Arman na mňa pozeral s dokorán otvorenými očami nechápajúc čo sa deje. V ten moment som to vlastne ani ja nevedela a nechápala prečo sa na mňa všetci tak pozerajú. A vtedy som si všimla niekoho koho by som si na tomto mieste nevedela ani predstaviť. Vypliešťala na mňa oči ako vyoraná myš. Do očí sa mi nahrnuli slzy zrady a len tak tak, že som sa nerozplakala. Neboli sme už síce najlepšie kamarátky, ale myslela som, že sme zostali aspoň kamarátkami.

,,Sandra," sklamane som pokrútila hlavou, ,,ako si mohla?" Spravila krok dopredu bližšie ku mne a neisto sa na mňa pozerala. Po pár sekundách spravila niekoľko ďalších a zastavila pri Armanovi. Predtým ako prehovorila v očiach som zahliadla ten známy červený záblesk aký som videla u Armana a všetkých ostatných stúpencov Taurusa. Je upírkou. V hlave my zrazu visela už iba jedna otázka. Prečo to spravila, prečo sa k ním pridala?

,,Začalo to vo Švédsku, kde som spoznala Aisling. Trvalo mi pár mesiacov kým som prišla na to, že nie je taká obyčajná ako sa zdá. Nevedela som čo je zač, no videla som aká dokáže byť rýchla a obratná. Všimla som si ako neobyčajne dobre sa orientuje v tme a zdvíha ťažké predmety. Na to čo je zač som prišla až tu v tomto zámku," odmlčala sa a poobzerala sa dookola.

,,A potom som zrazu zbadala teba s jej bratom ako sa držíte za ruky. Už vtedy som presne vedela čo sú zač, a že ty si jedna z nich. Všetci ste mali pred sebou krásny život, ktorý nemal nikdy skončiť. A ja som mala pracovať pre podobných ľudí ako ste boli vy, zazobaných až po uši. Vieš si predstaviť, že by som ťa stretla o nejakých päťdesiat rokov?" nebezpečne sa usmiala, zamyslene si povzdychla a pokrútila hlavou.

,,Bola by si rovnaká ako teraz, mladá, pekná a ja by som bola stará a zvráskavená. Vidíš v tom spravodlivosť?" spýtala sa ma. Zrazu sa objavila pár centimetrov odo mňa čupiac na rovnakej úrovni. Stálo ma všetku silu vôle aby som sa jej neuhla, keď ku mne natiahla ruku a začala mi zapletať vlasy. Presne toto robievala, keď sme boli malé rozdiel bol len v tom, že vtedy som sa nebála o jej duševné zdravie a o svoj život. Toto už nebola Sandra. Tak veľmi túžila po nesmrteľnosti, že dokázala vymeniť svoju dušu a darovať ju Taurusovi. Za to žiadna nesmrteľnosť nestojí.

,,A teraz mám dokonca výhodu, vďaka nim," usmiala sa a pustila mi vlasy. Hrubo ma chytila za bradu a otočila mi hlavu tak aby som sa na ňu musela pozerať. ,,Len škoda, že sa nestretneme o tých päťdesiat rokov." Pustila ma a narovnala sa do svojej plnej výšky. Znechutene som sa na ňu pozrela a vyhŕkla: ,,Škoda, že ťa už nemôžem nazvať svojou kamarátkou." Zastavila sa v polovici otočky a obrátila sa späť na mňa.

,,Kamarátka by mi povedala, že jej frajer je upír. Kamarátka by mi pomohla stať sa jedným tak ako oni pomohli tebe," obviňovala ma.

Odmietavo som pokrútila hlavou: ,,To nie je pravda." Oni jej nepovedali, že obyčajný upír nemá možnosť niekoho premeniť. A nemohla som jej to povedať, bola človekom a ja som musela chrániť Austinove tajomstvo. Nikdy by som to nikomu nepovedala ani svojím rodičom ak by o tom už dávno nevedeli. Veď aj oni to predo mnou tajili šestnásť rokov.

,,Tak prečo si to nespravila?" spýtala sa ma pochybovačne.

,,Pretože som nemohla, spokojná?!" vykríkla som. Prečo to nechápe? Oni jej vážne nič nepovedali?

