Austin

Ticho. Nič iné som nemohol počuť ani cítiť, niečo ma od nej odrezalo a ja som sa bál toho najhoršieho. Jej hlas z dnešného večera sa mi ozýval v hlave ako slabučká ozvena. Mal som to zobrať vážne, keď mi povedala, že má zlý pocit. Dopekla, toto všetko sa deje len kvôli mne. Rukou som udrel do volantu a pedál pritlačil k zemi.

„Austin, upokoj sa," autom sa ozval rozvážny hlas Alexandra, no ja som vedel, že nie je až taký pokojný, ako by si človek myslel. No môjho upíra neoklame, vo vnútri bol prestrašený o život Sisi. Nebolo divu, veď sú spolu vyše sto rokov a preskákali si toho spolu už toľko. Pamätám si ako sme našli Sisi, bol zázrak, že vôbec prežila v podmienkach akých musela žiť.

„Nehovor to," zavrčal som, keď som s autom kľučkoval po lesnej ceste vedúcej k zámku, ktorý patril mojej rodine tisícročia. Bol to domov mojich starých rodičov, rodičov, je to môj domov a bude to domov mojich detí. Obránim ho za každú cenu.

Presvišťal som cez kovovú bránu skôr ako sa mohla úplne otvoriť, no i tak mojim dobrým očiam neuniklo, že som nikde nevidel, žiadneho bojovníka.

Rýchlosťou blesku som vyletel z auta a chystal sa rozbehnúť sa rovno do obrovského podzemia pod zámkom. No Alexova ruka na mojom pleci ma zastavila.

„Nebuď zbrklý," zavrčal na mňa, pretože vedel, že inak by som ho nepočúval. „Choď si najskôr zobrať nejaké zbrane."

„Nestačí ti pištoľ?" vybafol som naňho nedočkavo prehadzujúc si v rukách zbraň.

„Ak chceš trafiť niekoho z našich, to by sa ti páčilo? Alebo nebodaj El?" spýtal sa ma.

Napálene som sa naňho pozrel a zavrčal naštvané fajn. Prikývol, no i tak sa ma rozhodol ešte ďalej zdržovať.

„Idem skontrolovať Sisi a zistiť či si niekto niečo nevšimol. A ty zober všetkých bojovníkov a choď si zachrániť svoj život," povedal mi.

„Nemyslíš, že ja by som tu mal rozdávať rozkazy?" spýtal som sa ho predtým než som kývol desiatim bojovníkom, ktorí boli s nami. Alex sa rozbehol na opačnú stranu.

„Nechcem žiadnych zajatcov," napoly som zavrčal, keď sme kráčali jednou z hlavných chodieb. Jasne som im tým dal najavo, že si neželám aby hocikto z tých vrahov prežil tento deň. Vrátane Dahlie a Armana. Všetci zaplatia za každú jednu modrinu na tele Melanie. Všetci.

Rozbehol som sa do zbrojnice, zbehol som najrýchlejšie ako som mohol úzkymi kamennými schodmi a vrhol sa rovno k dreveným kolom. Niekoľko som si ich zastrčil za opasok. Moji bojovníci si taktiež už brali výzbroj. Ešte som schmatol jednu dýku a meč. Pištoľ som hodil na stôl, nebudem ju potrebovať. Moros síce guľka spomalí, no nikdy ich nezabije pokiaľ nie je vyrobená vílami. A my samozrejme taký luxus nemáme, keďže víly by radšej zomreli ako by nám mali pomôcť.

„Sme pripravený, kráľ môj," oznámil mi Orpheus, jeden z kapitánov a jeden z najlepších bojovníkov akých poznám. Prikývol som na znak, že rozumiem.

„Dobre, vyrážame," vyhlásil som. Neuniklo mi, že všetci muži ma verne nasledujú, každý zareagoval na prvý rozkaz.

Čím bližšie som bol k tomu miestu, čím bližšie som bol ku svojej predurčenej tým som bol viac nedočkavý zaboriť každému jednému upírovi, ktorý sa jej dotkol a nebodaj ublížil, drevený kôl rovno do srdca. Myšlienka na ňu doudieranú a dobytú privádzala upíra zakoreneného hlboko vo mne k zúrivosti, ktorú som nevedel ovládať.

Mysľou my behali krvavé obrazy, rôznych spôsobov akoby som donútil tých špinavcov pykať za svoje skutky a žiadny z nich neobsahoval odpustenie.

Potreboval som sa upokojiť a oddýchnuť si. Potreboval som ju mať pri sebe, tak aby som sa mohol nadýchnuť vône jej vlasov a upokojiť tak svoje ja. Potreboval som ju, živú a zdravú a v bezpečí.

