Melanie

Moje telo sa cítilo slabo a ledva sa držalo ako tak vystreté. Ja som bola slabá. No to sa nedalo povedať o mágii, ktorá mi prúdila v žilách. Bola plná energie a života, a presne to ma ešte viac oslabilo. Nevedela som ako ju skľudniť.

V hlave sa mi utvorila myšlienka, že aspoň tak pomôžem Austinovi poraziť Taurusa. Spod privretých viečok som sledovala ako sa kráľ narovnal, keď mi vyšli tie slová z úst. Postavil sa predo mňa a šikovne odrážal útoky moros, ktorý sa chceli dostať ku mne. Možno pochopili, že som pre nich nebezpečná a preto ma chcú zabiť.

Verila som Austinovi, verila som mu s vlastným životom. Nepokúšala som sa vstať ani zdvihnúť ruku, pretože by to nemalo zmysel. Počkám na správnu príležitosť a potom využijem všetku silu čo vo mne ešte je. Nemalo by zmysel pokúšať sa o vopred prehratý boj. A nechcela som tu odpadnúť bez toho aby som vedela, že je po Taurusovi a všetci sú v bezpečí.

Austin dokonca aj, keď bojoval vyzeral akoby tancoval. Tak ladne, presne a obratne narábal s mečom, že to v mojich očiach vyzeralo až krásne. No nebol to tak úplne tanec. Upírovi odsekol hlavu a tá sa skotúľala k mojim nohám. Snažila som sa od nej odsunúť no okova ma nechcela pustiť. Zelený mach okolo hlavy zožltol a vyschol až sa zmenil na prach. Zhlboka som dýchala snažiac sa zahnať pocit úzkosti a strachu, no nešlo to. Nič nepomáhalo.

Bol to tanec smrti.

Austin si napriek upírom, ktorý išli po ňom ako supy, alebo skôr po mne, všimol moje nepohodlie, a nohou odkopol hlavu bez života preč odo mňa. Aj napriek tomu som sa snažila byť čo najďalej ako sa dalo od toho miesta, kde bola tá hnusná vec.

Všade bola krv, ako naposledy. Mŕtve telá upírov ich aj našich a mrazivý zápach smrti. A nemohla som nič robiť. Jedna noha zranená a druhá v okove, nepostavila by som sa ani ak by som chcela.

Bola som však rada, že som cez Austina takmer nič nevidela. Nemohla by som zniesť taký strašný pohľad, nie som skrátka na niečo takéto stavaná.

Minúty sa mi vliekli ako hodiny a celá som sa už triasla od zimy. V duchu som si predstavovala hrubú prešívanú prikrývku, ktorá ležala šesť poschodí nad nami. Nepomáhalo to, ani keď som si predstavovala, že je mi teplo. Nemohlo to fungovať, keď vonku je pod nulou a tu nemôže byť o nič teplejšie. Viečka sa mi začínali samy od seba zatvárať, no ja som vedela, že ich tu nemôžem nechať samých vo fiasku, ktoré som si sama spôsobila. Bola to moja vina, musím sa pokúsiť zastaviť to.

Ospalo som zaklipkala očami, cítila som sa akoby sa vznášam, už som necítila ani bolesť v členku nič. Hlava mi vystrelila hore hneď ako mi od únavy a chladu spadla nabok. A znovu sa pokúšala vyhrať súboj s vlastnými očami.

Napoly som spala a napoly som bola hore, keď mi niekto chytil tvár do dlaní. Boli veľké a teplé, no drsné. Automaticky som sa potiahla za teplom, keď sa ruky vzdialili.

„Melanie, ešte nesmieš zaspať. Ešte chvíľku a sľubujem, že si oddýchneš." Pootvorila som viečka, keď som zaregistrovala Austinov hlas. S námahou som sa mu pozrela do očí a prikývla.

„Spoločne to s ním skončíme," povedal mi potichu, „len so mnou povedz slová: Suiseio hexei, zesestrio."

Prikývla som. Austin sa postavil a odstúpil sa na bok. Naskytol sa mi pohľad na mŕtve telá, krv a vojakov stojacich pri Taurusovi, ktorého držali na kolenách. Pozeral sa priamo na mňa a nespúšťal zo mňa oči. Od strachu som sa striasla.