,,Prečo?!" už kričala aj ona po mne.

,,Pretože nie som upírka! Pretože ak by som vyzradila tajomstvo upírov zabili by teba a možno aj mňa!" vykríkla som hystericky.

,,Klameš, smrdíš ako upír," zavrčala namosúrene.

,,Dobre, moja mama bola upírka, ale nemám tesáky, žiadnu silu, rýchlosť ani nič čo by mali skutočný upíri," povedala som už zúfalo.

,,Ale nesmrteľnosť máš," odvrkla a založila si ruky na hrudi.

,,Iba pokiaľ bude Austin žiť," zašepkala som.

,,Prečo," opýtala sa nahlas, ale otázku už nesmerovala mne, ale Armanovi. Toto nebolo dobré, touto otázkou sa jej ho podarí perfektne vyprovokovať.

,,Pretože, je vyvolená a predurčená môjho bratranca namiesto mňa," zavrčal a zaťal zuby. Sandra chápavo prikývla, ale v očiach som jej videla, že nechápala významu slova vyvolená ani predurčená. Už som vedela na čo ju skutočne potrebovali. Ľahká posila, ktorej netreba nič vysvetľovať, keď aj tak vedia, že pravdepodobne zomrie. Vysvetlia jej to iba ak sa jej podarí prežiť.

,,Sandra, uteč odtiaľto!" vykríkla som. Nechcela som ju vidieť mŕtvu, nech sa niekde skryje. Vedela som, že ona nie je zlá. Zlou ju robia iba títo upíri. ,,Rýchlo, oni vedia, že v tejto vojne zomrieš!" kričala som ďalej, no na ďalšie slová som už nemala čas, pretože mi Arman zakryl rukou ústa. Mykala som sa, keď som videla, ako ju Dahlia chytila okolo pliec a objala, šepkajúc jej, že klamem, že tu nikto nezomrie. Bolo to nehorázne klamstvo, dobre som vedela, že Austin to nenechá len tak.

,,Dahlia, poďme vyslobodiť nášho pána," usmiala sa na blonďavú upírku, s ktorou som mala už pár krát tú česť. Keď som sa nad tým zamyslela, aká náhoda je, že práve moja a aj Austinova kamarátka nás chcela zabiť. Cítila som, že sa blíži to čoho som sa obávala už veľmi dlhú dobu. No teraz som necítila strach o seba, bola by som schopná zmieriť sa aj so smrťou ak by to znamenalo, že ten stiesnený pocit zmizne. Lenže nedokázala by som sa zmieriť s tým, že by som zobrala Austina s tohto sveta spolu so mnou.

,,V živote nie je dôležité ako vyzeráš a ako dlho žiješ, ale akým spôsobom sa ho rozhodneš prežiť," povedala som rýchlo, keď ma Arman pustil, asi usúdil, že už nebudem kričať. Sandra sa na mňa posledný krát pozrela a potom už celú svoju pozornosť venovala meču.

„Sandra, prosím," zašepkala som s nádejou v hlase. Neotočila sa naspäť ku mne, namiesto toho sa postavila k meču a vyhýbala sa mi pohľadom.

„Zbytočne nás prosíš," oznámila mi Dahlia a postavila sa vedľa Sandry. Divoko somtrhala reťazmi snažiac sqa z nich dostať za každú cenu.

„Je čas," podzemnými celami sa rozoznel pokojný hlas, z ktorého mi tuhla krv v žilách. Bezvýsledne som naposledy trhla reťazami v snahe utiecť od meča, ktorý mi naposledy zmrazil prsty. Cítila som ako ma štípu zápästia, ktoré som si svojimi márnymi pokusmi zodrala do krvi. Zasyčla som od bolesti a kútikom oka videla ako sa mi kvapka krvi skotúľala po predlaktí. Cítila som na sebe hladné pohľady každého upíra v miestnosti. V tej chvíli som preklínala svoju krv víly v mojich žilách najviac. S ňou som ešte lepšia na raňajky.

„Nerob prosím," zanariekala som, keď Arman chytil striebornú rukoväť vykladanú drahokamami. Silno som zovrela ruky do pästí aby sa mi netriasli. Od Armana som sa dočkala škodoradostného smiechu.