Momentálne som sa nenávidel, že som ju zveril bojovníkom, ktorým som veril, že ju ochránia. Sklamali ma a ukázali mi akých neschopných bojovníkov mám v zámku. Pár storočí sa nič nedeje a oni začnú brať svoju prácu na ľahkú váhu.

Za oknom sa zablýskalo, napriek tomu, že snežilo. Silný blesk osvietil modrastým svetlom celú chodbu a potom naplnil priestor ohlušujúci hrom. Nebolo mi treba dvakrát rozmýšľať, čo mohlo spôsobiť takýto divný úkaz.
Ako strela som vystrelil k dverám, ktoré vedú ku veži. Prisahám, že v živote som nikdy nebežal rýchlejšie. Po schodoch som doslova skákal, no úplne dole som bol nútený zastaviť.

Záhada bola vyriešená, už presne viem, kde sa podeli všetci bojovníci. Boli pozatváraný v kovovo kamenných celách ako otroci a spútaný ako tí najnebezpečnejší zločinci. Očami som behal po celách a hľadal aspoň jedného z tých dvoch čo strážili Mel. Nenašiel som žiadneho z nich, no niečo upútalo môj pohľad.

V jednej cele nebol muž, podľa postavy a farby vlasov som spoznal Jasmine. Nevyzerala dobre, na jej rukách boli modriny a nevyzerala, že je pri zmysloch. Moros boli bezcitný dokonca aj voči ženám. Dobre vedeli, že ona za nič nemôže a z cely by nemala žiadnu šancu utiecť, no i tak ju zviazali rovnako ako bojovníkov, ktorý bolo oproti nej tisíce ráz silnejší. Rýchlymi krokmi som prišiel k cele a z vrecka vytiahol kľúče. Čo najrýchlejšie som našiel univerzálny kľúč a odomkol celu. Čupol som si k Jasmin, ktorá bola ledva pri vedomý.
„Choďte pre kľúče a odomknite čo najviac bojovníkov," prikázal som bojovníkovi, ktorý stál najbližšie ku mne. Dohnalo ma k zúrivosti, keď tam len tak stál a pozeral sa na mňa. Neprešla síce ani minúta, ale keď mu niečo povie kráľ mal by sa do sekundy rozhýbať.

„Rýchlo," zreval som naňho. Jasmine sa vystrašene trhla, okamžite som presunul svoju pozornosť na ňu. Najskôr som jej dal dole kovový náhubok, ktorý bol v jej prípade úplne zbytočný, keďže nemala tesáky. Hlava jej hneď klesla dole.

„Jasmine, musíš mi povedať čo sa stalo. Ako si sa sem dostala?" spýtal som sa jej naliehavo a vyslobodil ju aj z posledných pút. Opatrne som ju oprel o kamenný stĺp. Počul som ako trhane vydýchla, jej oči boli úplne červené od plaču a bola dobitá, veľmi dobitá.

„David, je tu žije," povedala namáhavo. Pomaly zatvorila oči a znovu ťažko vydýchla.

„Pokoj, Jas. Len mi povedz, kde je David nič viac od teba nechcem," povedal som jej čo najpokojnejšie aby som ju viac nevystrašil. Nič, zatvorené oči a nestály dych.

„Som tu, Jasie," počul som Davida a najskôr videl len šmuhu blond vlasov. Na rozdiel od Jasmine vyzeral, že je v poriadku, pravdepodobne sa mu už stihli zahojiť všetky zranenia. Nebolo to nič nezvyčajné ak mal dostatok ľudskej krvi vo svojom organizme.

„Austin!" okríkol ma David, „všetko ti potom vysvetlím, Elu odvliekli k Taurusovi, musíš sa ponáhľať." Nebolo mi viac treba, kývol som bojovníkom aby ma nasledovali a zamieril rovno hlbšie do spleti podzemných chodieb. Nikde nebolo ani jedného moros, najskôr to vypadalo, že sa nás boja natoľko, že spútajú dokonca aj ľudskú ženu, no teraz to vypadá tak, že nemajú žiadny rozum. Túžba po krvi im zatienila rozumné uvažovanie. Nikto nestrážil ani jedinú chodbu.

Ruku som mal pripravenú na rukoväti meča, pripravený kedykoľvek ho použiť. Chodbou sa ozývali desiatky krokov a už iba to bolo pre mňa nezameniteľným zvukom víťazstva. Moros sa svojím počtom ani výcviku nemohli rovnať mojim bojovníkom, teda aspoň v priamom boji. Zostávalo mi iba dúfať, že Taurus nie je opäť pri živote, pretože to by už mohlo byť ťažšie ak by sa nestal zázrak.