„Spáchal si neodpustiteľné zločiny voči kráľovskej rodine, uniesol si princeznú a ublížil jej, zabil si bývalého kráľa, drahú kráľovnú, kráľa Aurela a kráľovnú Melanie. Porušil si najdôležitejšie pravidlá rádu Čiernej ruže a spojil si sa s démonom, čím si zradil náš národ. Preto ťa podľa nariadenia v kódexe zákonov spolku krvavej ruže, týmto odsudzujem na trest smrti." Taurus nevyzeral, že ho trápia Austinove slová, neprejavil ani náznak strachu a zrak mal stále upretý na mňa.

„Mel, teraz," Austin chytil do ruky meč svojho otca a druhú vystrel ku mne. Načiahla som sa a chytila mu ju, no nevstala som.

„Stane sa to čoho sa tak bojí kráľovná víl," povedal mi Taurus. Pozrela som na Austina, no ten sa ani nepohol a stále hľadel na hrozbu pred nami.

„Melanie, teraz," zavrčal, keď som bola stále ticho. Pevnejšie som mu zovrela ruku a vyslovila tie slová spolu s ním.

„Suiseio hexie, zesestrio."

Cítila som ako ma opúšťa veľká časť mojej energie ako som ju dala do zaklínadla. Austin mi pustil ruku a rýchlym výpadom zaboril meč Taurusovi rovno do srdca. Uhla som pohľadom, pretože napriek tomu, že zomieral nespúšťal zo mňa zrak. Akoby mi chcel povedať, že sa ho nezbavím ani po smrti a toho som sa bála. Dúfala som, že je to len prázdna hrozba.

Jeho telo sa v momente rozpadlo na prach a čierny dym zmizol pod zemou. Zhlboka som sa nadýchla, keď som cítila úľavu a oprela sa o stenu. Je koniec. Cítila som akoby zo mňa spadlo obrovské závažie, zrazu som mohla ľahko dýchať.

Austin mi zložil aj poslednú okovu a zdvihol pohľad tak aby sa mi pozeral do očí. Posunula som sa dopredu a krátko ho pobozkala. ,,Je to v poriadku," zašepkala som, keď som vycítila starosť o mňa.

,,Môžeš sa postaviť?" spýtal sa ma po chvíli.

,,Radšej nie bolí ma noha," zakrútila som hlavou a ukázala menej boľavou rukou na svoju pravú nohu. Tieň mu prebehol tvárou, keď skúmal čo nie je v poriadku s mojím členkom. Opatrne ma chytil za chodidlo a lýtko, nebolo to ani nutné, pretože podľa modrej farby okolo členku to bolo jasné. Potichu zlovestne zavrčal, keď mi opatrne pokladal nohu naspäť na zem.

,,Je to vyvrtnuté," skonštatoval sucho, ,,dobre, chyť sa ma okolo krku." Spravila som tak ako povedal a pevne sa ho chytila. Ľahučko ma zodvihol zo zeme akoby som skoro nič nevážila. Potichu som sykla, keď sa mi pohla noha ako ma zdvíhal.

„O pár týždňov ani nebudeš vedieť, že si mala vyvrtnutý členok," sľúbil mi. Oprela som sa hlavou o jeho rameno a sledovala cestu pred sebou. Nemala som ako vypadnúť z jeho rúk, pretože si ma držal tak pevne pri sebe, že som si nebola istá či by som sa bola schopná pohnúť aj keby som vládala. A v prvom rade som sa nechcela ani pohnúť z blízkosti bezpečného zdroja tepla.

Prázdne cely, na mňa pôsobili zrazu lepším dojmom, keď Taurusa nebolo. Dokonca aj točité schodisko z, ktorého som pred pár týždňami spadla, už nebolo také strašidelné ako predtým. Vedela som však, že do tejto veže sa už nevrátime, tak ako sa sem nepresťahuje škola naspäť. Všetko sa začne odznova a bude to lepšie.

„Kráľ môj, prepáčte, že vyrušujem, ale čo máme spraviť so slečnou Dahliou a pánom Armanom," zastavil náš jeden z bojovníkov. Zdvihla som hlavu aby som sa mohla pozrieť na Austinov vražedný výraz.

