ho pre ňu vybral Austin alebo niekto iný. Ani neviem, prečo ma to vlastne zaujímalo.

„Čo noha?" spýtal sa ma zrazu. Nepatrne som sa mykla nad zvukom jeho hlasu, pretože ma vytrhol z môjho vlastného sveta myšlienok.

„Už nebolí," povedala som potichu a jednou rukou hladkala Lili po snehobielej srsti. Nemohla som si pomôcť, ale vyzerala ako malý, mäkký, chlpatý a hlavne živý vankúšik.

„To je dobre," odpovedal mi rovnako potichu akoby sa bál narušiť pokoj, ktorý vládol v miestnosti. Za oknom poletovali malé snehové vločky a sem tam sa pomedzi mraky predralo slniečko.

V takýchto chvíľach som mala pocit, že všetko bude už len dobré. A želala som si aby ich bolo viac.

Ahojte😊, predposledná kapitola už je za nami. Kapitola s postavami vyjde pravdepodobne v nedeľu, alebo pondelok, trvá mi ju dať dokopy dlhšie než som si myslela. (Ešte je možné, že budú aj dve, pretože Wattpad ma obmedzený počet obrázkov v jednej časti.) No tak uvidíme ako to nakoniec dopadne 😄.

A tu je Lili ak by niekto bol zvedavý ako vyzerá 😉.

Michelle