V hlave som mala úplný výbuch. Nevedela som čo robiť. Jediné čo som bola schopná vnímať bolo, že ma vlečú za ním. Niesli ma dole schodiskom zatiaľ čo som sa bezvýsledne snažila vzpierať. Cítila som Taurusovu temnú auru vznášať sa okolo mňa a pozorovať ma na každom kroku. Bola som pre neho ako lístok na slobodu. Lístok do života, bezo mňa to nešlo. A to ma najviac desilo, nevedela som si ani predstaviť ako to chcú dosiahnuť. Bála som sa čo kvôli tomu so mnou spravia.

Keď som spoznala známe kamenné steny a stovky mrežových ciel, ktoré už viac neboli prázdne. V jednej klietke som zbadala bojovníka, ktorého som poznala, pretože on mal za úlohu strážiť ma. Všetci do jedného mali zvláštne železné náhubky na ústach, aby nemohli hrýzť a ruky aj nohy pripútané k mrežiam aby sa nemohli pohnúť ani o centimeter. Bojovník sa na mňa pozeral s ľútosťou v očiach a prosbou o odpustenie. Nemala som mu čo odpúšťať, spravil čo mohol a nemala som mu za zlé, že ma nedokázal ochrániť.

Moros sa báli kráľovských bojovníkov, preto ich spútali najviac ako mohli. Báli sa, že by sa mohli dostať von zo železnej klietky, ktorá sa dala otvoriť iba z vonku. Zbabelci.

Pohnaná novou nádejou som sa odrazila zo zeme a rozštepom, ktorý som sa naučila vďaka tancu som oboch kopla. Nie som tu sama. Ak sa mi podarí otvoriť celu jediného bojovníka bude to dosť. V tejto chvíli som bola vďačná tým rokom čo som strávila v baletnej sále. V tejto situácii mi vypracované nohy od rôznych skokov len pomáhali.

Nečakali to a pustili ma. Súdila som, že Arman je silnejší, keďže má kráľovskú krv. Takže som druhému rýchlo vytiahla dýku spoza opasku a rýchlou otočkou ho porezala. Zúrivo na mňa zavrčal držiac si krvácajúce rameno, ktoré sa mu hojilo príliš rýchlo. Nemala som čas všímať si ho, už tak ho mám príliš málo. Rozbehla som sa k najbližším dverám, no skôr ako som sa ich mohla sotva dotknúť niekto ma zdrapil za vlasy.

Bol to Arman, ktorému tvárou prebehol nebezpečný tieň a červený odlesk v očiach. Nečakal, ani sa nenamáhal čakať na svojho komplica, ktorého rameno bolo už v poriadku a ťahal ma za vlasy dopredu. Od bolesti som sa snažila prekričať pásku. Vďaka slzám v očiach som ledva videla a potkýnala sa krok za ním snažiac sa nespôsobovať si väčšiu bolesť. Jeden krok za druhým som viac a viac nestíhala držať s ním tempo.

,,Kráčaj," zavrčal a pustil mi vlasy. Z ničoho nič ma prudko strčil dopredu, nečakala som to a tak po pár zúfalých krokoch som spadla. Pevne som zavrela oči a o chvíľu ucítila tvrdý náraz do zeme. Keďže som mala zalepené ústa vyšiel zo mňa len divný pridusený zvuk od bolesti. Dlho ma nenechali na pokoji, no teraz sa ma neobťažovali ani postaviť. Ktosi ma zdrapil za členok a niekam ťahal. Vďaka vlasom a slzám som vôbec nevedela, kde som, no mala som teóriu. Nemala som silu nejako protestovať, keď ma niekam odtiahol.

Mohol si so mnou robiť čo chcel. Cítila som ako mi pevne zovrel členok a zavrel ho do niečoho studeného. Počula som slabé cvaknutie, ktoré sa však odrážalo od holých kamenných stien. A potom ma nejaké ruky chytili za ramená a opreli o stenu len aby mi mohli zamknúť aj ruky. Slabo som sa pokúsila zaťahať o ťažké okovy, ktoré mi držali ruky pri hlave.