„Žiadna slečna a pán, sú zradcami a čaká ich rovnaký trest ako ich spoločníkov," rozhodol kráľ upírov neoblomne s neústupnou tvárou, keď sa pozrel na Dahliu, ktorá sa triasla od strachu v bojovníkových rukách. Prišlo mi jej ľúto, veď aj ona má právo na chyby, no nie?

„Austin, naozaj to musíš spraviť?" opýtala som sa ho tak aby to počul len on. Nechcela som ho tou otázkou nejako strápniť, pretože stále úplne neviem aké majú upíri pravidlá čo sa týka protirečenia kráľovi.

„Zabite ich," vyhlásil nakoniec tvrdo. Zmorene som vydýchla po jeho slovách a zakryla slzy, ktoré mi vyhŕkli z očí v jeho tmavej košeli.

„A nájdite Dahliinu rodinu," prikázal. Potom som už len počula Dahliin krik a štrngot reťazí až kým nestíchla. A vtedy vo mne vybuchli tie všetky emócie, ktoré sa chceli predrať na povrch. Ticho som sa rozvzlykala, keď ma niesol smerom k našej izbe, cez chodbu, kde sa so mnou po prvýkrát rozprával. Nebolo to až tak dávno, no mne sa to zdalo ako pred rokmi.

Aj Austin bol ticho akoby nevedel čo má povedať a bolo to tak lepšie. Napriek tomu, že bolo len ráno chodby boli preplnené bojovníkmi a slúžkami ponáhľajúcich sa s kýbľami vody a rôznymi čistiacimi prostriedkami na opačnú stranu. Zazrela som aj pár bojovníkov, ktorým pomáhali ostatný dostať sa na ošetrovňu. Napriek tomu, že sme vyhrali to vyzeralo akoby sa stalo naopak. Nechcela som si ani predstaviť koľko je mŕtvych a koľko zranených. Aj tak najdôležitejšie bolo, že Taurus už nebude predstavovať hrozbu, pre nikoho. Toto sa stalo poslednýkrát.

,,Omôjbože, Nia si v poriadku?" doslova k nám priletela Sisi, ktorá sa prechádzala hore dole po chodbe, na, ktorej sa nachádzala naša izba. Podľa toho ako vyzerala bolo vidno, že priveľmi nezaháľala a pre každý prípad mala cez plece prevesený luk so šípmi.

,,Nič to nieje," šepla som, pretože na viac som sa nezmohla. Sisi nám otvorila dvere a celý čas okolo mňa poskakovala až, kým ju Austin slušne nevyhodil z izby s tým, že má priviesť slečnu Ľudmilu.

Úľavou som vydýchla, keď ma Austin položil do mäkkej postele a nadvihol vankúš tak aby som mohla napoly sedieť. ,,V poriadku?" spýtal sa ma, keď mi vyložil nohu na menší vankúšik. Prikývla som a pozrela sa na porezané predlaktie, vyzeralo to len na škrabanec. Cítila som ako sa posteľ vedľa mňa prehla, keď si ku mne sadol. Načiahol sa po deku a bez slova ma ňou zakryl.

,,Ako dlho bude trvať kým sa mi to zahojí?" spýtala som sa.

,,Okolo mesiaca budeš musieť nosiť dlahu," odpovedal rovnako ticho ako som sa ho spýtala. Objala som ho, pretože vyzeral byť zničený viac ako ja. Nemohla som vydržať to ako sa na mňa pozeral, akoby mohol za všetko čo sa stalo.

,,Rozmýšľal som čo by sa stalo ak by som donútil riaditeľku školy neprijať ťa," začal, ,, ale nespravil by som to. Ani po tom všetkom neľutujem, že som to nespravil." Toto ho tak trápilo?

,,Nehovor to," zachrapčala som. Odkašľala som si aby môj hlas znel ako tak správne, ,,ani ja to neľutujem. Pozri, obaja sme to prežili a ako hovoríš o pár týždňov budem úplne v poriadku."

,,Si úžasná," zasmial sa a opätoval mi objatie. ,,Máš strašne studené ruky, počkaj chvíľku donesiem ti čaj."