Arman zodvihol meč a namieril ho na mňa, keď Sandra chytila rukoväť tak aby ho držali spoločne priblížil ho ešte bližšie ku mne. ,,Krv dievčaťa s Melaniinej veštby," zašepkal Tarus snažiaci sa zakrývať nadšenie vo svojom hlase. Sandra spoločne s Armanom mi porezali predlaktie, vykríkla som od bolesti a v mysli som mala iba obraz svojej krvi na meči bývalého kráľa. Pevne som zavrela oči, snažiac sa nevšímať si bolesť. Cez svoje ťažké výdychy som mohla počuť Taurusových stúpencov niečo odriekať. Zaklínadlo to nemohlo byť, pretože som veľmi dobre vedela, že moros čarovať nevedia.

Neopovažovala som sa otvoriť oči, nechcela som sa na nich pozerať. Cítila som sa lepšie, keď so mohla predstierať, že je to len veľmi zlá nočná mora, že sa to nedeje. No to som vzápätí hneď oľutovala, keď sa predo mnou zjavil tieň Taurusa a donútil ma nejako otvoriť oči. Po pás dlhé biele vlasy, namodravá koža a veľké ostré tesáky. Otvoril oči diabolsky červenej farby a pozrel sa na mňa akoby sa po dlhej dobe naozaj pozeral cez svoje oči. Trhavo som sa nadýchla a zadržala dych.

Bez slova ku mne natiahol kostnaté ruky a jednou rukou mi zotrel krv čo vytekala z rany. Vystrašene som sa pozerala na to ako ju ochutnal a uznanlivo pokýval hlavou. ,,Už chápem, prečo na tebe Austin tak visí," povedal mi.

,,Mýliš sa, no ty nikdy nepochopíš a nebudeš poznať inú lásku ako lásku ku krvi," povedala som trhane. V očiach sa mu mihol nebezpečný tieň a ja som vedela, že myslí na svoju drahú Barbaru.

,,Moja láska zomrela už dávno, máš pravdu, v mojom srdci zostalo miesto len pre pomstu," zavrčal.

,,Bola to jej chyba, nemala sa pokúšať zabiť kráľovnú Melanie," pripomenula som mu pravdivo.

,,Kráľovná Melanie?" zasmial sa sarkasticky. ,,Nemala právo na nič a už vôbec nie na trón. Stále mala v sebe krv človeka."

,,Presne ako ty," zasmial sa a pohladil ma po vlasoch.

Sklonil sa ku mne tak aby mi mohol šepnúť slová, ktorým som nerozumela. Chcel aby som to zopakovala. Nebudem opakovať niečo čomu nerozumiem. Bude ma musieť donútiť inak to nikdy nepoviem. Pevne som zovrela pery ak by náhodou mal spôsob podobný tomu ako ma donútil otvoriť oči.

„Povedz to," šepol znovu. Zúrivo som pokrútila hlavou a odhodlane sa na neho pozrela.

„Nikdy" zasyčala som a odvrátila od neho hlavu. Počula som ako sa mi triasol dych, keď ma chytil za bradu podobne ako Arman predtým.

„Máš zelené oči, zaujímavé," skonštatoval. Už som mu niečo išla povedať, keď mi došlo čo povedal. Zelené? Je farboslepý?

„Pusť ma" pretlačila som pomedzi zuby. Taurus sa pousmial a udrel na. Cítila som štípanie na tvári a železnú chyť krvi v mojich ústach. Od šoku som zalapala po dychu, keď som opäť visela na reťaziach. Austin, ponáhľaj sa. Skoro som až zanariekala v mysli.

„Povedz tie slová, Ela," pohral sa s menom, ktoré som kedysi chcela používať. Pevne som k sebe zovrela pery a tvrdohlavo naňho hľadela. Zatiaľ som úspešne ignorovala chladný vzduch, múr aj podlahu. Zimomriavky som už mala po celom tele a len tak tak, že mi nedrkotali zuby.

„Radšej by som zomrela," zavrčala som, nie úplne presvedčená o tom čo som povedala. Ale efekt to malo, pozrel sa mi do očí a do mysle mi v sadil vetu: Naozaj si až taká verná svojmu ľudu? Chytil ma za bosú nohu a z nejakého dôvodu, ktorý som radšej ani nechcela vedieť mi prstom prechádzal po pokožke. Cítila som, že sa blíži niečo čo nebude vôbec príjemné.