Okrajovo som registrovala ako si Arman čupol predo mňa a oboma rukami mi nežne odhrnul vlasy z tváre a založil ich za uši. Rýchlym pohybom ruky mi strhol pásku z úst skôr ako som stihla zareagovať. Štípalo to ako šľak, no bola som ticho a prudko do seba vdychovala vzduch, ktorého som mala doteraz až žalostne málo. Mala som pravdu som v tej istej miestnosti, kde zomrel bývalí kráľ s milovanou kráľovnou, Austinovi rodičia.

,,Pozri sa na mňa, maličká," cítila som na tvári Armanov dych a ledva odolala znechutenému straseniu sa. Prudko som vydýchla a pomaly k nemu zdvihla oči, do ktorých som dala všetok odpor, znechutenie a hlavne nenávisť. Nič iné si totiž nezaslúžil, zradil svoj druh a aj svoju rodinu. Bezhlavo túžil po moci, ktorá mu nepatrila.

,,Toto ťa bude stáť život," zasyčala som naňho a napľula mu do tváre skôr ako som si stihla uvedomiť čo robím.

,,Tak to aby som si to užil," zašepkal podozrivo pokojne a utrel si rukávom bundy tvár. Bol ako časovaná bomba, ktorá môže kedykoľvek vybuchnúť a spraviť hocičo. Odsunula som sa od neho za štrngotania reťaze, ktorú som mala na nohe až ku stene. Po chrbte mi behali zimomriavky z chladu, no najme strachu čo sa mi prelieval každou žilou v tele.

Jemne ma chytil za bradu a potom ma surovo pobozkal, tlačiac sa na moje ústa s neovládateľnou zúrivosťou. ,,Mala si byť moja, Melanie," zašepkal opierajúc si čelo o moje. Stiahla som obočie a trhala rukami najviac ako som mohla. Musím si umyť ústa. Je mi zle. Do čoho som sa to dostala. Znova ma náruživo pobozkal a ja som od strachu vypleštila oči, keď mi zahrabol rukou do vlasov. Bol ako posadnutý. ,,Nechaj ma," povedala som s námahou pomedzi jeho opakované bozky.

,,Arman, dosť," zaznel chladný mužský hlas stenami podzemia, ,,patrí nášmu pánovi." Omyl. Arman sa či chcel alebo nie odo mňa odtiahol. V mysli som ďakovala tomu upírovi, ktorý ho donútil prestať, aj keď som vedela, že nie je od Armana o nič lepší. Ryšavý upír predo mnou sa postavil a uhol na bok odkrývajúc mi tak výhľad na meč a na desiatky upírov slúžiacich Taurusovi. Všetci sa na mňa pozerali s očakávaním, vedela som, že čakajú kým vyslobodím ich samozvaného kráľa.

„Čo myslíš, Melanie. Ako dlho mu bude trvať dostať sa k tebe?" rypol do mňa Arman a hrubo mi nadvihol bradu.

„Márne čakáš, Arman. Austin je v Paríži, ani o mne nevie," povedala som a rýchlo zažmurkala aby som sa nerozplakala. Má sa vrátiť dnes večer.

„Och, nie. V tom sa mýliš. Sila vášho puta mu nedovolí nevedieť o tebe. Cíti ťa na míle ďaleko," nebezpečne sa usmial a palcom mi prešiel po perách. Na protest som sa zavrtela hlavou aby som zo seba striasla jeho ruku.

„Nedotýkaj sa ma," zasyčala som a bezmocne potiahla reťazami, ktoré ma držali pri stene.

„Nevyskakuj maličká, mohla by si si ublížiť," povedal mi potichu ale za to výhražne. Nadýchla som sa že niečo poviem, ale nakoniec som si to radšej rozmyslela.