,,Ďakujem," usmiala som sa a pustila ho. V rýchlosti zmizol z izby a nechal ma samú. Klesla som naspäť na vankúš a pevne zažmúrenými očami, pretože členok sa opäť ozval. Prudko som vyrazila vzduch pomedzi zuby a zhlboka sa nadýchla. Keď som pootvorila oči, prvé čo som zbadala boli zimné slnečné lúče presvitajúce cez oblaky. Rozžiarili izbu až tak, že som musela znovu privrieť oči. Keď som ich otvorila, dobre že som od prekvapenia nezvýskla.

V izbe bolo niekoľko žiarivých osôb v bielom oblečení a všetci sa pozerali na mňa. Bola som si istá, že som nezomrela tak čo tu robia? Spoznala som kráľovnú Melanie, moju mamu, Austinových rodičov a ešte upíra s korunou na hlave, ktorého som si nevedela zaradiť. Spoločne sa mi uklonili, nevedela som si vysvetliť prečo sa očividne kráľ a kráľovná Melanie klaňajú zrovna mne, prečo sa mi klaňajú Austinovi rodičia. Keď sa vystreli do celej svojej majestátnosti, spoznala som v upírovi kráľa Aurela. Kráľovná Melanie, kráľ Aurel a ich syn kráľ Adrian stáli vedľa seba. Zase boli všetci spolu tak ako v spomienke, ktorú mi Austin ukázal. Austinov otec držal za ruku Austinovu mamu a vedľa nich stála moja mama, ktorá sa na mňa milo usmievala. Nevedela som od nej odtrhnúť zrak, bola krajšia než som si ju pamätala.

,,Mami?" šepla som s plačom na krajíčku a pokúsila sa vstať, no spadla som naspäť do vankúšov, pretože ma porezaná ruka neudržala.

,,Ahoj, Mel," pozdravila ma jemným hlasom.

,,Je mi potešením ti poblahoželať, princezná Melanie," ozval sa upír, ktorého som po prvý krát na živo videla. .

,,Ďakujem vám, kráľ Aurel, ale nie je to len moja zásluha," odpovedala som mu a on uznanlivo prikývol.

,,Ja som vedela, prečo som ťa vtedy vybrala," povedala mi láskavo kráľovná Melanie. Tiež som sa na ňu usmiala a pozrela sa na Austinových rodičov.

,,Prepáčte mi, že ste kvôli mne zomreli," ospravedlnila som sa úprimne. Kráľ Adrian nadvihol obočie a kráľovná sa usmiala.

,,Za to sa nemusíš ospravedlňovať, iba sme robili to čo sme ako kráľovský pár museli," odpovedal mi Austinov otec. Keď som počula otváranie dverí otočila som sa za zvukom, no, keď som sa obrátila naspäť už tam nikto nebol. Austin mi podal čaj, a keď som pila tak pre každý prípad pridržiaval šálku. Teplý čaj ma krásne zohrial. Poďakovala som Austinovi a on položil šálku na stôl.

Keď prišla slečna Ľudmila, Austin mi napravil členok a pomohol Ľudmile dať mi dlahu. Celý čas mi pripomínal aby som dýchla, pretože cez bolesť som na to zabúdala. Nebolo to naozaj nič príjemné, ale vedela som, že ak sa to neurobí tak to bude stále len horšie a horšie. Vydenzifikovali mi rany a slečna mi dala nejakú masť na modriny a to bolo všetko.

Ľudmila už odchádzala von dvermi, keď sa okolo nej prehnal Alex, ktorý mal na tvári veľmi zničený a smutný výraz. Prišiel podať hlásenie. Nepohodlne som sa pomrvila v Austinových rukách a on ma zovrel ešte tuhšie ak to bolo ešte možné.

,,Máme päť mŕtvych bojovníkov, dvadsaťdva zranených a," odmlčal sa a pozrel sa na nás. ,,Dostali Bianku, nedokázali sme ju zachrániť, bolo neskoro."

,,Čože?" spýtala som sa znovu a dúfala, že som len zle rozumela.

,,Zomrela," povedal potichu a sklonil hlavu. Nie to sa nemohlo stať, panebože, nie. Nie, nie, nie, nie. Cítila som ako sa mi slzy spustili dole lícami a začínala sa mi točiť hlava.

Nemohla som sa nadýchnuť, všetko sčernelo a ochabla som Austinovi v náručí.