„Nedotýkaj sa ma," kopla som ho nohou, ktorú som nemala v okove. Zatackal sa smerom dozadu no nespadol, vyceril na mňa tesáky a chytil nohu, ktorou som ho kopla. Nestihla som poriadne ani zareagovať a už mi s úsmevom a potešením v očiach prudko trhol členkom. Počula som slabé rupnutie a potom som sa nedokázala sústrediť na nič iné ako bolesť. Nedokázala som počuť ani svoj vlastný srdcevrúci krik. Bolesť sa pomali stávala tupou, ale o to nepríjemnejšou. On my vykĺbil členok, pomyslela som si zdesene. Cítila som slzy ako mi kvapkajú dole z brady

„Povedz to inak ti zlomím aj druhú nohu," pohrozil mi nízkym hlasom. Na chvíľu som zaváhala, no potom som ich rýchlo vyhŕkla. Znechutená zo samej seba som sklonila hlavu a rozplakala sa. Som strašná, trocha bolesti a hneď sa zlomím. Chcem ísť preč, chcem sa zabaliť do perín a zostať tam aspoň týždeň.

Začula som hlasný šuchot, tak som trochu nadvihla hlavu a zbadala ten najhorší výjav aký som kedy videla. Taurus stojaci v strede a okolo neho všetci ostatný upíri na kolenách. Počula som slová ako nová éra, sláva, čistá krv a kráľ. Pri tom poslednom slove som zadržala dych. Kráľ. Austin. Hlboko vo mne som znovu cítila teplo a komfort ako keď je Austin blízko. Je tu. A ja mu musím pomôcť zabiť Taurusa. Musím, pretože inak by to znamenalo nekonečnú nočnú moru pre všetkých.

Ale ako mám pomôcť, keď sa kvôli noho bojím pohnúť. Zelené oči. No jasné, mágia víl. Musela som niečo zdediť po otcovi. Pevne som zavrela oči a inštinktívne som myslela na rastliny. Nenechala som sa vyrušiť ani prichádzajúcimi bojovníkmi. Oči som mala zavreté pokým sa mi okolo prstov nezačali jemne ovíjať stonky. Otvorila som oči a zbadala bojovníkov na čele s Austinom ako sa na mňa pozerajú. Tak isto to vyzeralo aj na druhej strane, kde na mňa Taurus valil oči. Z celej sily vôle som sa, napriek boľavej nohe a rukám, pousmiala na Taurusa.

,,Nemáš pravdu, samozvaný kráľ," odmlčala som sa a odhodlane sa naňho pozrela, ,,máš dočinenia s vílou." Hrdo som zodvihla hlavu a na dôkaz som omotala okolo Sandry, ktorá sa na mňa vystrašene a zároveň nenávistne pozerala, rastlinu s jedovatými tŕňmi. Vybrala som ju, pretože toto je rastlina, ktorá sa volá Rana z milosti, videla som ju v otcovej knihe, ktorú si vždy schovával v pracovni. Je prudko jedovatá a hocijaké živé či nemŕtve stvorenie, ktoré sa poraní jej tŕňmi je štyroch sekúnd mŕtve bez toho aby niečo cítilo.

„Mel," začula som Austina vydýchnuť úľavou, že som stále živá. Pozrela som sa naňho a on sa ku mne rozbehol. Stiahla som rastlinu viac a popichala Sandru jej tŕňmi. ,,Odpusť mi," zašepkala som tak, že som to ledva počula ja sama.

A vtedy sa začalo peklo.

Ahojte! :D

Táto časť mala mať pôvodne len okolo tisíc slov, no keď som začala opravovať chyby a preklepy nejako sa mi podarilo dopísať ďalších tisíc slov :D. Snáď ste si užili jej čítanie tak ako ja písanie. Pokúsila som sa dokonca k tejto scéne nakresliť aj gif, čo naň hovoríte?

Prosím berte do úvahy, že som sa po prvýkrát odhodlala niečo nakresliť cez počítač, takže to nie je žiadna sláva :).

Môžete sa tešiť na Austinov pohľad v ďalšej časti O:).

Michelle