„A ublížila by si aj jemu," zašepkal zamyslene a jazykom si prešiel po vysunutých tesákoch. Úchyl. Ak by toto gesto videl Austin je viac než jasné, že by mu rozbil sánku.

„Prečo s tým neprestaneš?" zašepkala som.

„Nemuselo to takto skončiť ak by si bola moja," povedal mi a jemne sa dotkol môjho líca. To sa s tým stále nedokáže zmieriť? Znechutene som odsunula hlavu od jeho ruky a potom som už len videla ako ku mne letí jeho vystretá dlaň. Zacítila som štipľavú ranu na mojom pravom líci a plnou váhou sa zavesila o putá. Cítila som chladný kov ako sa mi zabára do kože no nevydala som zo seba ani hláska.

„Už nikdy nechcem vidieť ten pohľad, maličká," výhražne mi povedal do ucha a skôr než som stihla hocijako zareagovať zacítila som jeho ruku ako udrela moje líce a mňa poslala k zemi na, ktorú som však kvôli príliš krátkym okovám na rukách nemohla spadnúť.

„Skončíš veľmi zle, Arman," zasyčala som. Trhla som hlavou aby som si aspoň trošku napravila vlasy, ktoré my spadli do očí. Nemohla som si ani utrieť krv, ktorá mi stekala z rozrazenej pery, ktorá sa mi triasla od zadržiavaného plaču. Ani očkom som sa neodvážila pozrieť na upírov všade okolo stien.

,,Myslím, že si práve ide po teba," zašepkal mi slizko do ucha a odhrnul vlasy z tváre. Zhnusene som sklopila zrak aby som ho ešte viac nevyprovokovala.

,,Ako to môžeš vedieť," hlas sa mi triasol.

,,Tvoja maličká dušička je celá vystrašená, a keď to cítime my všetci," rozhodil rukami okolo seba a potom sa zákerne usmial, ,,tak to cíti aj kráľ, dievčatko." Bezmocne som sa zavesila o reťaze a zavrela oči.

Vstávaj, dcérka. Si silnejšia než si sama myslíš. Začula som doslova odnikiaľ hlas môjho otca, ktorý mi hovoril aby som sa nebála. Takže vedel čo sa teraz v zámku deje. Trochu ma potešilo, že stále mu na mne záleží, aj keď inak ako by som chcela. Pousmiala som sa a vtedy som začula aj druhý hlas, ktorý mi roztancoval každý nerv v mojom tele. Austin. Počula som jeho jedinú myšlienku po prvýkrát v živote. Hovoril mi, že si ide po mňa a, že sa nemám báť.

Som silnejšia ako si myslím.

Zovrela som ruky do pästí, sadla si do čo najdôstojnejšej polohy a vyzývavo pozrela na každého upíra. V hlave mi zneli otcove a Austinové slová, si silná a neboj sa. Mama mi verí a aj kráľovná Melanie, ktorá musela vedieť prečo si zvolila práve mňa. Len musím prísť na to ako som silnejšia než sama viem. Stále som sa bála a bola som vystresovaná ako nikdy, no presne tak isto som bola odhodlaná nikoho nesklamať, nezomrieť a hlavne nezobrať zo sebou aj Austina. Myšlienka na to, že by Austin zomrel kvôli mne vo mne vyvolávala číru hrôzu. Nie to sa nestane. Pevne som k sebe stisla pery aby sa mi netriasli a zdvihla pohľad k Armanovi. Nevedela som prečo odo mňa najprv prekvapene o krok ustúpil, ale netrápilo ma to. Odhodlane som sa pozerala práve na neho.

Nemala som ani tušenia, že modrá farba z mojich očí zrazu zmizla. Nemohla som vedieť, že moje oči žiarili sýto zelenou farbou prírody v tmavej miestnosti osvetľovanej dvoma fakľami.

Našla som v sebe vílu, ktorú som doteraz nechávala nič netušiac spať v najtmavšom kúte svojej mysle.

,,Som silnejšia ako si myslíte."

Som princezná upírov s krvou víli.