Srdce mi až poskočilo, keď som začul ten najkrajší zvuk v mojom živote. Počul som jej srdce, ako bije. Žije. Nedočkavo som zašiel za roh a vkročil do miestnosti, ktorá bola preplnená upírmi. Keď nás zaregistrovali všetci sa okamžite pratali za veľmi nezdravo vypadajúceho upíra s bielymi vlasmi. Odkryli mi výhľad na Melanie. Telo mi úplne stŕplo, keď som ju zaregistroval. Napriek tomu, že som videl rany na jej tele a bola pripútaná troma okovami k stene vyzerala nádherne.

Okolo jej tela vyrástol ostrovček machu z udupanej hliny, ktorý jej zahrieval bosé nohy. Na hlave mala prekrásnu korunu z kvetov a lístkov. Vyzeralo to akoby všetky tie kvety vyrastali priamo z nej. Koruna z kvetov v kombinácii s jej ryšavými vlasmi vyzerala priamo magicky. Teraz z nej bola víla, ktorou tak veľmi nechcela byť. Myslím, že raz sa naučí svoju mágiu milovať tak ako ja ľúbim každú jednu časť z nej. A jej oči boli krásnej žiarivej zelenej farby, ktoré sa na mňa na sekundu pozreli. Mohol som v nich vidieť úľavu, no, keď zaregistrovala mojich bojovníkov otočila hlavu k bielovlasému upírovi a upírke, ktorá vyzerala ako ten človek, ktorého k nám naposledy doviedla Aisling.

,,Nemáš pravdu, samozvaný kráľ," prehovorila jemným no zvučným hlasom ako zvonkohra, ,,máš dočinenia s vílou." Po jej slovách ma zaplavila skutočná hrdosť, týmto mi dokázala, že raz bude silnou kráľovnou po mojom boku. Okolo upírky sa začali obmotávať hrubé stonky rastliny, ktoré ju obmotali a zdvihli do vzduchu. Vzápätí zo stoniek vyrástli tŕne a upírka sa prestala hýbať.

V tej chvíli som sa vrhol k Melanie pripravený ju obrániť aj vlastným, telom ak by som musel. Za mojím chrbtom sa práve stretli obe strany v krvavom súboji o život. O kráľovstvo upírov v Európe aké sme poznali niekoľko tisícročí.

,,Už som tu," zašepkal som a na sekundu si oprel svoje čelo o jej. Musel som sa uistiť, že toto neuveriteľné stvorenie je moja Melanie. No ten moment bol príliš nechránený na to aby mohol trvať dlhšie.

,,Opri sa o stenu, dušička," zašepkal som jej naliehavo, keď som jej odomykal jednu z okou na jej rukách. Opatrne som jej zápästie vybral z pevnej ocele a položil jej ruku do lona. To isté som spravil aj s druhou. Nebol som si istý v akom je stave, či sa zvládne sama udržať, alebo chodiť, no na to som už nemal čas, čo mi potvrdili aj jej slová.

,,Taurus už nie je v meči," zašepkala slabo.

No...Dopekla s ním.

Ahojte, je pre mňa nepochopiteľné ako tie prázdniny tak rýchlo utekajú a tak isto aj posledné kapitoly tohto príbehu. Do začiatku školského roku zostávajú už len necelé dva týždne a do konca príbehu nejaké štyri, tri kapitoly.

 Ja som bola vtom, že ešte spoň mesiac budeme mať svätý pokoj od učenia :D. No a realita ma zasiahla vtedy, keď som prekročila prah mojej novej školy aby som si išla potvrdiť nejaké papiere. No a  čo som sa nedozvedela, svoj nový rozvrch a triedu, v ktorej budem. Jáááj, ako sa mi nechce ísť zase do prvého ročníka :D. Na moje prekvapenie, rozvrch, ktorý som dostala nie je až taký zlý na to, že je to gymnázium. Iba raz sedem hodín a dokonca mám aj jedenkrát päť, ale čo ma skoro porazilo, je že chémia aj fyzika je trikrát do týždňa a ja si ani z jedného ani druhého nepamätám ani ň. A čo vy, je tu niekto kto bude zase prvák?  Tešíte sa do školy?

No, ale, predtým ako som sa tu takto rozpísala som sa niečo chcela opýtať a bola by som rada ak by ste viacerí vyjadrili svoj názor či sa mi to oplatí robiť. 

Chceli by ste časť, kde budú obrázky postáv z tohto príbehu?

Užívajte ešte prázdniny :)

Michelle